Pamätám si, ako po Novom roku v našom dome na okraji Bratislavy, kde sme práve oslávili Silvester, nastal ten typický rodinný chaos, ktorý sa potom často spomína s úsmevom.
Marek, kam ideš? spýtala sa ma žena Lenka so zúfalým pohľadom, keď som ju uvidel, ako sa chystá vyliezť do postele.
Do postele, čo? odpovedala unaveným hlasom.
A umývať riad? vrhol som sa do slov, hneď keď som uvidel, že je všetko už pokojné a hostia odišli domov. Na našom sviatku už nebol žiadny hluk, zostala len moja mama, ktorá už taktiež odíšla spať. Lenka zbalila zvyšky jedla do krabičiek, vložila riad do drezovej nádrže a zamyslela sa, že tým končí jej úloha. Ja som s tým nesúhlasil.
Zajtra ho umývam! Alebo umyť musíš ty, ak chceš! zvolal som.
Marek, u nás hostí moja mama. Bojím sa jej tváre, keď ráno uvidí ten nečistý drez, spomenula sa Lenka.
Ó, Marek, to nie je žiadna výzva. Riad nie je dôležitý, podstatné je, že oslava dopadla. Spočítali sme sa, tancovali sme, a už ma zíde do postele. Prosím, nenechaj ma rozprávať o tom večne. Zajtra ho určite umývam, dnes nemám síl.
Už si naozaj preťažená? spýtal som sa.
Predstav si! Zatiaľ čo si si oddýchol, ja som vyčistila celý byt, pripravila jedlo pre celú družinu, ozdobila sme aj stromček. Aspoň dcéra Zuzka pomohla. Sľúbil si, že prídeš skôr domov a niečo urobíš.
Nestihol som, auto mi zlyhalo. Vysvetlil som ti to! odpovedal som.
No a ja ti teraz hovôr, že idem spať! Nemáš rád riad v drezovej nádrži? Viem, kde je hubka a čistiaci prostriedok. Len čakaj, idem spať!
Lenka odmietla ďalej diskutovať. Skákla priamo do postele, vyčerpaná až po špičky. Túžila po rýchlom dopade do vankúša a zatváraní očí. Ja som si ešte chvíľu pozeral internet, ale riad som nebral, pretože som sa cítil už dosť unavený. Však celú noc som spával s pocitom, že zajtra budem počúvať maminku, že sa jej niečo nepáči, a predsa som nechcel stáť pri drezovej nádrži.
Prvé ráno 1. januára sme vstali neskoro, keďže sme šli spať okolo štvrtej ráno. Mária Kováčová, moje svokrovička, tak skoro po včerajšom tanci zaspala dlhšie než ostatní. Prvou dospela Lenka, no namiesto handry si uvarila kávu a sadla k počítaču prečítať nejaký príbeh. Vždy tak začínala svoje rána a v deň, keď začínal nový rok, si to neodrážala.
Aroma čerstvej kávy sa šírila po kuchyni a ja som sa prebúdzal.
Dobré ráno! povedal som, pohľadom zasahujúc na riad v drezovej nádrži. Ešte si ho neumyla?
Ako ty! Dobré ráno, slnko! Nech je ďalej len tak príjemné. Ak chceš kávu, nalej si, uvarila som pre nás dvoch v konvici.
Nalejal som si v hrnček a zaprel som sa za stôl. Spomenul som si, že som včera neochutnal koláč, tak som si odsekol kúsok.
Chceš kúsok? spýtal som sa Lenky.
Nie, raňajky s rýchlymi sacharidmi sú zlé. Včera som snížila veľa. Teraz budem dva dni len sušiť. dodala ironicky, naznačujúc, že mi brucho trochu vyčnieva pod tričkom.
Haha, po cvičení to vyzerá lepšie! odpovedal som s úškrnom.
Pitím kávu a chrumkajúci koláč mi zlepšili náladu.
A Zuzka už vstala? spýtal som sa o dcére.
