Pochádzam z početnej, nie príliš bohatej rodiny, ale ani u nás doma také niečo neexistovalo! U nás každý jedáva z vlastného taniera, umývanie riadu sa strieda medzi všetkými, a nedávno rodičia konečne kúpili umývačku riadu. Preto keď som prišla ku svojmu priateľovi a videla, ako to vyzerá v jeho rodine, úplne ma to šokovalo.
Môj priateľ, povedzme mu Matej, ma pozval na návštevu k svojim rodičom. Bývajú v malom mestečku, v útulnom dome so záhradkou. Tešila som sa, že spoznám jeho rodinu, pretože sme s Matejom už niekoľko mesiacov spolu a zdalo sa mi, že to má váhu. Jeho mama, povedzme jej Zuzana, ma privítala srdečne: usmievala sa, pýtala sa na môj život a ponúkla mi čaj s domácim koláčom. Jeho otec, pomenujme ho Ján, bol tiež milý človek – žartoval, rozprával príbehy z mladosti. Celkovo prvý dojem bol skvelý.
Ale potom prišla večera a začalo to najzaujímavejšie. Keď sme sadli za stôl, všimla som si, že na ňom stojí len jeden veľký hrniec s zemiakmi, miska so šalátom a jedna (!) hlboká taniera. Myslela som si, že je to pre nejaké spoločné jedlo, ale nie. Zuzana vzala tanier, naložila si zemiaky s mäsom, pridala šalát a… začala jesť. Potom podala tanier Jánovi. Ten si tiež nabral a jedol – z toho istého taniere! Potom prišiel rad na Mateja a nakoniec na mňa. Sedela som ako prikovaná, nevediac, ako reagovať. U nás doma každý má svoj tanier, a nikdy som nezažila, aby celá rodina jedla z jedného.
Snažila som sa skryť svoje prekvapenie, ale zrejme mi to bolo vidieť na tvári. Matej mi pošepkal: „U nás je to tak zvykom, neboj sa.“ Ale ako sa nemám báť? Nabrala som si trochu jedla, snažiac sa nemyslieť na to, že tanier už prešiel cez ruky všetkých. Zuzana, všimnúc si moju rozpačitosť, povedala: „U nás v rodine to tak máme, aby sme nemuseli umývať kopu riadu. Šetrí to čas a vodu!“ Úsmevom som zakryla šok, ale v hlave mi vŕtal jediný otázka: ako sa tak dá žiť?
Po večeri som si myslela, že to bola len výnimka, a že nabudúce bude všetko v poriadku. Ale nie. Keď prišiel čas umývať riad, ukázalo sa, že v tomto dome sa ani nemá v zvyku umývať ho hneď. Zuzana len opláchla ten istý tanier a postavila ho na poličku. Hrniec a misku tiež len letmo opláchli – a hotovo. Ponúkla som sa pomôcť, ale povedali mi, že „hostia neumývajú riad“. Bolo to milé, ale radšej by som si ho umyla sama, len aby som mala istotu, že je čistý.
Na druhý deň som objavila ďalšiu zvláštnosť. Ráno Ján robil raňajky – praženicu. Rozbil vajíčka na panvicu a škrupiny… jednoducho hodil do kúta kuchyne, kde sa pomaly vršila malá kopa odpadkov. Myslela som si, že som nesprávne počula, keď povedal: „Dáme to neskôr preč, nič sa nedeje.“ Ale nikto nič neodniesol! Odpadky v kúte pribúdali: šupky od zeleniny, obaly od mlieka, dokonca použité obrúsky. Zuzana to vysvetlila tým, že vynášajú raz týždenne, aby „nestrácali čas každý deň“. Bola som v šoku. U nás doma sa odpad vynáša denne a kuchyňa je vždy čistá.
Matej, vidiac moje rozpaky, sa snažil vysvetliť, že v jeho rodine majú svoje tradície. „Sme na to zvyknutí, pre nás je to normálne,“ hovoril. Ale ja som nechápala, ako môže byť normálne jesť z jedného taniere a žiť s kopou odpadkov v kuchyni. Snažila som sa nesúdiť, veď je to ich domov, ich pravidlá. Ale vnútri vo mne kričalo: „Ako je to možné?!“
Po pár dňoch som odišla domov a, úprimne, vydýchla som si s úľavou. DomovDoma som si okamžite umyla riad zo svojho obľúbeného taniča a zamyslela som sa nad tým, ako je každá rodina iná, no naš spoločnú budúcnosť s Matejom si predsa len predstavujem podľa mojich predstáv.
