Pohár mlieka
Niekedy býva ťažko nielen tým, čo majú málo, ale aj tým, ktorí sa o nich denne starajú. O tom už dávno viem svoje píšem tieto riadky ja, Soňa Hrivnáková, ôsmy rok pracujem ako terénna pracovníčka charity v Bratislave. Za tie roky som pobehala celý obvod, schudla som, začala byť viac priamočiara, naučila som sa ironicky odbíjať každého, kto moju prácu hodnotil z diaľky. A ty si kto, že skúšaš rozoberať moje povinnosti? zvykla som sa opýtať a prepaľujúc pohľadom spod svojej tmavohnedej ofiny, rýchlo som ich odradila od ďalších otázok. Preto mi aj prischla prezývka Soňa Chrípka.
Roky som nosila nákupy klientom, keď bolo treba, pomáhala s upratovaním, nikomu som nedala pocítiť, že nie je dôležitý. Len raz vznikol problém starý pán na Kramároch mi venoval čokoládu. Prijímať dary máme prísne zakázané; nikdy som si nič nevzala, ale tentokrát som nedokázala rázne odmietnuť. Čokoládu som nakoniec podarovala susedovmu synovi a ďalší raz som už dar neprijala. Dedo si išiel posťažovať na charitu, že starým pracovníčkam nestačí čokoláda, oni číhajú na obálku. Mňa chceli vyhodiť, ani som sa nebránila, povedala som: Kľudne ma prepustite, aj ja som len človek, nie handra, o ktorú si každý môže utierať topánky! Neprepustili ma ostatní klienti sa ma zastali. Najviac sa ozvala Klaudia Hroncová, ktorú som už dávnejšie mala rada a po tejto príhode sa pre mňa stala ako vlastná sestra, ktorú som nikdy nemala.
Aj naše osudy sú podobné obe sme zostali skoro bez rodičov, ale kým Klaudia je od detstva pripútaná na vozík, ja som navonok zdravá, no moju dušu by radšej nik nechcel vidieť. Je ubolená, vystrašená, stále sa v nej miešajú smútok a slzy ani Klaudia ma často nechápe. Spája nás však najväčšia pichľavá rana žiadna z nás nemá deti. Ja som sa už naučila žiť bez nich, Klaudia stále sníva. Dokonca ma občas napomína, keď sa príliš ľutujem. Najviac ožila po tom, čo začala chodiť na nácviky do divadelného súboru v rehabilitačnom centre, keď sa chystala na koncert. Najskôr som na ňu len pozerala, ako odmieta vystúpenia, aj kňaz Matej ju skôr odhováral, nosil jej darčeky a požehnania a uznával jej vyšívanie vraj je to presne jej cesta. Klaudii síce prsty nebehanú po ihle ako iným, ale má výdrž. Najprv vyšívala obrúsky, potom siľanové šaty ozdobila jemnými vzormi a žiarivými vtákmi, až ich nakoniec vystavili na župnej súťaži. Jej práce získali prvú cenu, nakoniec šaty aj predali. Peniaze jej doniesli až domov, rozplakala sa bol to jej prvý zárobok v živote a nevedela, čo s ním.
Neboj, nájdeme tomu účel smiala som sa a vážnejšie som dodala Nakúpime viac látok na šaty, budeme mať robotu na dva roky. Aspoň nebudeš mať čas myslieť na hlúposti.
Klaudia na moje slová priamo nezareagovala, ale viem, že ju bodli. Lebo v poslednej dobe stále vážnejšie rozmýšľala nad manželstvom. Cítila zúfalú túžbu po blízkosti a snoch, akoé majú iné ženy. Poznala všetko len z filmov a kníh, v jej prípade však zostávalo len ticho závidieť.
Po tej výstavnej pocte jej zrazu zavolali z centra a pozvali ju skúsiť tanečnú skupinu pripraviť sa časom na spoločný tanec.
Je to vôbec možné? Bola to len zlomyseľnosť? zalapala po dychu Klaudia a zložila telefón.
Opäť jej zatelefonovali a presviedčali, nech len skúsi, ak by to nešlo, nik ju nebude nútiť.
Možno sa šťastie unaví a zastaví aj u vás presviedčal tvrdý ženský hlas. Ste ocenená, treba posunúť talent ďalej! S charitou sme dohodnutí, sociálna pracovníčka vás bude sprevádzať.
A kto je ten, s ktorým mám tancovať?
Rovnako na vozíčku ako vy… Máme viac takých párov. U nás nemá nik pocit, že je na okraji. Každý má priestor podľa svojich možností! hovorila vedúca štúdia pani Margita Jozefovičová.
