Podmieňovací spôsob
Žiadosť? On ti dal žiadosť o ruku? Katka, ty si sa zbláznila? Čo tu váhaš?!
Lenka, to nie je také jednoduché…
Čo na tom môže byť zložité? Lenka si rozopla kabát a sadla si za stôl. Fúha! Utekala som sem! Mám pol hodiny, potom musím zobrať Mišku na tanečný a Paľka na futbal.
Lenka, už má Paľko skoro šesť. Do kedy ho budeš volať Paľko?
Nech je rád, že ho aspoň tak volám! Predstav si, včera došiel zo škôlky a zahlásil, že sa zamiloval! Do Lívie z vedľajšieho vchodu! Vraj sa chce ženiť. Čo na to hovoríš?
Prečo nie? To je úplne normálne u tvojho dediča. Spomeň si na seba…
To nesrovnávaj! Pamätáš na scénu, čo mi mama urobila, keď som povedala, že sa vydám? Lenka sa rozosmiala. Koľko som mala? Pätnásť?
Štrnásť! A skoro si mamu poslala do nemocnice! Mami, rozhodla som sa! Rozhodla si sa! Ale že Pavol si ťa ani nevšimol, ťa netrápilo…
A čo? Nakoniec je to môj manžel, a ja si teraz užívam následky svojej zaľúbenosti. Mama mi mala dať prísnejší trest. Umývať riad rok pre celú rodinu? To nebolo žiadne utrpenie! Radšej mi mohla zakázať chodiť von!
Ako keby teba išlo zastaviť! A mama vedela, že sprostosti nerobíš, že všetko je len divadlo. Ty si vždy mala v hlave jasno.
Jasné! Hlavne keď išlo o teba! Pamätáš sa, ako sme sa bili? Ja som ťa nemusela ani cítiť! Katka vzorná a krásna, Lenka samý výmysel.
Mama nikdy toto nepovedala.
Ale babka! Tá za všetkých! Vravela, že domôžem hanby rodine. A ako to dopadlo?
No, v tomto smere som nebola vzorná ja…
Katka odsunula šálku bokom a povzdychla si.
Katka… Lenka sa natiahla za sestrou a chytila ju za ruku čo s tebou je?
Lenka, ja sa bojím…
Bože, čoho?! Po rokoch stretneš chlapa, čo za niečo stojí, a teraz cúvaš? Čo je zle?
Myslím, že Tomáš neprijme moju Simonku…
Lenka sa zamračila.
Prečo si to myslíš?
Jednoduché. Po včerajších ružiach a tom prsteni, ma požiadal, aby som poslala dcéru na týždeň k mame…
Katka sa zadívala do okna, pohrávala sa s prsteňom na prste.
Prsteň bol nádherný a naozaj drahý.
Ani sa nečudujem, veď Tomáš, môj frajer, úspešný podnikateľ, športovec a milovník hudby, nikdy nebol skúpy. Od detstva počúval maminu rady:
Synček, žena vie žiť aj v ťažkých podmienkach, ak miluje toho pravého. Ale dvakrát si premyslí, či má byť s niekým, kto má, ale nechce dať. To nie je zlé, ak myslí na budúcnosť. Ak s ním plánuje budúcnosť, hlavná otázka v hlave je: Ak šetrí na mne, nebude šetriť aj na deťoch?
Tomáš tieto slová vždy bral vážne. Ako nie? Vyrastal s mamou, Silviou, silnou ženou, ktorá, keď zostala sama s dieťaťom na ulici, dokázala sa postaviť na nohy a vychovať syna. Otec Tomáša ich nechal krátko po jeho narodení kvôli inej žene. Dokonca ju vyhodil z bytu s bábätkom na rukách.
Silvia nemala kam ísť. Rodičia žili na dedine pri Čadci, ale späť nechcela. Keď sa kedysi chystala na štúdiá do Bratislavy, počítala dni aj hodiny a na rodičovský dom, kde bol len alkohol a smútok, sa nechcela už nikdy vrátiť. Žila na internáte, privyrábala si kde mohla. Zistila, že ak chceš žiť, musíš sa obracať.
Vydala sa nie z lásky, ale z rozumu, synovi o tom nikdy nehovorila. Načo? Nech aspoň on verí, že svet je lepší.
Možno práve preto, keď ostala sama s dieťaťom, nezačala plakať, ale hľadala riešenie.
Prácu našla ťažko, no kamarátky pomohli a rýchlo robila gazdinú u Alfonza, bývalého profesora, čo stratil ženu aj chuť žiť.
Pán profesor, treba jesť! položila mu polievku na stôl.
