Keď som prechádzal okolo Liptovskej priehrady, všimol som si, že pri brehu sa potuluje divoký hus, akoby žiadal pomoc od ľudí.
Ľubomíra, ktorá šla so mnou, zaznamenala, že všetci sa okolo hádali a bojazlivo sa odvracali, lebo si mysleli, že ich uštipne. Ona však nemohla len tak stáť a rozhodla sa priblížiť a dať husovi niečo na zjedenie. Ukázalo sa, že hus nevyžadoval potravu, skôr ju volal, aby ho nasledovala niekam.
S troškou odvahy išla za ním a hus ju hneď zaviedol určitým smerom.
Umeškerovaná medza pri kameniach skrývala uväznené husie mláďa. Okolo sa rozplývala rodina husí, volajúca ho. Ľubomíra opatrne vybrala mláďa z pascí a vrátila ho späť k rodičom. Malý hus sa rýchlo vrátil k svojej rodine a potom spolu odplávali ďalej.
Ale husy neostali bez odmeny. Neskôr ju našli a prišli poďakovať. Od toho dňa sa ich rodina usadila v jej záhrade. Nemala nič proti takejto spoločnosti. Každý deň ich kŕmila a starala sa, aby im nič neudelalo.
Postupne si uvedomovala, aké dôležité je počúvať tých, ktorých svet zvyčajne nepočuje. S každým dňom sa viac spájala s novými pernatými priateľmi.
Rodina husí sa stala súčasťou jej života ráno ju vítali veselým hvízdnutím, večer ju sprevádzali až k dverám a dokonca jej zverovali svoje mláďatá, keď išli hľadať potravu.
Ľudia už neboli pre husy strachom naopak, prichádzali pozorovať nezvyčajné priateľstvo medzi človekom a divokými vtákmi.
Také jedno krásne stretnutie pri jazere zmenilo nielen osud husieho mláďaťa, ale aj život Ľubomíry naplnilo ho starostlivosťou, dôverou a pravým pokojom.
A vždy keď prechádzam popri jazere, zdá sa mi, že vietor šepká radostné ďakujem.
