Na hranici sveta, kam na zimu prešli len medveďa, ale v lete ich požral rias, sa nachádza malý robotnícky mestský kraj.
Domky sú len dvojstvrty, celkovo szórva medzi lesným pruhom.
Je to šesťdesiate, krajina vplýva so siedmymi krokmi k sťažném budúcnosti, ale tutaj sa čas zdá vyskýtať, ako moucha v smóle.
Všetko sa krúti okolo spoločnosti Kožušník – a starm ich okolo práce v lese.
Žijú natešní, ale nič z toho nie je bohatý – bonusy v horských obkhodí.
V jednej z týchto sivých stavieb, na prvom poschodi, býva rodina Kožušníkov.
S pozdravom – to je ako ľubovolná rodina, aké ich je mnoho. Ale keď prekročíte práve ich schodisko, potom sa dostanete do zemania šetrnosti, kde každá koruna má svoj význam.
Hlava rodinu, Ivan Petrovič Kožušník – toto je fakt zvláštna osoba. Vysoчký, včitok, s hnedký tropím vyrazom – skoro ako Ľudovít I., len bez zlatého priestranného hábla.
Pracuje ako majster na лесопилке, tam ho ctia – ručné zručnosti, ostra očka. Ale ako doma…
Žeh! Ji sa zmení na pravého Skalistého sodu.
Napíčkom kamarátovi, Michal večmi jej povedal:
„Vanko, aspoň by si sa občas usmieval, inak ti dřepne nakrácha tvár.“
Takže Ivan Petrovič mu týždeň nepriatkol – šetril sa na úsmehoch.
Žena jeho, Viera Ivanovna – presná opak. Keď, hovorí sa, bola krása, pôvodná, chodila na národné študia. Teraz – ako sivá myš. Tišká, domyškance, schovávajúci sa za roh.
Pracuje v kancelárii ako účtovnica, brokujei cifry – toto je dobre v ruke ženy šetrnosti.
Ich syn, Štefan, vo veku dvanástich rozumie, že v tejto rodine niečo nieje postrčené. Dieťa vedomé, ale sdrkované – úplne sa vyhýba očím oca.
Inak začne: „Šetrostka každú korunu! A ty, chlap, ešte si to neporozumieš!“ A kóty na stole, každá ráča vieme, že bude do konca, ako telovor.
Susedia šepkajú: poviem, že Kožušník je pramalý mimo себе. Videnie, ako Peterovia kupujú televíziu, Sidorovia visia koberec, a vieno u nich v byte škaročí.
Napravu je veľký okruh, len so zámkom, ako súkromný poklad. Ale v ňom – len hlodky a zemiaczky, ako v lekárskej apotheke merané.
Takto žijú Kožušníci – za sedmou zámkou, v chvíli, keď človek jeden si vieme ísť, ako šetrnost.
Ivan Petrovič neví, že najcenné je šťastie rodiny – a ono mu prebúdi ako mnoho, ako šterenie cesty v jazvách.
Rané ráno v rodine Kožušníkov začína rovnako.
Presne o 6:00 Ivan Petrovič vstáva a ide do chodby, kde stojí veľký okruh so zámkom.
Zvěč kľúčov zobudí Vieru Ivanovnu a Štefana.
„Maminko, idz’ sem!“ – hlasno rozkazuje Ivan Petrovič.
Viera Ivanovna, expresně nasypav röcku, spieha do chodby. Štefan, prišľakovaný za dvermi svojej izby, sleduje tuto dennú scénu.
„Tám si kopol,“ – Ivan Petrovič odmeriai hlodky do malého misku. „Dneska hroch. Dve lžice na tvojú porciu, tri – na moju, jedna – Štefanovi. Pojme?“
„Áno, Vanko,“ – ticho odpovedá Viera Ivanovna.
„Zemiaky šesť kusov, nie viac. Dve – pre teba, tri – pre mňa, jedna – Štefanovi. Ozbroj?“
„Ozbroj, Vanko.“
Potom Ivan Petrovič ide k oknu, kde stojí samostatný zásuvný ledniz – krabica, zabudnutá v múre s výstupom na ulici. Tiež je pod zámkom.