No môžem skúsiť vzdychla Klaudia.
Na druhý deň pre ňu naozaj prišiel krátkovlasý šofér v šedom mikrobuse a odviezol ju bez čiapočky, pretože sa bála pokaziť účes, ktorý jej ráno pripravila Veronika. V buse už čakal muž na vozíčku Samuel, jej budúci tanečný partner. S rozpakmi mu stisla ruku bol to zvláštny pocit dotknúť sa silnej mužskej dlane.
V centre mi šofér aj Veronika pomohli preniesť Klaudiu cez rampu až do sály, Samuel jazdil obratne sám. Prvá skúška bola nemotorná, potili sa, červenali, snažili sa točiť v rytme. Cítili hanbu pred štíhlou, ohybnou choreografkou a pred malou, ale prenikavou Margitou Jozefovičovou. Potom začali skúšať pravidelne, dva razy do týždňa skoro celú jeseň a zimu. A Veronika ani na krok od nich.
Klaudia nakoniec na vyšívanie zabudla, tanečné skúšky sa pre ňu stali radosťou, tešila sa na ne, ako na prácu.
Ani dnes som doma nenašla pokoj, Klaudia bola nervózna, ja ešte viac. Prišla som namosúrená, ona ma hneď spytovala:
Tak čo, zasa zle naladená?
Nezveličuj zahryzla som si do jazyka, nech nie som ostrá.
Klaudia zmenila tému:
Veď sme mladé, ešte môžeme založiť rodinu!
Ty stále o tom istom… Ja už s manželstvom skončila, sedem rokov ten môj trpel, nakoniec odišiel, mal pravdu, ani sa nehnevám. Najviac ma bolí, že rodičia sa vnúčat nedožili.
Čo bolo, bolo… Na tvojom mieste by som vyšla za muža ešte viac ráz!
Zasa vyčítaš!
Dieťa si môžeš dať urobiť aj bez chlapa.
To chce peniaze! Myslíš, že charita je zlatá baňa?
Ale predsa vraveli v správach, že je to už bezplatné.
Dobre, necháme to… V čom ideš na skúšku?
Nepočúvaš ma… V ružovom svetri a sivej sukni.
Aspoň raz si obleč koncertné šaty, na to sme ich šili, zvyknúť si musíš!
Zvyknem pri generálke, nech ich v autobuse nepoškriabem.
Pred generálkou sme trénovali dlhšie. Po návrate som ju vyzliekla, uložila do vane, ona stále niečo rozprávala, bola nesmierne rozradostená.
Zabalila som Klaudiu do župana, pomohla jej do kuchyne, naliala čaj, pripravila koláčiky, cukríky. Ani sa ich nedotkla, len náhle spýtala:
Ako si to mala prvýkrát ty?
Prvýkrát čo?
No, s chlapom a až očervenela.
Nepamätám sa…
Neklam. Bola si dlho vydatá, a teraz ten Mišo.
Bol. Dva mesiace po rozvode mi chodil za pätami, našiel si inú. Niet čo závidieť, ver mi! povedala som trochu tvrdšie.
Samuel sa mi páči priznala sa zrazu Klaudia. Úplne inak na mňa pozerá!
Tmavovlasí to tak majú, blondínky sa im páčia. Zbytočne snívaš! Potrápiš dušu.
Ale ako to teda je…?
Nijako. Poď sa radšej vyspať, zbledla si už.
Klaudia zmĺkla. Vedela som, že sa jej myšlienky točia okolo Samuela, aj som ju od toho odhovárala. Teraz to bude horšie. Preto som sa poponáhľala domov a z dverí som ešte zvolala:
Zamknem dvere, zajtra prídem v čase obeda. Čo doniesť?
Ty vieš… odvrkla a zavrela oči.
Hlavne sa poriadne vyspi, zajtra ťa čaká veľký deň!
Klaudia už nerezignovala.
Ale tie tance ti naozaj zamotali hlavu! utrúsila som, ale radšej som ďalšie slová nechala v hrdle.
Vonku som si však uvedomila niečo iné: Mala by som jej niekoho nájsť, možno by sama prekvapila, čo všetko dokáže! Ale keď tak závidela toho Miša…
Na Klaudiu mi potom prišlo ľúto. Veď čo jej to spraví, vypočuť ju? Nevie sa rozprávať s hocikým, dôveruje len mne. Keby som aspoň vedela skladať básne, vyspovedala by som srdce! vzdychala, oči plné sĺz, srdce stiahnuté bolesťou. Namiesto Samuela sa v mysli stále vracal jeho ostrihaný účes a hlboké orieškové oči. Na začiatkoch skúšok sa bála voziť sa v kruhu, no s ním sa už nebála. To jej dodávalo istotu, všetko išlo lepšie, chvála od trénerky ju tešila ako známka v škole.
