To, čo sa ukázalo z kuchynského okna
Martin, už si zložil čisté košele? Videla som, že dve z nich ešte ležia na kopke po žehlení.
Zuzka, veď sa neboj, vybavím to.
Nebojím sa. Len sa pýtam. Kedy vyrážaš?
Po obede. Asi okolo tretej.
Zuzana stála pri sporáku a miešala ovsenú kašu, hoci ju už dávno neplánovala jesť. Ruky robili staré známe pohyby, zatiaľ čo hlava bola kdesi mimo. Otvorenou ventilačkou sa dovnútra tisol vlhký aprílový vzduch a z dvora sa ozývalo šteklivé kvapkanie vody zo strechy kap, kap, kap a Zuzane to dnes liezlo na nervy viac než obvykle.
Na koľko dní ideš?
Klasika, štyripäť dní, možno aj viac, ak sa tie táraniny na pracovnom stretnutí natiahnu.
Jasné.
Rozliala ovsenú kašu do tanierov. Postavila pred Martina jeho obľúbený veľký hrnček, naliala kávu, pridala mlieko. Nepýtala sa, sedem rokov už vie, ako to chce dve lyžičky cukru, veľa mlieka, nech to pripomína capuccino pre deti.
Martin sedel pri stole a hľadel do mobilu. Už teraz to robil každé ráno, jeho nový ranný rituál. Kedysi sa Zuzana ešte snažila nadviazať rozhovor, trochu sa aj hnevala, teraz už bola zmierená s ránom, kávou a mobilom sa jednoducho nedá nič spraviť.
Počúvaj, Martin, začala, keď si sadala naproti nemu, zas budeš preč. Chcela by som sa porozprávať o jednej veci.
Tak hovor, zdvihol oči, ale mobil neodložil.
Objednala som sa na konzultáciu. K doktorke Marine. Vieš, tá gynekologička, už som ti hovorila. Chcem to zas prebrať. No, ohľadom dieťaťa.
Martin položil mobil displejom nadol. Zlé znamenie robil to vždy, keď sa rozhovor nevyvíjal podľa jeho chuti.
Zuzi. Veď už sme to rozoberali stokrát.
Ja viem, že áno. Ale chcem to ešte raz.
A čo ešte raz? Vieš, koľko máš rokov? Nie že by si zle vyzerala, ale…
Päťdesiat dva. To nie je ortieľ smrti.
Zuzi, oslovil ju tým povestným tónom, ktorým sa zastavujú deti pred zbytočnými hádkami. Jemne, ale kategoricky.
Dobre, zdvihla ramená. Dobre.
Vzala lyžicu a začala jesť. Kaša bola už len vlažná, o chuti sa dalo len snívať. Vonku ešte stále kvapkalo z plechovej strechy. Martin opäť siahol po mobile.
Potom dojedol, poďakoval, zmizol do izby baliť si veci. Zuzana umývala riad a premýšľala, koľkýkrát za posledných sedem rokov otvárala túto tému. Vždy dostala rovnakú odpoveď, len zabalenú do iného balíčka. Raz musíme ešte počkať, ustáliť sa, inokedy teraz nie je čas, v práci mám frmol, či už nie si najmladšia, musíš myslieť na zdravie. Sedem rokov. Vydávala sa v štyridsaťpäťke a verila, že čas ešte majú. Láskavý, spoľahlivý, pokojný Martin predsa určite bude chcieť dieťa. Stačí len chvíľu počkať.
Utrela si ruky do utierky s vyšitou sliepkou, ktorá visela na rúčke trúby už asi tri roky, a pomyslela si: mala by som kúpiť novú, táto je už vyblednutá ako pondelková káva.
Martin sa objavil vo dverách s malou cestovnou taškou.
Už len sveter a môžem ísť. Nevidela si ten svoj šedý?
V skrini, druhá polica sprava.
Áno, áno. Zmizol naspäť, zašramotil skrinkou. Mám ho!
Obliekol sa, zapol vetrovku. Pomohla mu narovnať golier ako vždy. Letmo ju pobozkal na líce.
Tak čau, ozvem sa večer.
Daj pozor na seba.
Vždy.
