Podozrivý hovor
Vladimír nemohol hneď prísť na to, čo to bol za zvuk. Ozval sa telefón na chladničke.
– Haló, môžem hovoriť s Elenou? – opýtal sa mužský hlas.
– Nie je tu. Kto ju zháňa? – spýtal sa automaticky, aj keď si nevedel spomenúť, kedy naposledy hovoril na pevnú linku.
– A kto si ty, aby som sa ti predstavil?
Vladimír sa napäl, ale odpovedal pokojne:
– Manžel.
– Naozaj? To nie je možné! – zareagoval neznámy posmešne. – Manžel?! Ha-ha-ha!
Nastali krátke tóny.
Vladimír tiež zložil telefón. Dobrú náladu, s ktorou prišiel z práce, ako keby odfúklo a na povrch sa vynorili tie najnepríjemnejšie spomienky.
Chvíľu premýšľal a potom vytiahol mobil a zavolal manželke:
– Ahoj! – ozvala sa Elena.
– Ahoj! Máš odkaz.
– Kam? – prekvapene sa spýtala manželka. – Kto?
– Na pevnú linku. Muž.
– A kto to bol?
– To som sa chcel opýtať teba. Bol drzý a smial sa mi, že som tvoj manžel.
– Nerozumiem…
– Ani ja nie. Máš niekoho?
Ticho na druhej strane zasiahlo Vladimíra priamo do srdca. Manželka mlčala príliš dlho.
– Vladimír, pil si? – nakoniec sa spýtala Elena.
– Keby som tak bol opitý, – odpovedal a zložil telefón.
Predtým, ako prišla manželka, nemohol nájsť pokoj. Udalosti pred desaťročím, na ktoré si myslel, že zabudol, sa pred ním vynorili s takou jasnosťou, akoby sa stali včera.
Vtedy sa takmer rozviedli, manželka mala románik s iným. Chcela odísť, ale Vladimír urobil všetko, aby zachránil rodinu: v detstve si sľúbil, že jeho syn nebude vyrastať bez otca.
Ich vzťah s Elenou sa úplne zmenil. Vladimír si uvedomil pocity svojej manželky. Priznal si, že ju prestal vnímať a považoval ju za samozrejmosť, ako keby to tak malo byť navždy. Konečne si vyjasnili všetky svoje krivdy a naučili sa navzájom počúvať a vidieť sa.
Dokonca si spolu išli na dovolenku tam, kde boli pred svadbou. Zmier sa premenil na druhé medové týždne.
Všetko sa zase usporiadalo. Potom sa im narodila najmladšia, Vierka.
A teraz ten hovor.
Vladimír si nedokázal predstaviť, koľko temnoty môže vyplávať z hĺbky duše. Ako čierny oblak si v hlave preberal, čo všetko chce manželke povedať. A keď sa kľúč otočil v zámku dverí, mal pocit, že sa v ňom všetko zrútilo.
Elena mlčky položila tašku a odišla do kúpeľne. Vzduch bol ťažký a neznesiteľný.
Kým sa manželka sprchovala, Vladimír jej zohrial večeru, uvaril čaj a odišiel do obývačky. Počul, ako Elena prišla do kuchyne, ako sa tam prešmykla aj ich dcéra.
„Čo sa v takej situácii robí?“ premýšľal Vladimír.
Pozeral na televízor, kým dcéra neodišla do svojej izby. Potom sa vybral do kuchyne. Elena sa na neho dívala pokojne, neodtŕhala zrak.
„Očakáva priznanie,“ zaznievalo mu v hlave.
– Tak čo? – vyriekol Vladimír so zvukom.
– Čo „tak čo“? – odpovedala podráždene manželka.
– Čakám vysvetlenie, – povedal, keď si sadol na stoličku.
Elena zbledla. Pomaly a zreteľne odpovedala:
– Nemám ti čo povedať, Vladimír. Neviem, kto volal. Všetkých mužov, ktorým som povolila mi volať, poznáš.
– No teda, – zamrmlal manžel a odišiel.
Nečakaný hluk, zvuk rozbitého riadu a akési čudné šramotenie ho prinútili vyskočiť a vrátiť sa do kuchyne.
Kuchyňa, kam spolu s dcérou vbehli, bola pokrytá jedlom, ktoré bolo pred chvíľou na tanieri, a tanier sa rozbil na kúsky.