Neskôr, Silvia, neskôr…
Nemôže byť! Teraz!
Skutočne si to myslíte?
Určite! Treba!
A ak nemám chuť?
Ako v detstve. Za dedka, za babku…
Takto ma kŕmila babka…
Tak si predstavte, že som vaša babka! Taká hlava, a základné veci vám ešte nechodia! Človek nemôže žiť z vetra! Nebola by som pokojná, keby ma vaša pokojná žena zhora napomínala, že vás nechávam takto…
Hovoríte ako moja babka… Predtým ste takéto veci nevraveli…
Čo?
O kráľovstve nebeskom…
Ak vám babka hovorila, znamená, že vedela, že niektoré veci sú navždy.
Silvia, ste filozofka!
Kdeže! Nemám čas na filozofie! Dojedli ste? Vďaka! Idem nakŕmiť Tomáša.
Áno… Chlapec musí dobre papať…
Deti Alfonz nikdy nemal a na Tomáša sa rýchlo naviazal. Tak veľmi, že neskôr urobil zvláštny krok pozval Silviu do obývačky, chodil po izbe a potom vážne povedal:
Silvia! Navrhujem vám vstúpiť so mnou do manželstva, dať vám a Tomášovi, čo môžem. Moje srdce patrí inej, to viete, ale urobím všetko, čo viem pre toho chlapca. Prosím, nepolemizujte. Premyslel som to. Nie ste v bezpečí. Nemáte byt, nemáte peniaze. Váš plat je slabý oproti tomu, čo potrebujete na vychovu syna, na školu… Premyslite si to. Až zomriem, môžete mať všetko, čo mám. Nemám dedičov, príbuzní sú ďaleko… Myslím, že ste rozumná žena. Tak to využite. Choďte a rozmyslite si to.
Silvia dlho mlčala. Pozrela Tomášovi do očí a nakoniec súhlasila.
Ďakujem. Viem, čo pre vás toto rozhodnutie znamená. Prijímam to pre Tomáša. Má mať lepšiu budúcnosť.
Ticho sa vzali. Tomáš dostal otca nielen na papieri, ale aj v srdci.
O rok neskôr Silvia poprosila manžela, či môže ísť na univerzitu.
Správne! Vyššie vzdelanie treba! Už len ako príklad synovi.
Silvia prikyvovala, ale mala úplne iné plány. Nechcela byť celý život len gazdiná a variť polievky. Po škole založila malú firmu na služby v domácnosti a vyučenie banketov. Biznis jej šiel dobre, práca ju bavila. O syna sa nemusela báť, veď manžel sa o neho staral možno aj lepšie než ona.
Pravý otec Tomáša sa svojej úlohy vzdal bez problémov.
Našla si si iného? Nech ti ide po šťastí! Synovi o mne nehovor zle. Nech aspoň nevie, že existujem.
A Silvia mu to splnila. Tomáš sa pravdu dozvedel až po profesorovej smrti, keď mal devätnásť. Silvie mu všetko vysvetlila:
Mama, ale on ma mal predsa rád
Veľmi, synku! Niekedy ťa cudzí môže ľúbiť viac ako vlastný! Tvoj vlastný ani raz nezavolal. Alfonz nám dal domov, istotu a slobodu Slobodu od smútku a hnevu!
A to bola pravda. Keby nebolo tej samoty, možno by bol Tomášov život vyzeral celkom inak.
Silvia sa odsťahovala na chalupu, do bytu poslala syna a začala tam čakať vnúčatá.
Ale roky plynuli a Tomáš stále, akosi, nenašiel tú správnu.
Tomáš, čo si vyberáš? nechápala Silvia. Koľko báb si mal?
Veľa, mama.
Presne! Jedna krajšia než druhá! Napríklad Alžbeta alebo Nina čo im chýbalo?
Neviem Neboli to tie pravé. Alžbeta je vynikajúca právnička, skvelá do firmy, ale rozmýšľa len nad kariérou. Deti nechce, dom ťažiť nebude. U nej doma je všetko ako v múzeu, bojíš sa tam vypiť kávu! S ňou by som musel žiť s presne usporiadanými ponožkami a s harmonogramom na minútu.
A to je zlé?
Ja by som sa tam dusil! A Nina? Tá je zlatá, ale neľúbim ju.
Tak o čom sa bavíme?
Keď sa zjavila Katka, Silvia sa potešila. Veď syn už nie je najmladší a rodinu nemá. A že má Katka dcéru, to jej nijako neprekážalo.
Tomáš, si na takú zodpovednosť pripravený?