Dvere klapli. Zuzana ostala stáť v chodbe sama. Počula bzukot výťahu, treskot vchodových dverí niekde dolu. Ticho.
Vrátila sa do kuchyne, doliala si kávu a postavila sa k oknu. Výhľad nebol na dvor, ale na bočnú ulicu, kde stála rad aut šedá fabia suseda z tretieho, stará modrá felícia neznámeho majiteľa, ešte dve ďalšie. Apríl bol zamračený, oblaky natiahnuté a svetlo také nijaké, ploskotvárne.
Martinova šedá octavia stála zaparkovaná pri vedľajšom dome.
Zuzana žmurkla. Potom sa pozrela lepšie. Nie, nesníva sa jej. Pozná značku dobre si ju pamätala. Prečo tam parkuje? Veď práve odišiel, vraj do práce, načo sa tu motá?
Možno šiel niekoho pozdraviť? Ale koho? Susedia pre nich vždy boli len dobrý deň v preplnenom výťahu.
Odložila hrnček a sledovala dianie.
Minulo desať minút. Auto tam trčalo stále.
Potom z vchodu vedľajšieho domu vyšla žena. Mladá, tak tridsaťpäť, možno ani to nie. Modrá bunda, tmavé vlasy stiahnuté v cope. V rukách dieťa, hádam trojročné, možno o máličko staršie. Červený overal, čiapočka s brmbolcom. Žena naňho niečo tíško hovorila, privinula si ho. Dieťa sa naťahovalo rúčkami k jej tvári.
Zuzana hľadela a ešte stále nechápala. Len pozorovala.
Potom sa otvorili dvere Martinovej octavie. Martin vyšiel von.
Prišiel k žene, vzal dieťa do náručia, nadvihol vysoko. Malý sa rozosmial, to síce Zuzana cez sklo nepočula, ale videla, ako zaklonil hlavu a blikali mu oči. Martin ho stisol k sebe, tvárou vtisnutou do toho brmbolca. Potom ho postavil, niečo žene povedal. Odpovedala. Vzal jej ruku a pobozkal ju na chrbát.
Pobozkal jej ruku.
Zuzana stála pri okne a cítila, ako niečo v nej pomaličky, ticho, bez rachotu klesá dovnútra. Nie rúca sa, len tak sa zosúva, ako keď z poličky padajú veci po jednom, ticho, bez trieskania.
Ostala stáť. Hľadela, ako Martin ešte raz objal dieťa, žena upravila malému čiapku. Rozlúčili sa. Martin sadol do auta a odišiel.
Žena s dieťaťom ostala chvíľu na chodníku, pozerala za odchádzajúcim autom. Potom ju malý potiahol a ona šla s ním, pevne ho držiac za ruku.
Zuzana sa konečne vzdialila od okna. Sadla si na stoličku, hľadela na ruky na kolenách. Bežné ruky, trochu unavené, s obrúčkou na prstenníku.
Pomyslela si, že káva v hrnčeku už dávno nie je ani trochu teplá.
Vstala, vyliala kávu do drezu a pustila horúcu vodu.
Potrebovala premýšľať. Ale najskôr sa musela nejako popasovať s touto poličkou v hrudi. Lebo vedela, že ak si to teraz dovolí, ak si sadne a rozrevie sa, alebo zavolá hneď Martinovi, tak to nebude dobre. Nie preto, že by plakať bolo zlé ale preto, že ešte všetko nevedela. Videla toho už dosť, ale ešte nie všetko.
Aj keď, priznajme, už vedela. Úplne všetko.
Obliekla si modrý kabát, čo visel v chodbe, vzala kľúče i kabelku a vybrala sa von. Potrebovala vzduch. Musela ísť, kamkoľvek, len nech ju nohy nesú.
Vonku bolo vlhko. Asfalt sa leskol po daždi, mláky odrážali biele nebo. Zuzana šla po chodníku, len tak, bez cieľa, okolo obchodu, okolo kaderníctva, okolo lekárne. Pred lekárňou stála babka s malým psíkom a kŕmila ho z ruky. Psík ťapkal po kúsoch jedla opatrne, takmer nežne.
