Ján bol tichý a skromný chlapec. Žil s rodičmi v malej dedinke, možno ho tak vychovali, alebo sa už takým narodil. Alžbeta a Michal so synom nikdy nemali problémy. Vždy bol poslušný.
V susednom dvore sa neustále ozývali krik a hádky. Zuzana – suseda Alžbety a Michala – sama vychovávala dvoch synov, Miška a Tomáša, ktorí boli tesne po sebe. Ale chlapci boli živí, najmä starší Miško, že Zuzana už ani nevedela, ako ho ukrotíť.
“Miško, zase ubližuješ bratovi, počkaj, ja ti dám…” – len takéto výkriky počuť zo susedného dvora.
“On za mňa prvý chytá, nech ma neprovokuje, a ty sa za neho vždy postavíš,” odpovedal Miško nahnevane.
“Ty sa takto rozprávaš s matkou?” – ozývalo sa zo dvora.
A takto to išlo neustále. Zuzana sa sťažovala Alžbete:
“Môjmi uličníkmi sa nedá vládnuť. U vás je vždy ticho a pokoj. Váš Janko je taký pokojný, závidím ti, Alžbeta. Ale čo už, tvoj Michal je tiež pokojný, to po ňom Janko zdedil. Môj muž bol živý, hádavý, a tak aj skončil predčasne – všetko kvôli svojej povahe. Keby nepil, neutopil by sa… Miško je presná kópia otca, Tomáš je trochu tichší, ale aj ten sa nikdy nevzdáva. Ach, môj údel…”
“Áno, Zuzka, tvoji chalani sú naozaj živí a hluční. Na rodičovskom zhromaždení tvojho Miška triedna učiteľka poriadne zdrbla. Ty tam chodíš málo.”
Ich synovia Ján a Miško chodili do tej istej triedy, boli kamaráti, do školy aj domov chodili spolu. Ján učivo zvládal dobre, no Miško len tak-tak.
“Nejdem do školy. Je mi hanba počúvať sťažnosti na mojich uličníkov, hlavne na Miška, a navyše v práci… Neveríš, Alžbeta, ak idem po ulici a vidím ich učiteľov, radšej sa vyhnem. Viem, že začnú nadávať, a ja sa začervenám a potím sa,” priznala sa Zuzana. “Závidím ti, Alžbeta, závidím ti úprimne. Tvoj Janko je normálny chlapec, ale moji…” – zamávala rukou a odišla do domu.
Chlapci vyrástli. Miško zostal rovnako živý, po deviatej triede školu opustil, Tomáš ešte študoval.
“Vyštudujem si vodičák, odslúžim si vojnu a potom sa ožením,” také mal Miško plány.
S Jánom sa už rozprávali ako dospelí. Obaja sa zmenili. Ján zostal tichý a skromný, mierny. Rád chodieval sám po lese a zbieral huby. Večeri trávil na schodoch verandy, popíjal čaj a čítal knihy.
Po škole sa vyučil za elektromontażníka, z dediny nechodieval nikam ďaleko. Rodičia by ho nepustili. Bol ich jediný syn.
“Tu sú tvoje korene, syn, tu budeš žiť,” dávno rozhodol Michal, a Ján nič nenamietal, nechcel odísť.
Keď študoval v okrese, každý deň do školy cestoval autobusom, len pol hodiny do mesta. Mesto sa mu nepáčilo, bolo tam priveľa ľudí. S dievčatami sa nekamarátil, hoci sa naňho niektoré pozerali. A tie odvážnejšie mu ponúkali, aby išli do kina – tie, ktoré nevedeli, aký je nesmelý. Odmietal, vždy sa vym
