Oprel sa chrbtom o drsnú chladnú stenu a privrel oči. Zdalo sa, že sa ani nepohne. Po chvíli sa však prinútil odtrhnúť sa od opory a vykročiť smerom k ordinácii.
O pár hodín neskôr vyšiel z brány nemocničného areálu. Dve šálky silnej kávy ho postavili na nohy. Hneď za bránou začínala úzka alej, ktorá ústila do rušnej cesty. Slnečné lúče prenikali cez konáre stromov a na asfalte tancovali svetelné škvrny. Nepamätal si, že by kedy tadiaľ chodil, vždy prichádzal autom. Teraz mu však prišlo lákavé prejsť sa tým hrajúcim sa svetlom, prižmúriť oči pred slnkom. Veď doma ho nikto nečakal.
Viktor kráčal pomaly, vychutnávajúc si teplo a ticho po odbúraných topoľových búrankách. Leto prekročilo svoj vrchol a pred ním čakala dovolenka. Dnes vyhral, vytrhol život pacienta zo zubov smrti.
Na jednej z lavičiek sedela mladá dievčina v svetlej šatičke. Sklonená nad knihou jej plavé vlny zakrývali tvár. Zrazu ho prepadlo túžba vidieť jej pohľad. Priblížil sa k lavičke a zastavil sa.
Dievča obrátila stranu a čítala ďalej, ako by ho nevnímala.
“Je to zaujímavé čítanie?” spýtal sa Viktor.
Na chvíľu ešte čítala, potom knihu zavrela a prstom si označila stránku, aby videl obálku.
“Môj milý človek,” prečítal Viktor hore nohami.
Dievča zdvihlo hlavu. Tvár s pehulkami, ktoré jej pridávali šarm a hravosť. Výrazné tmavé oči, plné pery. Čerstvá a milá. “Zlatá,” pomyslel si, keď slnko zažiarilo v jej vlasoch.
“Zaujímate sa o medicínu, alebo vás baví autor?” spýtal sa.
“Podala som prihlášku na medicínu.”
“Tak sme skoro kolegovia.” Viktor súhlasne prikyvol a prisadol si.
“Vy ste lekár?” Jej oži”Áno, chirurg,” povedal Viktor a zamyslene sa pozrel do tých čiernych očí, v ktorých videl budúcnosť – neistú, ale plnú nádeje.