Mama, ty si na koho zabudla? Nepamätáš si, kto ma vychovával? Len jedno…
No?
Ak ma Simonka neprijme…
Nebuď decko! Pracuj na tom! Najprv získaj jej srdce. Je to jednoduché, synku! U matky je dieťa vždy prvoradé.
Mama!
Čo! Nazvi veci pravým menom. Ak si sa rozhodol, tak požiadaj a hľadaj cestu aj k Simonke. Tam otec nebol, môžeš si získať dôveru. Ale myslí, že ak to učiníš, dotiahneš to dokonca. Život dieťaťa nie je hračka! Katka je silná, ona to zvládne, aj keby si odišiel Ale dieťa Rozmýšľaj, synu! Dobre rozmýšľaj!
Tomáš si rady vzal k srdcu a rozhodol sa konať.
Prvú časť plánu zásnuby mal za sebou a Katka sedela v obľúbenej kaviarni so sestrou, uvažujúc, čo ďalej. Láska je láska, ale žiť s mužom, ktorý jej dcéru neprijme, nedokázala by…
Lenka sa vrtela na stoličke, rozmýšľala, či má moralizovať, no nevydržala:
A čo ti povedal?
Kto? Katka sa prebrala zo zamyslenia.
No kto asi! Tomáš! Čo ti povedal k tej jeho požiadavke?
Nič poriadne. Len poprosil, aby Simone dohodla s rodičmi týždeň po svadbe.
Katka, čo si nikdy nevedela rady, tresla lyžičkou o stôl. Hlasný štrng privolal čašníka, no Lenka len mávla, že je všetko v poriadku. Chytila lyžičku, oblíza z nej penu, a uštedrila Katke buchnát do čela, ako v detstve.
Au! Katka prekvapene pozrela na smejúcu sa Lenku a chytila si čelo. Ty si sa zbláznila?!
Neboj, hrc-nehrc ma už roky! Zabudla si?
Nie Lenka, kde máš rozum? Už nie sme deti!
Veď práve! Dospelými sme sa stali dávno! Kedy? Keď si zistila, že čakáš Simonku? Alebo ešte predtým?
Asi predtým…
Babka vravievala: Mladí a priskoro vyspelí! Nič ťa v živote neučí!
O čom točíš? Katka si zobrala lyžičku a prikladala si ju na čelo. Bude hrča…
Prekryjeme! mávla rukou Lenka. Povedz mi, čo by sa stalo, keby si svojho času povedala niekomu o romániku s Tomášom? Aj keby len mne?
Neviem… Ale na čo už špekulovať? Čo bolo, bolo…
To máš pravdu, ale vieš, napadá mi, aké zemetrasenie musí prísť, aby si sa konečne naučila rozprávať s tými, ktorí ťa majú radi?
Katka si povzdychla, lyžičku položila.
Možno máš pravdu…
Nie možno, ale isto! Chceš, aby som ti pripomenula, ako sa narodila Simonka?
Nemusíš! Veľmi dobre si pamätám!
Katka odvrátila pohľad. Niekedy bola jej sestra na nevydržanie, ale vedela, že Lenka má v tomto pravdu. Dcéra prišla na svet skôr navzdory než vďaka, a Lenka to vedela.
Tomáša, otca Simonky, Katka spoznala v triede. Podlamovali sa jej kolená, keď na ňu pozrel, snívala, že aspoň Ahoj jej povie. Na školu chodila skoro a stála pri zrkadle, aby mal dôvod okolo nej prejsť.
Pozornosť na ňu dal na stužkovej chytil ju za ruku a odviedol z budovy, vedel, že doma nikoho niet.
Prečo súhlasila s tým, čo jej navrhol, už nikdy nepochopila. Hoci si vždy s mamou všetko hovorili, toto si nechala pre seba. Na jednom rodinnom výlete sedela pri rieke Váh a premýšľala, čo bude ďalej s týmto tajomstvom. Nemalo už zmysel skrývať, a jeho váha bola väčšia ako rieka, ktorá ju upokojovala a ako by šepkala: Aj ja som bola maličký potok a dokázala som sa vybojovať…
To, že Tomáš ju využil, pochopila rýchlo, ale stále dúfala, že sa spamätá. Odkladala rozhovor s rodičmi, až pochopila, že už niet na čo čakať.
Lenka celkom rýchlo všetko zbadala, zlanárila kamošov a keď raz večer dorazila domov, objala Katku.
Neboj sa ničoho! A naňho zabudni Nechcem o ňom počuť!
O kom? Lenka, o čom to hovoríš? vykríkla Katka, odtiahla sa. Dostala krízu, odpadla. Matka pribehla práve včas.
