**Počkaj na mňa**
Martin vystúpil z vlaku na perón a zhlboka sa nadýchol. V rodnom meste bol vzduch iný ako kdekoľvek inde na svete. A bol už naozaj všade – v mnohých mestách a krajinách. No vždy ho to ťahalo späť sem.
Kráčal známymi ulicami z detstva a všímal si každú drobnú zmenu. A tu je jeho dvor obklopený štyrmi tehlovými päťposchodovkami: dvoma dlhými, s piatimi vchodmi, a dvoma kratšími, s dvoma. Dvor bol priestranný, rozdelený na dve časti: detské ihrisko s farebnou kĺzačkou, pieskoviskom a pár jednoduchými hrazdami. Kedysi tam boli aj hojdačky a kovová polgula zvaná „pavučina“. Práve z nej si odniesol jazvu nad obočím.
Druhú polovicu dvora zaberalo ohradené futbalové ihrisko s bránkami a basketbalovým košom. Zimnú ho premenili na klzisko. Predpoludním bolo prázdne. Keby mal loptu, určite by ju poslal do brány, ako to robieval kedysi.
Ach, šťastné časy. Števo odišiel niekam na východ, oženil sa, má dve deti. A Janko si odpykáva druhý trest za mrežami. Život ich rozhádzal všetkými smermi.
Z bývalého východu vyšiel muž so psom a Martin na neho zavolal, aby mu zabránil zavrieť dvere. Slabá žiarovka v chodbe, ako vždy, svietila len tak na okraj, takže musel chvíľu kukať do šera. Ľudia sa neustále snažili vklúbnuť silnejšie žiarovky, no vždy sa našiel niekto, kto ich vymenil späť za tie najslabšie. Ako nikto ešte nezlatol nohu v úzkych tmavých schodoch, to bola záhada.
Martin vyšiel na druhé poschodie a zastavil sa pri dverách vpravo. Kedysi tu bývala Alžbeta. Nie Betka, ani Betuška, ale Alžbeta. Tak si žiadala, aby ju volali. Jeho prvá a zúfalá, neopätovaná láska.
Kedysi často stlačil zvonkove tlačidlo a utekal hore na svoje tretie poschodie. Tam čakal, kým otvorí. Napadlo ho urobiť to teraz, ale schody už nezbeháva tak ľahko ako vtedy. A dospelému mužovi sa také rozprávky ani nepatria. Okrem toho nevedel, či ešte býva na rovnakom mieste.
Usmial sa a vyšiel na tretie poschodie. Tu boli dvere jeho bytu. Domov mu otvárala vždy mama, dokonca aj keď bol otec nažive. Zomrel pred dvoma rokmi. Martin bol práve na lodi, nestihol pohreb.
Stlačil zvonek. Ozvalo sa cvaknutie a dvere sa mierne pootvorili. Keď matka uvidel syna, dvere rýchlo otvorila dokořán a vykročila mu v ústrety.
„Synček!“ Objali sa priamo na prahu. Matka sa od neho odtiahla. „Daj sa pozrieť.“ A potom ho znova privrela k sebe.
Keď bol otec nažive, matka si farbila vlasy a pečivo ich upravovala. Teraz mala v prameňoch široký pruh šedivých vlasov.
„Ved si sa mi minulú noc zjavil v sne! Hneď som si povedala, že prídeš. Na dlho? Oj, čo tu stojíme vo dverách, poď dnu.“ Zatvorila za ním a znova ho objala.
Prvé okamihy radostného stretnutia pominuli. Martin si vyzul topánky a z obuvníka vzal svoje papuče. Stále tam naňho čakali. Otcove žabky však mama odniesla.
„Toto je pre teba, mami.“ Podal jej tašku s darčekmi.
„Ty si môj najväčší dar,“ povedala, no aj tak nahliadla do tašky. „Dám variť vodu. Alebo by si niečo zjedol?“ Začala sa ponáhľať po kuchyni a pripravovať stôl.
„Ach, som úplne zabudla kúpiť chlieb. Rýchlo zbehnem…“ Zrazu sa zastavila uprostred kuchyne a bezmocne zamrkala. „Obchody sú ešte zatvorené.“
„To je v poriadku. Ja zajdem neskôr. Poď si sadnúť, uvoľni sa,“ upokojil ju Martin.
Kuchyňa sa mu zdala strašne tesná. Dokonca aj kajuta na lodi bola väčšia. Ako to mama dokázala udržiavať v takom poriadku?
„Ako sa máš?“ Martin pohla”A keď sa o pol roka vrátil, Alžbeta naňho naozaj čakala.”