Už zvládala tanec, zvykla si na Samuela, na Veroniku, dokonca aj na elektrika v oranžovom drese, ktorý stále niečo opravoval.
Pred generálkou mala Klaudia strach. Premýšľala, či to zvládne, viac sa však bála, čo bude po koncerte. Mohla by sa ešte niekedy stretnúť so Samuelom ako obyčajná žena? Alebo ju čakajú len skúšky? Na druhý deň rozložila šaty na gauč, kontrolovala švy bordovo-fialové, posiate flitrami a kamienkami, žiarili. Predstavila si, ako bude vyzerať na pódiu Stačí len držať rytmus, sledovať Samuela, aby všetko dopadlo bez chýb.
Vtom do miestnosti vtrhla Veronika:
Tak čo, hviezda, si pripravená na generálku?
Pripravená… ale bojím sa!
To je len dobre aspoň si to neberieš na ľahkú váhu. Poď, ideme.
Pripravovali sme sa dlho. Šoféra prosili, nech príde skôr, aby sa Klaudia mohla prezliecť medzi prvými a zbavila sa trémy. Aj tak tréma prišla, keď sa objavili v kultúrnom dome Samuel v čiernom obleku, vedľa neho žena.
Za oponou v prípravách Samuel Klaudiu pobozkal na líce.
Neboj sa, všetko dobre dopadne!
Chcela prikývnuť, líce jej však horelo. Zbadala vedľa Samuela ženu s palicou.
Nebojte, zvládnete to! povedala ticho.
Kto ste? hneď stiahla žalúdok tesnota.
Samuel sa priblížil a povedal:
Klaudia, zoznámte sa moja manželka Zuzana!
Klaudia prikývla, na jeho ruke sa zjavila obrúčka, ktorú predtým nevidela! Všetky sny, myšlienky sa razom roztrieštili. Akoby patrili úplne inej Klaudii. Nebolo vzduchu, hlava jej lenivo klesla
Keď sa prebrala, zmätene hľadela okolo. Margita Jozefovičová stála nad ňou, vystrašene, nervózne:
Soňa, čo s ňou je?!
Veronika rázne prehovorila:
Domov musí! Je vyčerpaná!
Lekára jej! Až potom domov, pol roka trénujeme kvôli scénáru!
Či tie slová, či sily, Klaudia otvorila oči, ale hovorila už len mlčky. Aj cestou domov ticho. Pred domom ma ťahala za rukáv:
Kde je Samuel?
Na skúške. Vystúpi so starším tancom. Ty, ako dáma, si sa len rozcitlivela. Nechaj to tak, aspoň sa nenamotáš.
Klaudia sa urazila.
Šofér pomohol Veronike preniesť ju do bytu, Klaudia takmer v šatách padla na posteľ.
Odjazdené? zavtipkoval šofér a prvýkrát sa usmial.
Áno, odjazdené odpovedala Veronika, posadila sa, pohladkala Klaudiu:
Aspoň povieš, čo sa stalo?
Klaudia pomlčala, potom zašepkala:
Samuel je ženatý
Veronike až prišlo smiešne. Myslela si, že to bolo horšie.
Tak si mala plány na neho, a takto si to predstavovala?
Nechaj ma, choď preč! rozplakala sa Klaudia.
Veronika ešte sedela, Klaudia zopakovala:
Choď preč a nikdy sa nevracaj. Nepotrebujem ťa! Si zlá Chrípka!
Keby kričala, možno by ju Veronika pochopila inak, no takto to len rezalo do srdca. Sama vedela, že je pre Klaudiu viac než akákoľvek rodina, iných nemala. Len si nemohla povedať: Nevšímaj si, veď je len chorá. Nešlo to. Roky pre ňu robila všetko iné pracovníčky len rýchlo roznesú nákupy, upracú a zmiznú. Veronika však pri Klaudii zostávala, pozerala s ňou filmy, pripravovala jedlo, občas aj prenocovala. Teraz je však zlá a dokonca Chrípka!
No vďaka, Klaudia smutne sa zasmiala Veronika.
Vyzerala pokojne, ale keď kráčala domov, nohy sa jej podlamovali. Zajtra poprosím vedenie, nech ma z tejto klientky stiahnu. Alebo pôjdem do škôlky. Rada by som zas bola učiteľkou v jasliach, tam mi nikto takto nenadával!
