Pod dažďom osamelosti
Žena Tomáša, Zuzana, začala správať čudne. Raz z ničoho nič spôsobila škandál, obviňovala ho zo všetkého: neumyl tanier, neodložil ponožky tam, kde treba, zabudol, čo jej došla trpezlivosť pripomínať. Vyčerpávalo ju za ním upratovať! A hlavne – nevedel zarobiť na nové auto. Tomáš začal tušiť, že problém nie je v ňom. Neprepávala sa pre neho, keď začala chodiť do fitka a obliekať sa ako na módnu přehlídku. A Zuzana odišla k inému… Prešiel rok. Jedného rána Tomáša prebudil zvonenie u dverí. Nahoďil župan a vykĺkol do chodby. Keď otvoril, zamrzol na mieste — neveril vlastným očiam.
Šedivý mrak sa pomaly vlieval na čistú oblohu ako by ju niekto zamaloval smutnou farbou. Kvapky dažďa zabubnovali na čelné sklo. Tomáš šoféroval uličkami starobylého mestečka pri Váhu, a s každou minútou sa dážď menil na príval, vietor sýčal čoraz hlasnejšie. V aute bolo útulno, rádio tiše prehrávalo melodiu, ale za oknom vládol chladný nepokoj, ktorý prenikal až do duše.
Ulice vyľudneli, občas len nejaké auto prešvihlo okolo a aj tie postupne mizli. Koľko kol už najazdil po meste? Doma sa mu nedalo vydržať, nohy ho samy doviedli k autu. Tomáš rád premýšľal za volantom, skladal si život ako puzzle, v ktorom chýbali kľúčové kúsky. Zahýbil do úzkej uličky, ďalej od centra, od svojho domu, kde všetko pripomínalo minulosť.
Pred týždňom sa Zuzana vrátila. Jej príchod rozdrvil staré rany, rozkolísal jeho pokoj. Myslela si, že sa rozplynie pod nánosom jej sĺz, odpustí zradu, zabudne urážky. Keď odchádzala, vyliala naňho vedro špiny, volala ho naničhodným chlapom. Také sa zabúda ťažko.
Pred rokom Zuzana rozvírila hádku z ničoho nič. Krikala, že má plné zuby jeho neporiadku, že nezvláda jej priania, že jej nevie zabezpečiť život, aký si predstavovala. „Štyri roky bez dovolenky v zahraničí! K moru druhý rok nemôžem ísť!“ hádzala mu do tváre. „Odchádzam k niekomu, kto mi to všetko dá!“ Tomáš tušil, že jej náhle výlety do fitka a nové šaty nie sú pre neho. Doma chodila v starom župane, bez make-upu, vonku žiarila. Neudržal ju. Bolesti roztrhalo srdce, ale prežil to. Vypil si s kamošmi, potom sa spamätal. Časom to pustil.
V práci sa ženy, keď sa dozvedeli, že je slobodný, oživili. Nepotrebovali drahé dary ani exotické dovolenky – stačil im muž po boku. A Tomáš bol žiadaný: v silách, s vlastným bytom, autom, bez výživného. Ale žiadna ho nedostala do srdca. Neodmietal nový vzťah, ale iskra nepreskočila. Kamaráti sa tiež stiahli – ich manželky sa báli, že slobodný Tomáš ich mužov navádza na dobrodružstvá. Chodil k nim na návštevy, ale vracal sa do prázdneho bytu, kde na neho nikto nečakal.
Deti so Zuzanou nemali. Tomáš sa netrápil – nie každému to vyjde hneď. Zuzana sa dokonca nechala vyšetriť, lekári povedali, že je všetko v poriadku, treba čas. Ale pri rozvode mu hodila do tváre: „Si nanič! Dokonca aj manželku si vybral takú, čo ti nikdy neporodí!“ Toto priznanie ho zranilo ako nôž. A predsa – keby zostala, odpustil by jej. Ale ona odišla.
Po roku zazvonil zvonek. Tomáš otvoril a strnul. V dverách stála Zuzana s uplakanými očami, prosiac o odpustenie. „Mýlila som sa, uvedomila som si, že ťa milujem,“ opakovala, tuliac sa k nemu. On odpovedal, že odpustil, ale zabudnúť nedokáže. Ako má prijať späť ženu, ktorá bežala za iným, a teraz sa vracia, lebo ju ten človek opustil? „Pustila by si ma späť, keby som odišiel ja?“ spýtal sa. Mlčala. Keď odchádzal, povedal jej, aby si zobrala veci a zmizla z jeho života. „Nemám kam ísť,“ zašepkala. „A k mame na dedinu?“ hodil do tváre.
Vtedy, ako aj teraz, blúdil po meste až do tmy, kým nepadol únavou. Rozhodol sa: ak bude doma, skúsi začať znova. Predsa len ju poznal, zvykol si na ňu. Ale byt bol prázdny. Tomáš sa nerozčúlil. Premýšľal a pochopil: nič by z toho nebolo. Vrátila sa z núdze, a keď by našiel niekoho lepšieho, znova by odišla. Ako potom neveriť?
Dažď sa zosilňoval, stierače sotva zvládali prúdy vody. Tomáš šoféroval, vedúc tichý rozhovor so sebou samým. Rozhodol sa ešte raz obísť mesto, zastaviť na čerpacej stanici a potom domov. Na semafore zastal. Zrazu mu zrak zachytil ženskú postavu pod stromom. Jarné lístia ju nechránilo, bola promočená, hľadela do prázdna. Červená sa čoskoro zmení na zelenú, a ona stále stojí. Čaká na niekoho? Alebo, ako on kedysi, nevie, kam ísť?
Svetlo sa prepnulo, Tomáš popojel, ale hneď zacúval späť. Stiahol okno a zatrúbil. Žena sa nehla. „Sadnite si! Kam vás mám zavezieť?“ zvolal. Pomaly otočila hlavu. Sú to slzy, alebo len dážď? „Nemôžem tu dlho stáť,“ poponáhľal ju. Žena, sotva vláčiac nohy, pristúpila a sadla si. Pery sa jej zachveli, ale úsmev nevyšiel. „Čalúnenie bude mokré,“ pomyslel si, zapínajúc vyhrievanie sedadiel.
Prešla si rukou po mokrých vlasoch, snažiac sa natiahnuť lem šaty cez kolená. Látka sa lepila. „V prihrádke sú vreckovky,“ povedal Tomáš, zatlačil na plyn. Vzala si jednu, utrela tvár. Išli mlčky. „Kam vás mám zavezieť?“ spýtal sa nakoniec. „Nemám kam ísť,“ pot”Tomáš sa zamyslel, potom povedal: ‘Tak poďte aspoň na kávu, kým vám uschnú šaty.'”
