Keď prechádza okolo jazera Liptovská Mara, dievča menom Ľubomíra si všimne pri brehu divokého husího samca, ktorý akoby žiadal pomoc od ľudí. Všetci sa ho však báia a odvráti sa, lebo si myslia, že ich uštipne. Ľubomíra nečaká, kým sa to tak stane, a približne sa k husovi, aby ho nakŕmila. Zrazu však zistí, že hus nie je hladný skôr ju volá, aby ho nasledovala. S trochou odvahy sa vydá za vtákom, ktorý ju hneď zavedie smerom k brehu.
Ukáže sa, že medzi kameniami pri jazere sa zamotal malý husí mláďa. Okolo sa točí celá rodina, ktorá ho volá. Ľubomíra opatrne vyberie chýbené mláďa a vráti ho k rodičom. Malý hus sa vráti s úľavou k svojej rodinke a po chvíli odpláva preč.
Husy však nechcú nechať Ľubomíru bez odmeny. Neskôr k nej priletia a poďakujú sa jej. Od toho dňa sa rodina divokých husí usadí na jej dvore. Ľubomíra nemá proti takejto spoločnosti kŕmi ich a každý deň dbá na to, aby im nič neublížilo.
Postupne chápe, aké dôležité je všímať si tých, ktorých svet zvyčajne nepozorne počúva. Každý deň sa viac a viac zbližuje s novými pernatými priateľmi. Ranné kvákanie ich privíta, večer ich vedú až k bráne a dokonca im zveria svoje vajíčka, keď odchádzajú hľadať potravu.
Ľudia už nevidia husíka s úzkosťou naopak, prichádzajú, aby sa pozreli na neobvyklé priateľstvo medzi človekom a divokým vtákom. Jeden pekný okamih na brehu jazera tak zmení nielen osud husieho mláďaťa, ale aj život Ľubomíry naplní ho starostlivosťou, dôverou a skutočným pokojom. A zakaždým, keď prejde okolo jazera, zdá sa jej, že vietor šepká veselé ďakujem.