„Masa iba na pánev,“ – hovorí, odrezujúc tenký kúsky masa. – „Nevzdam si na chlieb!“
„Dobře, Vanko,“ – pokorně súhlasí Viera Ivanovna.
Štefan sa búcne, cíti postrčený zlostí. Ale mlčí, vie, že každé slovo proti otcu bude odveti.
Štefan roste, čerpajúci otčinu filozofiu šetrnosti.
V škole sa snaží nehádzať sa do spoločných podujatí, ktoré na peniaze. Na konkréty známych nejde, omluvuje sa činností.
„Prečo máš dávať peniaze na dárečky?“ – hovorí mu otec. – „Kamaráti to sú luxus. Cak vieme, keď si porozumieš.“
Chlapce sa stále viac okrucuje. Jedinou spoušťou sú knihy z knižnice – bezpečné a dostupné.
Jedného dňa Štefan doniesť do domu kocičku, ktorú dostal na ulici.
„Koľko si toho zbytlého zamýšľal?“ – začastra Ivan Petrovič. „Ale čo ako kajú? Svojou porciou?“
„Ja budem ľahostajne jesť,“ – tichý poveda Štefan.
„Vynás si s tým dovonku!“ – zakríkne otec.
Viera Ivanovna čuchá, ako syn, sťahujúci sa slzy, vynáša kocúčka von. V tom momente rozumie, že stráca syna.
V noci, keď Štefan už spal, Viera Ivanovna sa rozhodne hovoriť s manželom.
„Vanko, môžeme to už stačiť?“ – ticho sa začne. „My sme sa ako ostatní žijeme. Platy už pre nás tiez znajme.“
Ivan Petrovič odstráni od novinarov a hľadá ženu vážne cou.
„O čo si to sú?“ – hrozivo sa opýta.
„Štefanu treba nový kabáter,“ – pokračuje Viera Ivanovna. „A topánky. Z minulych veľmi.
„Veľmi,“ – odhodvacie odseká muž. „Ešte bude chodiť v starom.“
„Ale ťmá súm už se sme!“ – neudrží sa Viera Ivanovna. „Chceš, aby náš syn stal smieškom?“
Ivan Petrovič sa rýchlo zváži, naklonujú sa nad ženou.
„Koľko chcux si zmenit?“ – šepelil. „Já lepieš, čo je potrebné mojmu synovi! On musí porozumieť hodnotu penáze!“
„Ale ty ich masíš!“ – vykričala Viera Ivanovna. „On sa stal týmž…“
Nedokončila. Facka natrhala ju po půl slově.
„Ešte jedno slovo, a idi si spác do stodoly,“ – premrští Ivan Petrovič.
Viera Ivanovna, držiace ruku k ohnačú ruke, ticho odchádza zo miestnosti. Za dvermi svojho spaláka ticho plaká Štefan, počúvajúci celé bzz.
Roky prebiehali. Štefan skončil školu a užívajú do školy v prístavom meste. Žije v predočnom domku, každú korunu šetrí, ako učil otec.
Jedného dňa sused v izbe, Viték, predloží s oknom na film.
„Peniaze nie sú,“ – zaburka Štefan.
„Dajže,“ – zvikne Viték. „Preváž mi si na predošom týždni stipendium.“
„Tú bude šetrí,“ – odpovie Štefan. „Na základnú。“
„Kto je základná?“ – zasmela sa Viték. „Máš dve desiatky! Žije si teraz!“
Ale Štefan ostane nepousť. Počas večer si sedia v izbe, počítanje svoje šetrnosti, zatiaľ čo ostatní sa baví.
Dámy sa zachytila vysokého, sympatickeho muža, ale Štefan sa vyhýva vztahom.
„Dámy to je drahé,“ – hovorí sám s osobou otca.
Tak to žije – samostatne a s makacem, nevíajúc, ako uniká mladosť.
Na poslednom ročníku škola do skupiny Štefana prenesie nová – Oľga. Živná, vesela dievča hneď priťahuje pozornosť všetka chlapo. Ale on pObjíma pozornosť práve na nechátovom Štefanovi.