Katka sa prebrala, ležala so zatvorenými očami. Cítila mamine slzy na tvári:
Prečo si mi nič nepovedala? Je tak lepšie?
Plakali spolu s mamou, potom s Lenkou. Chaos ukončil až otec po návrate z práce.
Čo tu je za Niagary?! začudoval sa. A keď zistil dôvod, len rukami kývol: Dievčatá, ste normálne? Treba sa tešiť! Budeme mať vnučku! Alebo vnuka. Katka, upokoj sa, nemáš sa čoho báť.
Nikdy predtým ani potom Katka nepocítila takú vďačnosť a úľavu, ako v tej chvíli. Bolo jej neskutočne trápne, ale aj ľahšie rodičia ju prijali a neodsúdili.
A Simonka sa narodila v rodine, kde neboli klasickí mama a otec, ale ľudia, pre ktorých bolo jej narodenie šťastím.
Aj vďaka rodičom Katka vyštudovala, zariadila si život, bola sebestačná. A keď sa v jej živote objavil Tomáš, jej istota bola narušená; jej pochybnosti mali svoj základ.
Môže riskovať budúcnosť Simonky kvôli vlastnému šťastiu?
Už raz takú chybu spravila, a nebyť rodičov a Lenky, ktovie, ako by skončila ona aj dcéra…
To všetko mal Lenka na jazyku, keď zavolala čašníka, objednala dve nové eklerky a posunula ich sestre.
Katka, nauč sa už rozprávať s tými, čo sú vedľa teba. Najmä s Tomášom. On je človek, ktorému môžeš dôverovať. Opýtaj sa ho na ten pobyt u mamy. Je to také ťažké?
Asi nie… Jednoducho sa spýtať?
Presne! Hneď teraz!
Lenka natiahla ruku, zobrala jej mobil a triasla ním pred Katkou.
Volaj!
Lenka! On je na stretnutí!
No a? Aspoň uvidíš, ako mu na tebe záleží!
Ale takto sa to nerobí!
Kecy! odsekla Lenka. Nechceš volať, napíš správu.
Čo si o mne pomyslí?
To je dôležité? Máš na ruke jeho prsteň. Prijala si návrh, či nie?
Rozmýšľam…
Nepovedala si nie, tak si prijala! Ako chceš stavať vzťah s niekým, komu sa bojíš položiť otázku? On nie je telepat! Daj najavo, čo chceš. Zabudni na podmieňovací spôsob! Ak by bolo, keby bolo… Zamysli sa a rozhodni sa, čo naozaj chceš!
Keby som aspoň vedela… Katka sa už skoro rozplakala, no predsa vzala mobil. Len sa spýtať?
Len sa spýtaj, unavene prikývla Lenka.
Odpoveď prišla rýchlo. Mobil zavibroval a keď Katka pozrela na obrazovku, pousmiala sa.
Vidíš? Už vieš na čom si? Lenka sa usmiala a pozrela na hodinky. Preboha, už musím utekať! Dovolenka ide, deti ma čakajú! A neboj sa, všetko bude fajn! On to vymyslel dobre týždeň vo dvojici, týždeň všetci spolu. Ty nie si len mama, ale aj žena. Vieš, trošku ti závidím! Môj Paľo by na to neprišiel. No, letím! A porozprávaj sa aj s dcérou. Myslím, že vôbec nie je proti volať Tomáša otcom.
Myslíš?
Viem! Ale ani muk!
Lenka sa schmatla kabát, rozbehla k dverám. Ešte sa na prahu otočila, ukázala jazyk, poklopkala si po čele Mysli, dievča.
Katka rozmýšľala.
A nakoniec jej rozhodnutie prinieslo svoje ovocie.
Po troch rokoch hrdá Simonka s dojatím podrží v rukách svoju novonarodenú sestričku a s úsmevom kývne na muža, ktorého už dávno volá otec.
Simonka, opatrne! Katka s obavami pristúpi, ale Tomáš ju objíme, nepustí ju zasahovať do prvého stretnutia súrodencov.
Neboj sa, všetko bude v poriadku! Však, dcérka?
Oci! Ty ma podceňuješ! Simonka nežne odkryje krajku na slávnostnom perinke, ktorú s Tomášom vyberali celé hodiny, a povie: Mami, ona je krásna…
A ja som sa naučil treba sa pýtať a vždy rozprávať otvorene s tými, čo sú pre nás dôležití. Možno nie vždy dostaneme odpoveď, akú chceme, ale len úprimnosť buduje domov, kde aj navzdory chybám môže rásť šťastie.
