BOLA RAZ JEDEN FARMÁR
Žil bol raz jeden farmár. Obyčajný chlapík. Nie príliš bohatý. Mal starý dom, pár zvierat – dve kravy, tri kozy, tri kačky, desať sliepok, ktoré mu znášali vajíčka, a kúsok poľa. Poriadny kus pôdy, kde sadzil kukuricu, zemiaky alebo čo mu práve napadlo.
No veď, musel sa nejako uživiť. Tieto dve kravy, tri kozy, tri kačky, sliepky, pes menom Lúka a dve mačky – všetci chceli jest. A on sám rád niečo zahryzol.
Jasné.
V kôlni mal starý traktor a rôzne náradie na sejbu a zber. A jeho zvieratká ho milovali. A všetko preto, lebo sa k nim správal ako k rodine. Rozprával sa s nimi, delil sa s nimi o posledné kúsky.
Keď niektoré ochorelo, vzal ho do domu a staral sa oň ako o vlastné dieťa.
Ostatní farmári z okolia sa mu smiali. Hovorili, že by mal všetkých predať na mäso. Potom by mal peniaze, mohol by si kúpiť nové stroje. Nemusel by také stádo živiť. Ušetril by z úrody, možno by si na neho nejaká žena aj pozrela, lebo takýto chudák? Kto by ho chcel?
Ale on sa nerozčuľoval. Vždy sa len usmial a povedal:
„Ale veď nemôžem. Sú mi ako rodina.“
V krčme, kam chodili farmári o víkendoch popíjať, tieto slová berali ako vtip. Ľudia popíjali, hrali malý výherný biliard a tancovali. Bola tam kapela, čo hrala dobré country – staré, tradičné. Farmári, farmárky, čašníčky a ostatní krúžili po parkete.
Fuha, vyzeralo to skvele! Ale náš farmár nikdy netancoval. Nemal ani nové čižmy. Kúpiť si také poriadne kožené, ako majú ostatní chlapi? To by bolo.
A jedna čašníčka na neho stále pozerávala. Bol to milý, pokojný muž s láskavými očami, ktoré sa stále smiali. Niekoľkokrát ho chcela vytiahnuť na tanec, ale…
Farmár sa strašne začervenal, schoval nohy v starých opotrebovaných topánkach pod stôl a mrmlal niečo ako:
„Prepáčte, slečna… Dnes som to trochu prehnal, točí sa mi hlava.“
„Ale veď vždy len klame!“ hnevala sa čašníčka. „Vždy má len jeden pohár.“
Jeden z farmárov jej to teda vysvetlil:
„Doma má kopu zvierat, ktoré len s biedou uživí. My mu stále hovoríme – predaj ich všetky na mäso, budeš mať pokoj.“
„A on?“ spýtala sa čašníčka.
„No veď je blázon,“ povedal farmár. „On vraví, že sú jeho rodina.“
Jeden z chlapov sa zachechtal a pokúsil sa čašníčku objať a pobozkať. Lenže v tejto krčme boli čašníčky tvrdé.
Prásk! Jedným hákom poslala farmára do tŕpky. Všetci v krčme sa chechtali.
A čašníčka sa na farmára začala pozerať úplne inak.
Snažila sa mu podstrčiť hamburgery zadarmo. On sa strašne červenal, odmietal, rozpakoval sa.
Nuž, Boh vie, čo sa tam dialo. Buď to bola neopätovaná láska, alebo presný opak – vzájomná, no on sa cítil ako bremeno. Chudobný farmár, ktorý ťažko uživí svoju farmu.
No nie je to žiadna sláva.
A práve začala sejba. Jeho zvieratá kráčali za traktorom a duševne podporovali svojho milovaného človeka.
Psa Lúku občas vzal so sebou do krčmy, schoval ho pod stôl a kŕmil ho zadarmo pripravenými hamburgermi. Sám nejedol, len Lúku.
Čašníčka na to pozerala a nevedela, ako reagovať. Buď by na neho mohla plA potom sa všetko zmenilo, keď sa jedného dňa farmár a bývalá čašníčka postavili pred oltár a zvieratá ich obklopili ako najvernejší svedkovia.