Sedem rokov.
Na to myslela Zuzana. Sedem rokov žila s človekom, a nevedela. Alebo nechcela vedieť? Pýtala sa sama seba: boli nejaké znamenia? Všimla si niečo, ale mávla nad tým rukou?
Služobky. Často, takmer každý mesiac. Vždy si myslela, že naozaj pracuje. Veď Martin mal prácu s dodávkami, s obchodmi, so služobkami. Nikdy nezapochybovala. Ani raz.
Mobil, ktorý nikdy nepúšťal z ruky. Myslela si, že je to len zvyk.
Reči o dieťati, ktoré vždy jemne, ale neústupne zabíjal. Myslela si: veď je to vekom, únavou, nechce ďalšie záväzky. Že ho pochopí. Počká.
A on už mal dieťa.
Malé, rok- dva, tri. Znamená to, že všetko začalo asi štyri roky dozadu. Vtedy boli manželmi tri roky. Tri roky.
Zuzana si sadla na lavičku v parku, kde rástli ešte holé lipy, len s naliatymi pukmi. Sadla si. Vytiahla mobil, poťažkala, vložila späť.
Čo spraví, keď sa vráti? Príde za štyripäť dní, ako vždy, s nejakou maličkosťou, s rozprávkou o náročných rokovaniach, unaveným výrazom. Sadne si pred televízor. Opýta sa: No, ako ide?
Ako ide, teda.
Zuzana sedela a pozerala na holé konáre. Puky už boli na prasknutie, ešte týždeň a všetko zozelenie.
Prekvapivo nemyslela na zradu, ani na tú tmavovlasú ženu s dieťaťom v červenom. Myslela na seba. Na tú Zuzanu, čo sedem rokov čakala. Odkladala, snažila sa, trpezlivo dúfala. Verila, že skutočná láska znamená čakať, nerobiť nátlak. Vlastne, že trpezlivosť je základom všetkého.
A tak čakali.
Začalo byť chladno. Zapla si kabát a šla domov.
Doma bolo ticho. Byt bez Martina bol vždy tichší, aj keď sám o sebe hlasný človek nebol. Jeho prítomnosť vytvárala akúsi kulisu, domáce teplo, nejaký ten neutíchajúci zvuk života. Teraz chýbal.
Vošla do izby. Poobzerala sa: polica s knihami, ktoré čítala ona a zopár jeho. Jeho papuče pri kresle, jeho károvaná deka prehodená cez opierku. Zobrala deku do rúk. Bola mäkká, kvalitná, darovala mu ju na posledné narodeniny.
Vrátila ju späť.
Šla do špajze. Hore stála krabica, nevybalená už tri roky od ich sťahovania. Doniesla si stoličku, krabicu zložila. Vo vnútri staré veci: knihy, papiere, škatuľa so starými fotkami.
Sadla si rovno na zem a prezerala fotografie.
Tu je ona, tridsaťročná, smeje sa, zhladí niekam nabok. Tu mama s otcom na dovolenke, mladí, spokojní, more za chrbtom. Tu stará fotka s kamarátkou Miladou v parku Milada vtedy štyridsať, ona tesne pod. Obe sa chechcú. Milada má dnes už päťdesiatšesť.
Milade by mala zavolať. Neskôr. Teraz nie.
Fotky vrátila do krabice. Umyla si tvár v kúpeľni, dlhšie sa pozerala do zrkadla. Unavené oči, ale stále dobrá pleť vždy hovorili, že ju má peknú. Prvé vrásky okolo očí a úst. Vlasy tmavé so šedinou, zostrihané na mikádo. Bežná žena, päťdesiatdva.
Zrada muža nenechá stopy hneď. Najskôr sa len pozrieš na seba a povieš si: tak toto si ty. Žena, ktorú klamali sedem rokov. Čakala dieťa a jeho dieťa už dávno behá za maminou.
Vypla vodu, šla variť obed. Treba niečo robiť.
Štyri dni bola ako rozpolená. Navonok všetko po starom: navarila, upratala, vyšla na nákup, zavolala mame. Martin volal ako sľúbil. Hovoril pokojne, o práci, pýtal sa, ako ona. Odpovedala: v pohode, všetko fajn, kúpila nové utierky do kuchyne. Smial sa. Smiala sa aj ona, a to bolo najstrašnejšie aké ľahké to bolo.