Doma sa chcela pustiť do varenia, nemala však silu. Zjedla trochu keksov a ľahla si. Veď aj ona bola dnes na konci síl celé doobedie na striedačku nervy, emócie! Privrela oči a cítila, že jej padá na viečka ospalosť, posledná myšlienka patrila Klaudii: Nech si skúsi žiť sama aspoň dva dni. Potom zistí, aké je to byť sama!
Našťastie, zaspala. Prebudil ju zvonček volal správca farnosti, otec Matej. Pri jeho slove sa mi roztriasli ruky, lebo už bola tma.
Veronika, okamžite príďte ku Klaudii, treba ju odviesť do nemocnice…
Hneď som si spomenula, že som náhodou nechala u nej odomknuté. K domu som dobehla uprostred modrého majáka záchranky, policajtov a zástupu susied.
Čo s Klaudiou? spýtala som sa otca Mateja.
Zrejme otrava Volala, že jej je zle, prosila, nech prídem. Keď som vošiel, ležala na zemi bezvedomá, na podlahe roztrúsené tabletky Zavolal som záchranku aj políciu.
Prišiel policajt v nepadnúcej uniforme:
Kto ste pre postihnutú?
Som pracovníčka charity. Čo s ňou?
Chcela si siahnuť na život.
Veď žila ako anjel!
Niekto ju dohnal. Vyšetrujeme… Máte od bytu kľúče?
Jasné…
Tak poďte. Musíme vypnúť spotrebiče, zamknúť a zapečatiť. Potom pôjdete na výsluch.
Aký výsluch… Ešte pred hodinou bola v poriadku!
Asi nebola. Porovnáme vašu výpoveď s jej, ak prežije.
Čo to hovoríte!
Všetko som urobila, ako prikázal, z bytu vyložila jedlo na balkón, mobil jej nebrali, všetko ostalo nedotknuté. Potom taxi rovno na políciu, kde som opísala všetko detailne. Policajt zahundral:
Fakt len z nešťastnej lásky?
Z čoho iného, preboha.
Tak nás viac nebudete potrebovať. Choďte domov.
Namiesto domova priamo do nemocnice. Službukonajúca sestra mi povedala, že Klaudia je po výplachu žalúdka v reanimácii a už je pri vedomí. Na izbu k nej nemôžete, možno o tri dni v spoločnej izbe, zatiaľ je u nás karanténa na chrípku. Vy ste rodina?
Som priateľka…
To je dobre, mysleli sme, že nemá nikoho.
Môžem jej aspoň doniesť vozík?
Myslíte, že my tu nemáme? Zatelefonujte neskôr, keď ju prepustia.
Domov som sa vrátila tichá, skľúčená v byte bola zima, prázdno a ani telefón neprekážal Celý večer som čakala, že zazvoní, nestalo sa. Ráno som hneď zavolala do charity, prosila vedenie, aby Klaudiu dali znova mne.
Neboj, nik ti ju nezoberie uistila ma vedúca, ktorá už zrejme vedela, čo sa stalo.
Nasledujúce dni som volala do nemocnice, stále nič. Až na štvrtý deň neznáma žena, sestra, mi oznámila:
Je to ona, tá vaša Chrípka?
Áno…
Klaudia prosí, aby ste ju prišli pozdraviť. Sama za okno nemôže, ale okno je na druhom poschodí, tretie zľava, oproti vchodu. O tretej na vás bude čakať.
Nesmie nič dostať? Ani kvietok?
Nič! Máme karanténu.
Splnila som jej prosbu, stála som pod oknom, ona sa napokon objavila bledá, unavená, ale s iskrivými očami. Usilovala sa niečo povedať cez sklo, ale s dvojitými rámami sa to nedalo. Po chvíli vytiahla papier s veľkými písmenami: Prepáč.
Zakývala som, zamračila sa, že to predsa nič nie je, a pritom mi prišlo tak nesmierne radostne, že už na mňa Klaudia nie je nahnevaná. Keď naznačila, že už musí ísť, zakývala som a rozbehla sa domov.
Cestou domov som mala srdce plné zvláštneho šťastia jarné slnko sa trblietalo na mokrých chodníkoch, zlatá kupola chrámu žiarila za križovatkou. Prišla jar, všetko zlé zostalo v dlhej, studenej zime. A v tom novom pocite som všetko minulé vnímala akosi ľahšie, bolo mi clivo, ale zároveň ľahko na duši. Netreba už smútiť! pomyslela som si, z očí mi vyhŕkli slzy radosti. Klaudia je síce tvrdohlavá, ale vlastne je to len obrovsky tvrdohlavá koza!
