Poďte so mnou! Nemám doma žiadneho psa, a potrebujem dobrého strážiaka nič vám neublížim! Sedadlom na svoj starý bicykel som sa odvalil z mesta Bratislava smerom k dedinke Liptovské Revúce. Po ceste som sa často obzrel, ako keby ma niekto sledoval, no za mnou nikto nebežal.
Tábyvlčí pes Takto hovoríme o ľuďoch, čo sú nespochopiteľní. Ona bola práve taká.
Raz dávno, keď som ešte bol mladý, som v hustom lese za horami hľadal lesné orechy a náhodou som našiel mládežnícke šteniatko. Iba Boh vie, ako sa tá mačiatko ocitlo medzi stromami.
Len tiše blúdenilo v tichu lesa, nebolo ani pripnuté na reťaz iba mokré po daždi a chladné. Zamračil som sa a prikročil bližšie.
Nebolo to najpôvabnejšie zviera, skôr nešikovné, no jeho hnedé oči ma zaskočili. Nie oči mláďaťa, ale oči múdreho tvora. Zamyslel som sa.
Poď so mnou! Nemám v dvore psa. Budeme sa navzájom chrániť nebudem ti ubližovať!
Poďal som na bicykel a vyrazil som späť. Po ceste som sa znovu pozrel dozadu, ale nikto za mnou nebol. Keď som dorazil do dediny, už som takmer zabudol na ten lesný stret.
Môj dom bol dosť veľký: tri prasiatka, svinja s desiatimi mláďatkami, krava Mária, desať sliepok, šesť kačiek s kačiatkami a kocúr Orion.
Odpálil som si cigaretu, otvoril dvierka stodoly a usadil sa na kamennej lavičke pred domom, aby som si oddýchol. Vtom som pocítil, že niekto na mňa pozerá.
Hnedom ma zbadali tie hnedé oči, pozorovali ma tak dôkladne, že som nevedel, čo má robiť.
Poďte do dvora? po dlhšej premýšľanke šteniatko zamrkalo a zmizlo v tieňoch.
Tak to nebolo len jeden deň či dva hnedé oči ma sledovali každú noc, akoby hľadali v mojom srdci niečo známe.
Jedného dňa, keď som sedel na lavičke a fajčil, priblížila sa ku mne ona. Nasoľala ma a lehla si k nohám.
Nebol som zvyknutý na zmäkčovanie, skôr som všetky zvieratá považoval za tovar. Nepočítal som, koľko som v mojich rokoch sklopil ošípaných, kráv, sliepok a ďalších zvierat.
Psy sú potrebné na stráž, mačky lovia myši. V mojom dvore už nebola žiadna bábka všetky psy buď zomreli na choroby, alebo ich niekto otrávil. Domová búda bola prázdna.
Na začiatku leta sa v dedine rozšírilo šírenie klesov veterinár povedal, že to sú blchy. Žiadny smútok však nebol, pretože som tvrdožravý muž, ktorý neplače.
Moja žena Katarína bola ešte tvrdšia. Všetci v dedine si pamätajú, ako jedného dňa odkopala telíčko teľa, lebo sa hrávalo a kymáľalo, keď prišiel večerný pitný čas.
Zapaľil som si cigaretu a pozrel som na šteniatko ležiace pri mojich nohách. Hnedé oči sledovali každý môj pohyb.
Dobre, zvieratko, zrejme chceš zostať so mnou. Budem ťa kŕmiť dvakrát denne, čo Boh dá. Nebudem ťa ubližovať. Máš búdu, je teplá. Občas ťa pustím na voľnosť na noc na pár hodín budeš strážiť dvor, aby sa kňaz nič neprešmykol. Ak súhlasíš, poď so mnou!
A tak začal jej nový život. Pomenoval som ju **Ľubomíra** pre mňa to bolo meno, ktoré som ešte nikdy nepočul. Dostala teplú búdu, veľký pozemok a reťaz.
Čas plynul a z nešikovného mláďaťa sa stal obrovský, silný pes, ktorému sa celý Liptov bál. Šepkalo sa, že v jej krvi sú vlky.