Vnútri však žila iný život.
Premýšľala dôkladne, skladajúc si mozaiku. Spomínala, čo bolo iné po jeho návrate z práce či bol iný, miernejší, roztržitý. Vždy si myslela, že je len unavený. Teraz chápala: vracal sa odtiaľ, od nich.
Myslela na tú tmavovlasú ženu. Mladá, tridsaťpäť, nie viac. Pekná? Asi hej. Isté držanie tela, pohyb ženy, čo vie, kde je jej miesto. To miesto je po boku jej muža.
A dieťa. Chlapec alebo dievčatko? Nestihla si všimnúť. Malý v červenom overale. Martin ho dvíhal a dieťa sa smialo.
Pri nej nikdy deti na rukách nenosil. Vraj ja sa moc neviem o malé starať. Uverila.
Na tretí deň zavolala Milade.
Milka, máš chvíľu?
Jasné, čo sa deje? Máš čudný hlas…
Zastav sa. Uvarím kávu.
Milada prišla do hodiny. Bývala na susednom sídlisku, do obchodu chodili k tej istej pokladníčke. Už dvadsať rokov kamarátky, osudy sa krížili a rozchádzali, ale stále boli v kontakte.
V chodbe si Milada vyzliekla bundu.
Zuzana. Čo sa stalo?
Poď do kuchyne.
Rozprávala bez preháňania, stručne. Milada nekomentovala, len raz jej stisla ruku. Keď domlčala, Milada chvíľu hľadela do stola.
Ježišmaria.
No.
Si istá? Skutočne si ho videla?
Milka. Poznám ho. Poznám jeho auto. Nie je o čom.
A čo teraz spravíš?
Rozmýšľam.
Možno najskôr hovoriť? Priamo?
Keď príde, poviem mu.
Zuzi, držíš sa dobre. Ale nezvládaj to sama…
Milka, prerušila ju. Ja to zvládnem. Nechcem, aby si ma ľutovala. Stačí, že si tu. Ďakujem.
Milada bola ticho, potom ju objala. Pevne, ako objímajú staré kamarátky, ktoré si nepotrebujú veľa hovoriť.
Som tu, povedala. Kedykoľvek. Vieš to, že?
Viem.
Milada šla, keď už bolo šero. Zuzana umyla šálky, zhasla v kuchyni a šla do izby. Ľahla si len tak, naprieč na posteľ, v šatách. Hľadela do stropu.
Premýšľala: sedem rokov stavala niečo, čomu verila, že je naozajstné. Nie ideál, ale skutočnosť. Zvyky, spoločné rána s kávou a kašou. Myslela si, že to je základ nie vášeň, tá odchádza, ale to tiché, stabilné spolu.
Lenže kým ona stavala svoje spolu, on staval iné, spolu o päť minút pešo od ich bytu.
Päť minút pešo.
Zatvorila oči. Vonku začal pršať aprílový dážď.
Martin sa vrátil piaty deň, popoludní. Zabúchal na dvere, hoci mal kľúč. Zuzana otvorila.
Som doma, usmial sa unavene, domácky. Odložil tašku, natiahol sa po objatie.
Počkaj, povedala.
V jej hlase bolo niečo, čo ho zastavilo.
Čo je?
Poď, prosím, do izby. Potrebujem sa rozprávať.
Sadli si. On na gauč, ona oproti do kresla, medzi nimi stolík s postaršou keramickou vázičkou a papierovými tulipánmi, ktoré vyrobila v zimných večeroch.
Martin, začala v deň, keď si odchádzal, videla som ťa cez okno. Stál si pri vedľajšom dome. Bola tam žena s dieťaťom. Držal si ho na rukách.
Díval sa na ňu. Mlčal. Nebolo to mlčanie viny, ani mlčanie človeka, ktorý chce vyhrotiť scénu. Bolo to prijatie.
Martin.
Zuzi, povedal.
