Poď so mnou! Teraz mám dvor bez psa. Budeš dobrý strážca neurazím sa! Sadol si na bicykel a vyrazil do dediny. Cestou sa starý Ján obzeral raz, dvakrát Ale nikto za ním nebežal.
Bola to nedotklivá psica Tak, ako sa o ľuďoch hovorí nedotklivý Ona bola taká istá
Pred mnohými rokmi, keď Ján išiel do lesa zbierať lieskové orechy, našiel šteňa už takmer dospelého psa. Iba Boh vie, ako sa to zviera ocitlo v hlbokom lese.
Len tak potulne kráčala medzi stromami. Ani nebola priviazaná Malá, po daždi mokrá hrudka Ján sa zamračil a priblížil sa.
Nemotorná, nie veľmi pekná Ale predsa Stretli sa s hnedými očami Očami nie mladého psa Očami múdreho zvieraťa Ján sa zamrznul.
Poď so mnou! Teraz mám dvor bez psa. Budeš dobrý strážca neurazím sa!
Sadol na bicykel a vyrazil do dediny. Cestou sa Ján obzeral raz, dvakrát Ale nikto za ním nebežal. Už aj zabudol na tú lesnú náhodu.
Venoval sa práci. A práce bolo dosť: traja kane, prasnica s desiatimi prasiatkami, krava Milka, desať sliepok, šesť kačíc s kačiatkami a kocúr Pluto
Ján si zvinul cigaretu Nemal rád tie obchodné, otvoril vrátka a chcel si konečne oddýchnuť na lavičke. Vtom mu zatrnklo
Hnedé oči naňho hľadeli Tak pozorne A tak zvláštne, že nevedel, čo robiť.
No tak, pôjdeme na dvor? Po dlhej chvíli šteňa ustúpilo a zmizlo v tme.
Tak to trvalo deň, dva Hnedé oči ho pozorovali každý večer, akoby ho hodnotili, hľadali v ňom spriaznenú dušu
Až raz, keď Ján sedel na lavičke a zvinoval si cigaretu, prišla ona Ovoňala ho a zľahla si k jeho nohám
Ján nebol nejaký mäkký chlap, k zvieratám sa správal skôr prakticky Nedal by sa zrátať, koľko svíň, kráv, sliepok a inej zvery prešlo jeho rukami
Pes je na stráž, mačka na myši Ani si nepamätal, koľko psov už prišlo a odišlo. Niekoho otrávili, niekto od choroby Teraz bola búda na dvore prázdna.
Začiatkom leta zahynul Hrom. Veterinár povedal, kliešte A ani nikto veľmi nesmutnil. Ján bol tvrdý chlap, neplakal nad ničím
A jeho žena Božena bola ešte tvrdšia Takú babu by ste hľadali. Celá dedina si ešte pamätá, ako jedinou ranou pästou zabila teľa, len preto, že sa pri napájaní bavilo a trkalo
Ján sa nadýchol z cigarety a pozrel na šteňa pri nohách. Hnedé oči ho sledovali.
No tak, zvieratko, rozhodlo si sa zostať? Tak počúvaj Kŕmiť ťa budem dvakrát denne, čo Boh dá Ale uražať ťa nebudem. Búda je. Teplá. Niekedy ťa v noci vypustím na pár hodín Ty budeš strážiť dvor! Aby sa nikto cudzí neodvážil prejsť! Ak súhlasíš, poď so mnou!
A tak začal jej nový život. Ján ju pomenoval Hviezda. Kde počul také krásne meno, zostáva záhadou Teraz mala teplú búdu, veľkú záhradu a reťaz.
Čas plynul a z nemotorného šteňaťa vyrastla obrovská, krásna a silná psica, ktorej sa bála celá dedina. Hovorilo sa dokonca, že v jej žilách tečie vlčia krv.
Bola strašne pekná a výnimočná A jej zvyky neboli psie. Žiadne vrtenie chvostom, žiadne olízavanie rúk
Keď sa k nej priblížil Ján, jeho žena alebo rodina, Hviezda len pokojne ležala a pozerala na nich svojimi múdrymi očami.
Ale cudzích by roztrhala Ani tak neštekala Vrčala A ten zvuk bol desivý Ale len cez deň Preto presunuli jej búdu z dvora na záhradu, aby sa dedinčania nebáli zaklopať na vrátka.
V noci ju Ján občas vypustil so slovami:
O tri hodiny prídem, buď tu! Vidíš, dojky sa ťa boja ráno! Nikoho nechytaj! Tri hodiny!
Nikdy nikoho neporanila ani nevyplašila Asi mala iné záujmy Ale vždy, keď Ján prišiel, bola v búde, čo si u neho vyslúžila rešpekt Ale možno Nie, ešte nevedel
Treba povedať, že šteňatá Hviezda prinášala pravidelne, ako to už býva. Ale čo bolo čudné hoci sa ju dedina bála, šteňatá rozchytávali ako teplé rožky.
Prichádzali aj z iných dedín. Lebo Hviezdu síce báli, ale rešpektovali Bez dôvodu by nikoho neporanila Len v prípade
Bol to obyčajný letný deň. Hviezda pokojne odpočívala pri búde, hriala sa na slnku a jedným okom sledovala, ako sa malá Zuzanka hrá v pieskovisku pod stromom pri vrátkach, druhým okom, ako baba Božena okopáva záhradu
Vedela, že Božena priviaže vnučku ku stromu, aby neodišla, a ide pracovať. Zuzanke práve dovŕšili tri roky a rodičia ju občas vozili na dedinu.
A to dievčatko hneď utekalo nikam inam, ale priamo k Hviezde, s rozpaženými ručičkami: Hvieeezda! Hvieeezda!
A psie srdce sa tisíckrát stíšilo láskou k tomuto ľudskému mláďaťu! A práve v ten osudný deň Hviezda sledovala Zuzanku, babu Boženu A zaspala
Zobudilo ju to, že ju niekto bolestivo škrabal po nose pazúrikmi. Otvorila oči. Kocúr Pluto sedel pred ňou a takmer chrípal: Urob niečo! Zuzanka sa topí!
Hviezda pozrela cez plot. Zuzanku nikde nevidieť. Ani v pieskovisku, ani na hojdačke, ani pri strome. Pozrela na kocúra.
Je tam pri rybníčku. Jej čiapka pláva! Lezie za ňou! No tak, pomôž jej! Mňa nikto nepočuje! Aaaaaa-uuuuu!
A Hviezda zaštekala! Štekala a štekala Tak hlasno,