Bola neobyčajne pekná a jej správanie nebolo typické pre psov nehrčala chvost, nečistila ruky. Keď sa k nej priblížil ja, moja žena alebo niekto z rodiny, ležala pokojne a pozorovala nás múdrymi očami.
Na cudzieho však reagovala drážlivo nepískala, skôr vrčala, a ten jej hromový výkrik znel desivo iba cez deň. Preto sme búdu presunuli z dvora na záhradu, aby sa ľudia nebáli naraziť na vráta.
Niekedy v noci som ju pustil z reťaze a povedal:
O tri hodiny sa vrátim, buď tu! Poďme, mliečnice sa bojí ísť na doju, keď ťa vidia! Žiadny dotyk! O tri hodiny!
Nikdy nikoho neprežrala ani nevyplašila. Asi mala iné záujmy. Vždy som ju našiel v búde, čo som si veľmi cenil. Možno ešte nevedel, čo to znamená.
Jej šteniatka sa rodili pravidelne, ako sa patrí. Hoci sa vo vnútri dediny báli, šteniatka sa šírili ako horúce rožky. Prichádzali z ďalších obcí, aby si ich kúpili neprežierali ich zbytočne, ale v úmysle ich odchovať.
Jedného letného dňa po raňajkách ležala Ľubomíra pred svojou búdou, slnko ju zahrievalo, a jedným okom sledovala malú Maričku, ktorá si hrála v pieskovisku pod veľkým stromom pri vrátke, druhým babku Katu, ktorá praskala na záhrade.
Marička bola len tri roky, často ju privezli rodičia na víkend. Hneď po tom, ako ju videla, bežala k Ľubomíre s rozprestrými rukami:
Ľubomíra! Ľubomíra!
Srdce psa sa rozsvietilo radosťou a láskou k tomuto dieťaťu. Tak sledovala Maričku a babku Katku a potom si zdriemla.
Zrazu ju niekto škrábal po nose pazúrikmi. Otvorila oči pred ňou bol kocúr Orion, ktorý sotva dýchal:
Pomôž! Marička sa topí!
Pozerala za plotom, ale Marička nikde nebola ani v pieskovisku, ani na hojdačke, ani pod stromom. Kocúr volal:
Je pri jazierku! Vodu má pod kopou! Pomôž mi! Niečím to zaslechnú! Aaaááá
Ďaleko vo vnútri sa rozkričala. Ľubomíra zavývala tak, ako nikdy predtým hlasným, divokým výkrikom, aký má len vlk. Zvíril sa, šial sa z reťaze, skákal, driblil po horách.
Babku Katku to prekvapilo a povedala si:
To je šialenstvo, zvíriaci pes
A potom znovu zavývala. Ten výkrik bol taký strašidelný, že každému, kto ho počul, sa zastrihli vlasy.
Len keď ho počula babka Katka, pochopila, že sa niečo zlé stalo, a vybehla hľadať Maričku. Okolo domu sa zišli susedia, kričali a pomáhali. Nakoniec Maričku vybrali z malého jazierka, ktoré bolo pri domoch.
V dedine nastal chaos, zavolali záchranku, rodičia Maričky plačali a radovali sa súčasne.
Večer sa všetci upokojili. K búde prišiel otec Maričky, Ján, so svojou manželkou a so starým otcom Jánom. Ján si sadol vedľa psa a povedal:
Ďakujem ti, že si zachránila moju dcéru! Nikdy na to nezabudnem. Poď so mnou, postavím ti dom v Bratislave, veľkú škrinu, budem ťa kŕmiť chutne a často, a budeme s tebou často prechádzať.
Ľubomíra sa pozerala hnedými očami, mlčala, potom položila hlavu na Jánovo rameno na pár sekúnd a vrátila sa k svojmu pánovi, starému Jánu. Ľahla si pri jeho nohách, a on stál ako zakamenelý, netušiac, čo si má urobiť. Jediné, čo mu uniklo, boli tie chladné mužské slzy, ktoré sa pomaly valili po tvári.
Ak sa vám príbeh páčil, napíšte komentár a dajte lajk. Vaša podpora nás motivuje písať ďalšie príbehy.