Nechcem scény, prerušila ho. Nechcem krik, slzy, vysvetľovanie. Chcem jednu odpoveď. Je to tvoje dieťa?
Pauza.
Áno, povedal.
Prikývla. Už to vedela, teraz to mala potvrdené.
Koľko má rokov?
Tri.
Ste spolu dávno?
Zuzi, neprosím…
Pýtam sa.
Skĺzol pohľadom.
Päť rokov.
Päť rokov. Dva roky pred dieťaťom. V čase, keď boli spolu len krátko.
Rozumiem, povedala. Rozumiem.
Zuzi, nechcel som ti ublížiť. Neplánoval som to, nejako to tak…
Nejako to tak? Päť rokov sa ti to nejako vyvíjalo.
Viem, čo si myslíš.
Asi nie.
Zuzi, ja
Martin, vstala. Stačí. Nesmúť. Už som videla dosť. Videla som, ako držíš dieťa. Ako sa na ňu pozeráš.
Keď hovorila, udivovalo ju, že sa jej nechcelo plakať. Vôbec. Vnútri bola len taká akási jasnosť po búrke.
Zbalím si veci, povedala. Beriem len to najpotrebnejšie. Po zvyšok prídem, keď sa dohodneme.
Kam pôjdeš?
K mame. Potom sa uvidí.
Zuzi, počkaj, môžeme sa porozprávať. Vysvetlím ti to.
Už si mi vysvetlil dosť.
V izbe zbalila niekoľko súprav oblečenia, dokumenty, kozmetiku, spodné prádlo, ponožky, teplý sveter, knihu z nočného stolíka, rámik s fotkou rodičov, parfum, ktorý mala rada, nabíjačku.
Martin stál vo dverách a len sledoval.
Zuzka, povedz aspoň niečo. Prečo sa tak rozhoduješ?
Ako inak?
Len tak mlčky zbalíš veci a odídeš?
A ako inak?
Neodpovedal.
Zapla kufor, prešla okolo neho do chodby. Oblečená, modrý kabát, pohodlné čižmy. Vzala kufor.
Ešte raz sa vrátila do izby. Položila obrúčku na stolík vedľa papierových tulipánov. Pekne, nie hnevlivo.
V chodbe zobrala kľúčenku oddelila bytové kľúče a položila ich na botník.
Zuzi, povedal on.
Martin, želám ti všetko dobré. Fakt.
A vyšla.
Vo výťahu sledovala svoj odraz v matnej plechovej stene. Ledva poznala tú ženu. Výťah zamrmlal, otvorili sa dvere.
Vonku už bola chladná, večerná. S kufrom sa postavila na chodník a ešte sekundu ticho stála, kým si zvykla. Potom šla na zastávku. Treba ísť k mame do druhého konca mesta, štyridsať minút autobusom.
Bez výbuchu, bez hádok. A ona vtedy ešte netušila, že práve toto si bude najviac ceniť: že odišla potichu. Nie preto, že by bola zbabelec, ani nie preto, že odpustila ale že to bol jej vlastný čin. Rozhodnutie. Zachovala si dôstojnosť, pre seba, nie pre neho.
Na zastávke pofukoval vietor. Zapla si kabát až po krk.
Prešiel rok.
Mestečko sa za ten čas takmer nezmenilo. Rovnaké lipy, akurát už tmavozelené, hutné. Rovnaké obchody, stále tá istá lekáreň na rohu. Tá istá babka s psíkom pravidelne na prechádzke. Život v slovenských mestách je pomalý a to, čo Zuzana za rok pochopila nie je to zlé.
Prenajímala si malý byt na vzdialenom sídlisku. Dve izby, tretie poschodie, okná do záhradky. Tá patrila staršej pani, bývala pod ňou, pestovala jahody a floxy. Zuzana si obľúbila vôňu floxov najmä ráno, keď ešte nebolo teplo a ona si otvorila okno.
Rozbehla si malý podnik dielničku. Nie hneď v prvý mesiac spočiatku len pendlovala medzi bezradnosťou, dlhými rozhovormi s mamou, výletmi za Miladou, pár stretnutiami s právničkou kvôli rozvodu. A potom, keď sa to všetko usadilo, náhle si spomenula na papierové tulipány.
