V škole bol Roman vzorným žiakom, no jeho správanie často vyvolávalo výčitky. Dievčatá sa oňho zaujímali, ale on ich city zneužíval. Striedal ich ako ponožky.
So Zuzanou chodili do triedy od prvej triedy. V šiestej si uvedomila, že je príliš plnoštíhla. Priaznivo sa o ňu nikto neuchádzal, iba občas ju nazvali „tučnou“. S každým rokom ju to bolelo viac. Domov chodila so slzami v očiach.
„Mama, prečo som taká tučná? Prečo som jediná v triede?“ plakala.
„Nebuď smutná, dieťa. Vyrastieš, zmeníš sa,“ hladila ju po hlave, no sama videla, že dcéra naozaj trpí nadváhou.
Najhorší bol práve Roman – pohľadný chlapec, ktorý vždy podporoval svoju krutú priateľku Katarínu, keď sa Zuzane posmievali. Možno sa len chcel predvádzať.
Čas plynul, škola skončila. Roman študoval stavebníctvo v Košiciach, Katarína odišla do Bratislavy a Zuzana zostala v Prešove. Nestretli sa roky.
Jedného dňa sa Roman vracal z jazera v parku. S priateľmi oslavovali odmenu v práci. Všetci boli rozjaření. V tom si všimol dievčinu, ktorá sama kŕmila kačky. Ich pohľady sa stretli a on sa stratil v jej modrých očiach. Okamžite k nej pristúpil.
„Roman. Ako sa voláte, krásna neznáma? Poďme sa prejsť! Alebo sa rovno vezmime?“ Ponúkol jej vizitku. Dievča váhalo, ale zobralo ju a odišlo.
„Prepáčte, ak som vás urazil!“ dobehol za ňou. „Bol som s kamarátmi… Zavolajte mi, budem čakať.“
Na druhý deň dostal správu – **Zuzana**. S radosťou ju pozval na rande. Čakal s kyticou, nervózny. Keď sa objavila, jeho srdce zaplesalo. Večer bol úžasný.
Roman postupne objavoval Zuzanin svet. Bola milá, vzdelaná, športovala, hrala tenis. Začal sa do nej vážne zaľubovať, hoci mal za sebou mnoho žien. Nikdy však necítil to, čo teraz.
Jediné, čo ho znepokojovalo, bola jej viera. Chodila do kostola a dodržiavala tradície. Raz ju dokonca odmietla poznačmiť s rodičmi. „Každý má svoje hranice,“ myslel si.
Po pol roku jej navrhol spoločné bývanie.
„To sa nedá, Romanko. Verím v Boha – a s mužom budem žiť, až keď sa vezmeme.“
Neurazil sa. Naopak, obdivoval ju. Život išiel ďalej.
Na výlete v Trenčíne ju požiadal o ruku.
„Zuzka, vezmeš si ma?“
Zamyslela sa. „Si vôbec niekedy bol v kostole? Pred takýmto krokom treba pokánie. A musíš požiadať môjho otca.“
„Tak poďme!“ Zrazu ju vytiahol ku kostolu.
Kňaz im vysvetlil, že sobáš vyžaduje prípravu. Roman sa vyzpovedal – stručne, bez hĺbky. A hneď znova žiadal Zuzanu o ruku.
Ona odišla bez slova.
„Prečo si mlčala?“ dobehol ju vonku.
„Pod kupolou nemôžem klamat.“ Pozrela mu do očí. „Naozaj ma nepoznáš, Romanko? Ja som Zuzana Horváthová. Tvoja spolužiacka.“
Zamrzelo mu. Spomienky na školu ho zasypali. V duchu videl jej tvár z detstva – inú, ťažkú.
„Takže si si ma nepamätal, keď si sa spovedal?“
„Zuzka… prepáč.“
„Vtedy si ma ničil. Milovala som ťa. A dnes som zistila, že som ti doteraz neodpustila.“ Obrátila sa a odišla.
Roman zostal sám. Až kňaz mu podal čaj a vypočul jeho skutočné pokánie.
Večer volal Zuzane. Telefón nešiel.
Zostala mu len nádej, že Boh mu pomôže nájsť cestu späť.
**Poučenie:** Minulosť nás môže kedykoľvek dobehnúť. Skutočné pokánie neprichádza zo strachu, ale z čistého srdca. A odpustiť niekedy znamená oslobodiť hlavne seba.
