Nikdy by ma nenapadlo, že môj svadobný deň sa zmení na také divadlo. Všetko začalo ešte pred obradom moja svokra sa rozhodla, že keďže je mladá a krásna a nemá manžela, zaslúži si byť družičkou. Odporovala som, ale kvôli manželovi som ustúpila. Čo sa môže stať? myslela som si. Veď je to len tradícia.
Ale stalo sa najhoršie.
Na obrad prišla v dlhej bielej šati. V bielej! V šati, ktorá by sa hodila skôr pre nevestu. V jednej chvíli mi vyrvala z rúk kyticu a pyšne sa postavila vedľa mňa, akoby všetky oči mali byť uprené na ňu. Sila som sa, aby som nezaplakala, a pri fotení som k nej odmietla pristúpiť.
Avšak to najhoršie prišlo neskôr. Keď sme stáli pred oltárom a vymenili sľuby, kňaz sa spýtal: Je tu niekto, kto namieta proti tomuto zväzku?
A vtedy moja svokra zdvihla ruku.
Ja namietam, povedala nahlas. Je to môj jediný syn a nedám ho inej žene. Synček, poď domov, načo ti táto svadba?
Hostia zhrozeno vydechli, niekto sa zachichotal. Manžel stál ako prikovaný, nevediac, čo povedať. Vrela vo mne zlosť, ale v tom okamihu ma napadlo, ako situáciu zachrániť.
S pokojnou tvársom som sa otočila na svokru a nahlas, aby všetci počuli, som povedala niečo neočakávané.
Ostrym tónom som vyhlásila:
Mama, zase ste zabudli na lieky? Lekár varoval ak ich vynecháte, začnú sa vám miešať myšlienky. Donesiem vám vodu, aby ste sa upokoji. Dnes je predsa svadba! Som vaša nevesta a toto je váš syn. Zabudli ste na mňa?
Potom som sa obrátila na hostí:
Prepáčte, moja svokra je vážne chorá a občas nevie, čo hovorí. Otče, pokračujme, jej slová nič neznamenajú. Je slabomyseľná.
Ale ja nie som chorá! ohradila sa.
Áno, áno, ste úplne zdravá, len ste zabudli na tabletky. Hneď to doberieme, odpovedala som jemne.
Zmiatla sa, odišla nabok a sadla si na stoličku. Orad pokračoval. Vzali sme sa a vtedy som si uvedomila niekedy, aby človek ochránil svoje šťastie, musí byť prefíkaný.
Press «Like» and get the best posts on Facebook ↓