Vždy rada niečo tvorila. Plietla, šila, vyrábala z hliny, dokonca bola raz na kurze košikárstva. Vždy len tak pre seba, hobby na zaplnenie dňa. V októbri jej došlo: prečo by to nemohla robiť naplno?
Zavolala Milade.
Milka, otvorím dielničku.
Akú akože dielničku?
Remeselnú. Dekorácie, drobnosti do bytu, čo vyrobím, to predám. Vieš, čo všetko viem urobiť. Zoberiem malý priestor.
Vieš, že sú to peniaze? Nájom, materiál…
Viem. Ale mám úspory. Začnem maličko. Sama. Jedna miestnosť.
Myslíš to vážne?
Naozaj.
Milada chvíľu mlčala.
Vieš čo? Ani ma to neprekvapuje.
Priestor si našla rýchlo. Malá miestnosť v starom dome v centre, prenájom za pár drobných, len aby bolo obsadené. Vymaľovala na bielo, navŕtala police, veľký stôl, dobré svetlo. Nazvala to jednoducho: Dielňa Zuzany.
Najskôr chodili známe, susedy, mamina kamarátka. Kupovali vence zo sušených kvetov, obrázky, sviečky, háčkované ozdoby. Potom o nej napísala suseda v mestskej skupine na Facebooku, prišli ďalší. Zuzana si založila stránku, fotila výrobky. Objednávky išli síce pomaly ale stálo to za to. Na nájom bolo. Nemusela sa o peniaze báť.
Hlavné bolo niečo iné.
Hlavné bolo, že každý deň vedela: tento deň patrí jej. Myslela na to, čo robiť, kedy otvoriť, s kým hovoriť, čo vytvoriť. Nedalo sa to vysvetliť tým, čo to nikdy nezažili. Proste: vlastné ráno. Vlastná káva. Vlastné rozhodnutia.
Na Martina si spomenula zriedka. Občas jej niečo pripomenulo: strih pánskeho kabáta vo výklade, alebo známy pach cigár. Vtedy tomu venovala sekundu a išla ďalej. Nenávidela ho. Skôr cítila smútok za tým, čo nevyšlo. Po dieťati, ktoré neprišlo. Po rokoch, ktoré stratila výčakávaním.
Ale to bol tichý smútok, s ktorým sa dá žiť.
Práve o rok, v apríli, šla večer domov z dielne. Mäkký vzduch, vonia topoľom, mokro po daždi. V nákupnej taške niesla materiál na nový mobil nad detskú postieľku mladá zákazníčka si priala pastelové farby, drevo a pom-pomy z vlny. Už si predstavovala, ako ich bude vyrábať, ako sa budú hojdkať v prievane.
Pri vchode do kaviarničky, okolo ktorej denno-denne chodila, stál muž. Nie najmladší, o pár rokov starší, pekný kabát, trochu šedivé vlasy. Zadíval sa na ňu.
Zuzka? To si ty, Zuzka?
Zastavila sa, zadívala sa.
Viktor?
To je možné! dvadsať rokov? Dvadsať rokov, minimálne!
Viktor Kubiš. Pracovali spolu ešte v dobe, keď bola na úplne inom mieste. Vtedy navždy veselý, plný nápadov. Život ich rozdelil.
Minimálne, povedala. Ako sa máš?
Celkom fajn. Vrátil som sa domov pred troma rokmi, veľkomesto som si už odpykal. A ty tu bývaš už dlho?
Nikdy som neodišla, usmiala sa.
Vidíš. Kam sa ponáhľaš? Dal by som si kávu. Dáš sa nahovoriť?
Chvíľu zaváhala. Taška s vlnou ťažkla, doma ju čakal rozrobený mobil, majiteľka bytu polievala floxy.
Veď dobre.
Sadli si k oknu. Zuzane urobili kapučíno, jemu čiernu kávu. Viktor skladal svoje životné dobrodružstvá: roky v hlavnom meste, dva rozvody, bez urážky smial sa na svoj účet s ľahkosťou.
A ty? Vydatá bola si, nie?
Bola, priznala. Už nie.
Dlho?