Zobudila sa, zjedla cereálie s mliekom a vrátila sa späť do postele. Nestihol som ju vidieť, iba som počul.
Do kuchyne takmer bez zvuku vstúpila svokrovička. Cítil som ten známy napätý okamih, keď sa očakáva hádka, ale ona ma prekvapila.
Ó, Bože, celkom som snívala, že niekedy uvidím takú scénu! usmiala sa Mária Kováčová.
Čo tým myslíte? spýtal som sa.
Keby ste vedeli, aké to je po Novom roku umývať riad. To je čistá mučná. Rada som, že nie ste ako váš otec.
Čo tým myslíte? Myslel som, že vás to naštve!
Hlúposť! Váš otec ma vždy tlačil, aby sa riad umýval večer. Konkrétne, aby som ja umývala. Niekoľkokrát sme sa kvôli tomu porozprávali. Nakoniec som mu vyhovela a umývala som pred spaním, v tichu ho nenávidela.
Môj otec zomrel pred piatimi rokmi na srdcový záchvat. Matka už minula tie časy, ale teraz vravela podivné veci. Vždy som si myslel, že to ona vnášala poriadok do domu, no po jej slovách som si uvedomil, že to nebolo úplne tak.
Mami, vážne? pýtal som sa.
Samozrejme! Tvoj otec mal až príliš veľkú vášeň pre čistotu. Častokrát som sa hnevala, ale mal veľa dobrých vlastností, takže som to musela akceptovať. Niekedy ma to dráždilo do tej miery, že som musela dom udržiavať v takmer chirurgickej čistote. Niekedy som si myslela, že to bol dôvod, prečo zomrel tak skoro že som príliš zdôrazňovala prázdne veci, ako neumytený riad po sviatkoch.
Mami, to je trochu preháňanie, odvetil som.
Lenka v tom nezasahovala, takmer nepočúvala, pretože bola stále prečítaná na telefóne.
Nie, verím tomu. Môj brat Gábor často trápil tým, že sa zbytočne znepokojoval. Pokúšala som sa mu to vysvetliť, ale výchova ho tak zafixovala. Pamätáš si svoju starú babičku? Bola šialená na čistotu a nútila deti, aby boli dokonalé. Možno preto bol taký, dodala Mária Kováčová a obrátila sa k Lenke.
Lenka, si skvelá! Necháš sa nezapliesť do provokácií!
Čo? zaskočila Lenka, odtrhávajúc oči od displeja, keď počula svoje meno.
Super, že si nechala riad na ráno! Vždy som si priala takto konať. A ty, Marek, si super, že nenechávaš ženu v hre o drobnosti!
Áno, nerozpráva sa, usmiala sa Lenka a spomenula si na včerajšiu hádku, no nechtela kritizovať pri svokrovičke.
Ja si myslím takto! povedala Mária a naliala si čaj. Žena sa snaží, všetko pripraví na sviatok, a muž pomáha len zriedkavo. Preto by sme mu mali odmeniť to najhoršie.
Čo tým myslíte? spýtal som sa, snažiac sa uhádnuť, čo má na mysli.
To najhoršie! zamrkala a ukázala na drez. Lenka, poďme si pozrieť televíziu a včerejšie fotky. Máme ich kopec. A ty, Marek, dopij svoj kávu a nechaj riad na svojom mieste!
Ja podporujem! Marek, máš takú starostlivú a spravodlivú mamu! Som nadšená! povedala Lenka s úprimným úsmevom a vstala so svojou studenou kávou.
Spoločne opustili kuchyňu, zatiaľ čo ja zostal s plným drezom a smutným výrazom.
Prečo som vôbec začal túto diskusiu? zakričal som si v hlave, keď otváral vodu.
Keby sme boli len dvoji, možno by som vymyslel výhovorku, ale proti mame sa nedá. Tak sa v našej mladšej rodine zrodila tradícia, ktorú ja miloval, ale môj manžel to neznášal.
A tak život pokračuje nie vždy je spravodlivý, ale spomienky na tie malé rodinné šašky zostávajú v srdci naveky.
