“Vodítko nezhody”
“Janko, vstaň a zober Hvízdika von, ja nie som robot!” Andrej Kováč udrel dlanou o kuchynský stôl, až zaštrngali hrnčeky s nedopitou kávou. V kuchyni visela vôňa pripálených toastov, čerstvo uvarenej espresa a slabého psieho pachu. Za oknom aprílové slnko zalievalo panelákový dvor, kde sa deti už hnali po ihrisku. Hvízdik, chlpatý zlatý retríver s ošúchanou hračkou v papuli, ležal pri dverách a smutne pozeral na vodítko visiace na háčiku. Jeho hnedé oči žiadostivo prosili, ale rodina bola zamestnaná hádkou.
Janko, pätnásťročný syn, bol ponorený do telefónu, odkiaľ sa ozývala streľba a vrieskanie pneumatík. Jeho bezdrôtové slúchadlá mu viseli okolo krku a čierna mikina s nápisom “Game Over” bola posypaná omrvinkami od včerajších čipsov.
“Tati, včera som ho vodil!” zamrmlal bez toho, aby spustil oči z obrazovky. “Nech ide Zuzka, ona sa vždy vykrúca!”
Zuzka, devätnásťročná študentka, sedela za stolom a hľtala poznámky v notebooku. Jej tmavé vlasy boli stiahnuté do nedbalého drdola, oči jej podkolesovali po noci strávenej učením na skúšku zo sociológie. Na sebe mala ošúchané tričko s logom univerzity.
“Ja?” odfrkla a na sekundu zdvihla pohľad. “Janko, ty si si Hvízdika vyprosil, tak ho aj vod! Mám zajtra zápočet, nemôžem ho tahať každých päť minút!”
Eva, ich matka, vošla do kuchyne a utierala si ruky do vrecka so vyšitými sedmokráskami. Jej svetlé vlasy boli rozstrapkané po upratovaní a hlas sa jej triasol od únavy a podráždenosti.
“Prestaňte revať!” povedala a dala panvicu na sporák, kde syčalo maslo. “Andrej, ty si sľúbil, že ráno pôjdeš s Hvízdikom! A vy, deti, ste úpletne nemravné – psa ste si vyprosili a teraz je to na mne!”
Andrej, päťdesiatročný inžinier, odložil miestne noviny, kde čítal o štrajku v továrni. Jeho obočie sa zamračilo a strnište mu lesklo od ranného svetla.
“Ja? Evička, ja odchádzam do práce už o piatej! zaburácal. “To Janko Hvízdika žobral, nech si ho teraz aj tiahne!”
Hvízdik, akoby vycítil búrku, zaskučal a vypustil ošúchanú gumovú kačičku. Jeho chvost slabšie pohorel, ale kuchyňa sa stala bojiskom, kde pes nebol len zvieraťom, ale symbolom rodinného chaosu.
Večer sa hádka rozhorela s novou silou. Eva v kuchyni pripravovala večeru: vyprážaný rezeň syčal na panvici, zemiaky bublali v hrnci a vzduch bol plný vône pečené cibule a kôpru. Hvízdik ležal pri dverách a jeho smutné oči sledovali vodítko, ktoré nikto nezdvihol. Janko hral konzolu v obývačke, vrieskot z pretekárskej hry prekrikoval televízor, kde Andrej pozeral správy o futbale. Zuzka písala esej vo svojej izbe, so slúchadlami na ušiach, ktoré tlHvízdik sa naklonil k Jankovi a položil mu hlavu na koleno, ako by chcel povedať, že všetko je v poriadku, a rodina konečne pochopila, že nie je dôležité, kto psa vyvenčí, ale že sú spolu.