Rok.
Bolelo?
Zuzana zvierala hrnček s kapučínom. Príjemne hrejivý, s obrázkom listu.
Bolelo, priznala. Ale potom si uvedomíš, že asi je to vlastne dobre. Nie že by predtým bolo zle len teraz je lepšie.
Zmenila si sa?
Premýšľala.
Asi nie. Možno som viac sama sebou, než kedysi.
Viktor kývol, so záujmom na ňu hľadel.
Čomu sa teraz venuješ?
Mám dielňu. Dekorácie, ručné práce. V podstate svoj podnik.
Fakt? To je super, pamätám si, vždy si niečo vyrábala, na stole plno vlastných vecí.
Spomínaš?
Jasné. Taká malá sklenená vázička s korálkami…
To bola stará parfémová fľaša, zasmiala sa. Maľovala som ju vitrážovými farbami.
Presne! Každý sa pýtal, čo to je.
Chvíľu mlčali. Dobré mlčanie, žiadne rozpačité.
Si spokojná? opýtal sa Viktor narovinu.
Zuzana sa zadívala do ulice. Už poriadne stmilo, ale v tlmenom svetle vyzeralo všetko mäkšie a teplejšie. Zahrali sa pouličné lampy, prešli okolo ľudia, raz s dieťaťom, raz len tak.
Vieš, spokojná je málo. To sa povie o polievke alebo nových topánkach. Ja mám niečo iné, neviem to opísať.
Skús.
Premýšľala.
Každé ráno vstanem, idem do dielne. Niekedy mám objednávky, inokedy robím len tak, pre seba. Sadnem si za stôl a veci v mojich rukách dostanú tvar. Predtým nebolo nič, teraz je niečo. A to niečo je moje. Nikto mi to nedal, nikto mi to nevezme. Asi toto je to žiť.
Viktor sa pousmial.
Asi máš pravdu.
Za oknom svietila ulica, v kaviarni hrala zo starej veže nejaká dávna skladba. V šálke zostalo už len trocha kávy, dávno studenej.
Viktor, ja pôjdem. Zajtra musím vstávať.
Neboj sa, pomohol jej s taškou s vlnou. Som rád, že som ťa stretol.
Aj ja.
Ako sa volá dielňa?
Dielňa Zuzany.
Fíha, pekne jednoducho.
Aj ja som jednoduchá.
To si teda nemyslím.
Rozlúčili sa pred vchodom do kaviarne. Každý šiel svojou cestou, neobzerali sa.
Doma bolo ticho. Floxy v záhrade už voňali len chvíľu v podvečer, teraz už nie ale Zuzana otvorila okno, lebo aprílový vzduch bol svieži.
Dala si variť čaj, vyložila vlny na stôl. Pastelová ružová, béžová, mentolová. Drevené paličky rôznych veľkostí. Rozložila si všetko, predstavovala si, ako bude robiť pom-pomy, malé, mäkké, hojdajúce sa vo vánku pri otvorenom okne. Nad postieľkou nejakého bábätka.
Keď čaj zovrel, zaliala ho, vzala si hrnček, postavila sa k oknu. Pozerala do tmavého dvora, na siluety stromov a žltý oblok v susednom dome, kde niekto ešte nespal. Občas prešla v diaľke auto.
A tak si pomyslela: život po rozvode nie je zrútenie sveta, nie je prehra. Päťdesiatdva, nový domov po päťdesiatke, drobný vlastný podnik, malý byt, malé mesto, ktoré pozná a má rada. Kto by povedal, že je to málo, chudobné.
Ale ona vie, že je to jej.
Každá ranná káva je jej. Každé rozhodnutie, čo a kedy robiť. Každý pom-pom z mentolovej vlny.
Vonku zašumeli stromy. Jemne, ako vietor preberal mladé listy. V diaľke sa chystal dážď.
Zuzana zvierala medzi dlaňami teplý hrnček, pozerala do tmy von oknom a pomyslela si, že zajtra určite kúpi viac béžovej vlny. Dochádza jej, no objednávky idú.
Treba kúpiť vlnu. A novú kuchynskú utierku. Tá stará je už fakt vyblikaná.