„Ako sú? On je tak ľahký?“ – opýta sa neho jedného dňa po prednáške.
„Normálny ja,“ – zabурка Štefan, ale uvnútri niečo v něm zadrží.
„Idz’ do kaviarne, ja ťa vyzývam!“ – predloží Oľga.
„Do kavára? Prečo ma nechceš má kúpiť?“ – zdiví sa Štefan.
Oľga sa zasmela:
„No ty dávaj! Ak inak sa slepí?“
A on vtom soglsa. Prvýkrát v živote povolil sám, ano, do voľby. A tento večer zmení všetku jeho živ.
Svadbu hrali predošmo, po návrhu Štefana. Oľga neodmietla, myslela, že to je pre dočasný.
Prvé dni manželstva boli šťastné. Ale malých zvyklostí sa zmenia. Štefan si šetrici každú hodnotu, šetrí na včetok.
„Míľka, môžeme si kúpiť záclony?“ – predloží niekedy Oľga.
„Prečo? A tak to je v poriadku,“ – odpovedá Štefan.
„Ale to bude nádherne!“
„Nádhera stojí peniaze. Treba šetrí.“
Oľga si otvorí. Ona nechápe, čo sa stane s jej veselým želadkárom.
Po polroku manželstva vybehol Oľgin tolkancance.
„Štefan, musíme hovoriť,“ – poveda niekdy večer.
„O čo?“ – začal byť nebezpečný muž.
„O našu život. Prečo žijeme, ako hladní? Môžeme je peniaze!“
„Peniaze musia šterí, nie vydáť,“ – odpovie Štefan.
„Na čo ich šterí? Na truhlu?“ – začala Oľga. „Mladí, musia žíti teraz!“
„Vidíš, takto si zaujala,“ – Štefan sa zamúčil. „Mé otec hovoril…“
„Zatmúť svojho otca!“ – preruší Oľga. „Chceš žiť, ako on? V strachu a věčnej štrackosti?“
„Neodvolej tak o mojom otcovi!“ – zakričal Štefan, červeneč z kjaosti.
Oľga sa vybije zo stola, málem z neho hopvacu.
„Ach, tak?“ – zorohli oči. „A ty nechceš za mňa, ako za kúpalnicu? Ja mám živý osoba. Mám sny, želania. Chcem žiť, nie cistie!“
„Žiť?“ – zafurkliná Štefan. „Na čo má každý krč, hop!“
„Bůh, pochoď si konečne!“ – Oľga zaukazovala rukama. „Peniaze – to je prostriedok, nie cieľ! Mladí, zdravé. Celkom nemusíme si dovoliť čosi?“
Štefan mlčí, s bránkami zubov. A Oľga už sa náhle zmeskerte, ako z nej vyhla celý vzduch.
„Vieš,“ – ticho poveda, hľadajúc podlahu. „Nie som pro expresnú, ani za rögage.
Chci občas ísť na film, kúpiť mražené čokoladu. Počúvať, že žíváme, a nie existujeme.
Zamolvali. V tichote bolo počuť, ako tikali hodiny – levný plastový typ, kúpený v razi.
Štefan a Oľga hľadajú cez seba, a každý rozumie: ešte trochu – a náhrobenie, bleskové sklenké medzi nimi. Žiadne štíkanie.
Prešla týždeň. Oľga ticho klaste veci, Štefan ohrozmo pozoruje.
„Ty pravdy odchádzaš?“ – opýtal.
„Áno, Štefan. Nemôžem tak žiť.“
„Ale môžeme si to napraviť,“ – v očích Štefana bola neistota.
„Ně, milý. Nezmeníš sa. Stal si kópiou svojho otca.“
Oľga zatial valise a ila sa k dverám. Na prahu sa obrátila:
„Vieš, Štefan, najcenné v živote – to nie sú peniaze. To je láska, šťastie, sloboda. A ty to všetko vykúpil za koruny v banke. Nauč.
Dvere zalámali.
Štefan zostal samostatne v prázdne izbe, neponímajúc, ako zachrániť najcenné, čo mal.
