Oprel sa chrbtom o drsnú chladnú stenu, privrel oči. Zdalo sa, že sa odtiaľ nepohne. Ale po chvíli sa donútil odtrhnúť od opory a dorazil do ordinácie.
O pár hodín neskôr vyšiel z brány nemocničného areálu. Po dvoch šálkach silnej kávy únava pomaly odišla. Priamo od brány viedla krátka alej, ktorá ústila na cestu. Slnkové lúče prenikali listím stromov a na asfalte tancovali svetelné škvrny. Nepamätal si, že by tadiaľ niekedy chodil, vždy do nemocnice prichádzal autom. Teraz mu však prišlo lákavé prejsť sa týmito chvejúcimi sa svetlými škvrnami, čo ho oslepovali. Veď doma ho predsa nikto nečakal.
Viktor pomaly kráčal, užíval si slnko a tichý šum topoľových semienok. Léto prekročilo polovicu a pred ním čakala dovolenka. Dnes zvíťazil, vybojoval pacientovi život oproti starej kosáčke.
Na jednej z lavičiek sedela mladá dievčina vo svetlej šatičke. Sklonila sa nad knihou. Pramene ryšavých vlasov jej zakrývali tvár. Zrazu ho prepadla neodolateľná túha vidieť jej oči. Viktor došiel k lavičke a zastavil sa.
Dievča prevrátila stránku a čítala ďalej, nevšímajúc si ho.
„Zaujímavá kniha?“ spýtal sa Viktor.
Chvíľu ešte čítala, potom knihu zavrela, označila stránku prstom, aby videl obálku.
„Môj milý človek,“ prečítal Viktor hore nohami.
Dievča zdvihlo hlavu. Tvár mávala v pehách, čo jej vôbec neškodilo, naopak, dodávalo jej šarm. Výrazné čierne oči, plné pery. Čerstvá a milá. „Zlatá,“ napadlo ho, keď v slnku zazáli jej ryšavé vlasy.
„Zaujímate sa o medicínu, alebo vás baví autor?“ spýtal sa.
„Podala som prihlášku na medicínu.“
„Tak sme skoro kolegovia.“ Viktor sa usmial a sadol si vedľa nej.
„Vy ste lekár?“ Jej čierne oči ožili.
„Chirurg.“
„Vy?“ prekvapene preopakovala.
„Čo vás tak prekvapilo? Nevyzerám naň? Alebo sú podľa vás všetci chirurghi šediví a málovraví?“
Plné pery sa rozprestrieli do úsmevu.
„A aký presne chirurg?“
„Chválihodné, že rozumiete odborným nuansám. Rád by som povedal, že plastický. Znie to prestížnejšie. Žiaľ, som obyčajný chirurg. Niekto musí predsa odstraňovať apendixy a žlčové kamene.“
Dievča sa rozosmiala. Mal príjemný, melodický smiech.
Zrazu mu prišlo, že sa pred ňou chce predviesť, ukázať sa ako skúsený chirurg. A tak začal rozprávať, že každodenná práca nemá nič spoločné s romantikou z kníh. Je to obrovská zodpovednosť. Lebo v rukách chirurga je život, operačný stôl je bojisko s vlastnou taktikou. Spomenul aj dnešný prípad, pridal úvahy o pacientovej žene a deťoch, ktorí čakali na výsledok operácie.
Dievča sa najprv pozerala ostražito, potom s nefalšovaným záA keď sa Viktor otočil, aby jej niečo povedal, dievčiny už nebolo nikde v blízkosti – len pár ryšavých vlasov sa ešte chvelo vo vetre, ako posledná stopa po sne, ktorý sa nikdy nemal stať skutočnosťou.
