Osem rokov som žila v manželstve so svojím manželom a bola som v presvedčení, že je to úplne normálny chlapík. No počas rozvodu zoňho vyliezol celý humus, o ktorom by som radšej nevedela. Teraz mám sama zo seba odpor, že som s ním stratila toľký kus života, ale aspoň som to konečne mala za sebou.
Pred svadbou sme spolu chodili rok. Takže spolu sme prežili krásnych deväť rokov. No, krásnych, však viete. Manželstvo ako z učebnice hádky, udobrovanie, chvíľu raj, chvíľu peklo. Bola som presvedčená, že všetci takto žijú. Moji rodičia tiež nemali život vystrihnutý z katalógu, ale už sú spolu päťdesiat rokov a stále žijú. S mojimi nervami by som to nevydržala ani polku.
Máme syna teraz má šesť. Keď sme sa rozvádzali, mal päť. Môj drahý mužať sa o neho nezaujímal, vždy tvrdil, že je ešte malý, a že až vyrastie, tak sa mu bude venovať. Jasné, veď to každý otec začne, keď je už hotový človek, nie keď potrebuje zaviazať šnúrky a utíšiť soplík, že?
V domácnosti pomohol asi ako štipka soli v hrnci pre celý regiment. Najviac, čo dokázal, bolo umyť pár tanierov alebo občas vyniesť smeti, a aj to pod tlakom. Jeho mamka ho vychovala v duchu, že domáce práce sú vyhradené ženám, chlap predsa nerobí ženčinu. Akoby zaostal v nejakom socialistickom polstoročí.
Moja svokra to je samostatný vesmír. Chvalabohu, býva v Trenčíne a príde sem maximálne trikrát do roka. Úplne stačí. Tam nabehne so svojimi starodávnymi pravdami, poučí všetkých a medzi mnou a mužom zase vypukne domáca vojna o správne skladanie uterákov alebo o to, že manžel by sa nemal strápňovať varením polievky.
Najvýživnejšie boli jej prejavy o tom, kto je živiteľ rodiny a kto jej opatrovateľka. Živiteľka som bola, samozrejme, ja môj plat bol dvakrát taký veľký, čo platil on. Takže stále neviem, kto bol ten mamut a kto mal udržiavať ohník v jaskyni.
Posledný rok bol už úplný festival pohromy. Manžel v práci nula bodov. Pandémia prežila jeho firma len tak-tak, už sme si mysleli, že najhoršie je za nami, ale záver bol niektorový. Firma šla ke dnu, všetci dostali výpoveď. On začal hľadať prácu teda listoval Profesia.sk, ležal na gauči a sťažoval sa, že tu je málo peňazí, tam je cesta ďaleko, píšu, že skúsenosti treba viac, alebo, že šéf je vraj čudák.
Skrátka, pracovných miest prešiel viac než ja ponožiek za týždeň, a rodinu so synom som živila v dvoch smenách. Najprv v robote a potom doma škôlka, druhá smena v kuchyni. Manžel? Ani lyžičku neumyje, lebo si posiela životopisy a rozpráva po telefóne.
Raz som už s tým vybuchla, pohádala sa s ním, a už som mala aj ruksak pripravený na pár dní u kamarátky. Dostala som od neho predposlednú šancu, ale aj tú prepasíroval medzi prstami.
Nakoniec som svoj hnev premenila na energiu, zbalila mu všetky trenírky do igelitky, poslala ho z môjho bytu (o ktorý sa mi postarali rodičia ešte pred svadbou) a podala žiadosť o rozvod. Snažil sa ma ešte niekoľkokrát obmäkčiť, prišiel s kvetom v ruke (asi z mestského parku), ale na tie prázdne reči a sľuby som už bola imúnna.
Rozvedení sme už slušne dlho, ale bývalý a jeho mama sa na mňa stále snažia špiniť doma, u susedov, kde sa dá. V rodinnom klane ma odpratali na čiernu listinu, ale mne to je už úprimne ukradnuté. Jediné, čo ma mrzí, že volával mojim rodičom a vymýšľal si rozprávky, z ktorých sa všetkým dvíha tlak.
A raz, keď som nebola doma, vkradol sa do bytu s kľúčom a zobral môj notebook, zimnú bundu, mikrovlnku a ešte aj môj zlatý retiazku. Fakt paráda. Účty od vecí samozrejme nemám, tak som to ani nešla riešiť na políciu to by mi aj tak neverili. Takže som ostala s holými rukami a so skúsenosťou, že zámky sa fakt majú vymeniť hneď aj keď by vám to ani nenapadlo.
Najviac som ale ostala zarazená, keď na súde kvôli výživnému manžel zahlásil, že požaduje test otcovstva, lebo neverí, že je syn jeho. Tak som suverénne povedala, že nech do toho ide, že syn jeho nie je a to ste mali vidieť tie ksichty jeho aj jeho mamky! To bola výhra. Možno som si aj trochu vymýšľala, ale tie ich pohľady za to stáli.
Po procese jeho meno zo synovej rodnej listiny vymazali a ja som bola slobodná ako tá lastovička nad Dunajom. Odvtedy čítam príbehy žien, ktorým otcovia bránia v cestovaní s dieťaťom, vyhrážajú sa im a kontrolujú ich na každom kroku. Ja som sa však konečne dostala ku kormidlu rodinného života ja a môj ex mi vlastne dal ten najlepší darček pokoj.
On aj jeho mamka dobre vedia, že syn je celý on, ako cez kopirák, ale mňa už nezaujíma ich nič podľa papierov sú pre nás úplní cudzí ľudia. Pomoc od nich ani výživné nepotrebujem. Dovidenia a šťastnú cestu, ja som si našla svoj pokoj a nový život začala s plným, ironickým dychom.
