Po rozvode s manželom trvalo Zuzane dlho, kým sa spamätala. Milovala svojho Miroslava bez výhrad, taká už bola od prírody. Keď už milovala, tak celým srdcom, všetko sa točilo okolo neho a syna. No so synom to bolo jasné – jediný muž v živote každej ženy, ktorého nikdy nedokáže prestať milovať.
Peter po maturite rozhodol venovať sa medicíne, preto sa prihlásil na lekársku fakultu. Zuzana si myslela, že navždy ostane blízko, no syn si vybral vysokú školu v Košiciach, odkiaľ bola cesta domov do Bratislavy dlhá. Miroslavovi to bolo jedno – vo všetkom sa správal chladne a odmerane.
“Zuzana, nechaj ho. Ak chce byť lekárom, nech je. Je to jeho život a jeho rozhodnutie,” hovoril bez záujmu.
Syn však túto myšlienku nosil v srdci od detstva.
“Mami, vieš, že som vždy chcel pomáhať ľuďom. Pre teba to nie je žiadna novinka. Samozrejme, chceš, aby som bol stále pri tebe, ale ja som muž. Budeme sa vídať menej, ale sľubujem, že budem prichádzať, keď budem môcť. Viete, ako veľmi vás milujem? Ste pre mňa tá najkrajšia a najmilšia mama na svete. Nikdy na to nezabudnite. Som tu pre vás, ak budete niekedy potrebovať pomoc,” povedal Peter, baliac si tašku.
Odchádzal na posledný semester pred promóciou.
“Petriku, viem, že sa na teba môžem spoľahnúť. Ďakujem za tvoje láskavé slová. Ale mám predsa tvojho otca. Bude nám dobre. Ty sa o nás neboj,” dodala so slabým úsmevom.
Po škole sa Peter oženil, zamestnal sa v Bratislave a čoskoro sa mu narodila dcérka. Zuzana si priala vidieť ich častejšie, no boli príliš ďaleko, a tak čakala na jeho dovolenku.
S Miroslavom prežili dvadsaťpäť rokov. Vraj všetko bolo v pohode – aspoň tak to vnímala. Zuzana bola vzdelaná, inteligentná žena. Mimochodom, Miroslav ju dlho dvihal na vysokej škole, a napriek mnohým nápadníkom sa postupne stal súčasťou jej života.
Nikdy nebola hádavá, vždy dokázala uhladiť konflikty doma aj v práci. Bol to on, kto býval hrubý a nepríjemný. No našla k nemu kľúč. Pomohla mu postaviť sa na vlastné nohy, spoločne vypracovali podnikateľský plán na autoservis, ktorý potom riadila s ním.
Jedného dňa sa stretla s kamarátkami v kaviarni. Eva mala dôvod na oslavu – narodila sa jej prvá vnučka. Boli priateľky už roky. Alena pracovala s Zuzanou v jednej firme, Eva bola doma, manželia vlastnili veľký dom za mestom, kde sa občas všetci stretávali. Dnes si však dali len rýchlu kávu v centre, keďže Eva len na skok pricestovala do mesta.
Rozprávali sa ako vždy – o deťoch, mužoch, životoch. Až zrazu Eva položila otázku:
“Zuzka, počuj… Ty svojmu Miroslavovi úplne veríš?”
“Samozrejme, nemáme pred sebou tajomstvá. Prečo sa pýtaš?” znervóznene odpovedala.
Eva a Alena sa na seba pozreli.
“Videla som ho niekoľkokát v nákupnom centre a v kaviarni s mladou dievčinou. Držala sa ho pod pažou. Dlho som sa za nimi pozerala, nevšimol si ma. Vyzerá to, že je to tá istá bábätko.”
Zuzana na nich hľadela zmäteno.
“Dievčatá, to bude asi nejaká kolegyňa z práce. Má tam pár mladých šoférok. Áno, občas príde neskoro, ale má kopu klientov…”
Po tomto rozhovore však začínala byť ostražitejšia. Pýtala sa na jeho meškanie, no časom sa upokojila.
Až kým jedného dňa nezavolali na dvere.
Stála tam mladá tehotná dievčina a s úsmevom pozdravila:
“Dobrý deň.”
“Dobrý deň… Vy ste sa nesprávne zastavili?” opýtala sa Zuzana.
“Ó, vy ste taká milá a mladá! Ste Zuzana? Miroslav mi hovoril, že jeho žena je stará a chorá,” chichotala sa cudzinka. “Vy ste naozaj Zuzana, jeho manželka?”
“Áno. Naozaj som Zuzana. Ako vidíte, na zdravie si nestrážim. A vy ste…?”
“Ja som Lenka. Čakám s Miroslavom dieťa. Už dlho sa stretávame. Stále mi hovorí, že vám o mne povie, ale nikdy to neurobí. Sľubuje mi, že sa s vami rozvedie a ožení sa so mnou. Už čoskoro budeme mať bábätko.”
Zuzana nemohla vydusiť slovo. Lenka pokračovala:
“Prekvapilo ma, keď som vás videla. Myslela som si, že budete staršia… veď Miroslav má už osemdesiat…”
“Lenka, koľko vám je rokov? A ako ste sa stretli?” konečne sa spamätala.
“Je mi dvadsaťjeden. Stretli sme sa, ako všetci dnes – na internete,” povedala pyšne.
“Ako si mohla vo svojom veku začať vzťah s mužom, ktorý má takmer päťdesiat? Môj syn má dvadsaťštyri,” snažila sa ovládať.
“Nechajte márne kázne. Ja potrebujem muža, čo má peniaze. S mladým by som dieťa nevychovala. Takže… prepustite Miroslava, aj tak vás nemiluje. Hovorí, že ste mu nedali rozvod. Tak som to prišla vyriešiť ja.”
“Dobre, Lenka. Vezmite si ho a choďte,” jemne ju vytlačila za dvere.
Dievča,čakajúce hádam, že sa bude biť a prosZa zatvorenými dverami Zuzana siahla po telefóne a s pevným hlasom zavolala svojmu advokátovi, aby začala pripravovať rozvodové dokumenty.