Elena sa triasla plačom. Sedela s rukami na stole a hlavou položenou na nich.
Vladimír k nej priskočil…
Zdvihol manželku a odniesol ju do kúpeľne. Tam, pustiac vodu, ju obmyl pod sprchou. Keď sa trochu upokojila, zabalil ju do uteráka a uložil do spálne.
Elena bola ticho, ale nebolo jasné, či spí alebo nie. Keď Vladimír počul tiché dýchanie, sadol si na podlahu vedľa postele. Tak ostal až do rána.
Nepamätal si, či spal alebo nie. Vstal, keď sa Elena prebudila.
Na kuchyni naňho čakala dcéra:
– Ako je mama? – opýtala sa šeptom.
Vladimír len pokrčil plecami.
– Oci, čo sa stalo?
– Sám zatiaľ neviem, ale zdá sa, že som ju veľmi urazil.
Čoskoro prišla aj Elena. Mlčky zapla kanvicu a na manžela sa ani nepozrela.
V ten deň mala manželka voľný deň, a tak sa Vladimír rozhodol zostať s ňou. Vyšiel von, zavolal a ospravedlnil sa z práce. Vierka odišla do školy a on sa vrátil do kuchyne. Elena umývala riad.
Sadol si a počkal, kým skončí.
– Musíme sa porozprávať, – snažil sa Vladimír hovoriť čo najpokojnejšie.
Manželka sa otočila a dosť ostro povedala:
– Nehodlám sa ospravedlňovať. Nemám za čo.
– Nie, nechcem to počuť, – snažil sa manželku upokojiť. – Prepáč, včera som to nedomyslel, neudržal som sa. Ale milujem ťa.
– Všimla som si, – odpovedala Elena, pozerajúc sa niekam mimo neho.
– Prepáč, – natiahol ruky k jej, ale manželka ich rýchlo stiahla pod stôl.
Vladimír si povzdychol.
– Pozri, to volanie nebolo náhodné, to je jasné. Také náhody sa stávajú zriedka…
– Ale stávajú sa, – prerušila ho Elena.
– Neprerušuj, prosím, – požiadal Vladimír. – Snažím sa nájsť príčinu. Máš nejakých nepriateľov?
Elena premýšľala a odpovedala:
– Asi nie. Hoci, v obchode sa občas objavia…
Na sídlisku mali maličký obchod s potravinami, ktorý Elena založila ešte pred svadbou.
– Mali ste v poslednej dobe nejaké konflikty so zákazníkmi?
– Vladimír, to je každodenná rutina, najmä s tými, ktorí pijú. Sedávajú vonku už od rána. Kričia, vyhrážajú sa – normálny deň.
– Jasné. Poď do obývačky.
Tu Elena vykríkla:
– Spomenula som si! Predvčerom jeden muž strašne vystrájal, dožadoval sa vodky. Predavačka mu odmietla predať, začal robiť rozruch, vyšla som na hluk, snažila som sa ho upokojiť… Nepodarilo sa – musela som zavolať políciu. Ušiel, ale na odchode povedal, že na neho ešte nezabudnem.
Vladimír, premýšľajúc, vzal mobil a zavolal číslo:
– Sergej, ahoj! Mám prosbu. Niekto obťažuje moju manželku, volal domov.
Vysvetlil kamarátovi detaily.
– Volal ti len raz?
– No, zatiaľ som to počul len raz, – Vladimír pozrel na Elenu. – Elena ani raz.
– Nemáte domáci telefón s odkazovačom? Skúste si to vypočuť.
– Máš pravdu, zavolám ti späť.
Zapol odkazovač na prehrávanie.
Tento hlas hneď spoznal: „Elena, to som ja. Kedy sa znova uvidíme? Chýbaš mi. Zavolaj mi späť.“ A takto niekoľko hovorov v podobnom duchu.
Elena tiež spoznala hlas.
Ďalej sa veci diali rýchlo. Vladimír vybral kazetu a odišiel. Vrátil sa za tri hodiny, rozčúlený. Okamžite objal manželku a povedal:
– Už je to vyriešené. Našli sme toho drzáňa. Takmer som ho uderil. Sám neviem, čo mi to včera preplo. Mier?
Elena sa pozrela manželovi do očí a povedala:
– Láska bez dôvery neexistuje.
– Prepáč, prepáč, prepáč, – to jediné Vladimír dokázal povedať, bozkávajúc jej tvár.
