Keď Buchin vysadil milenku z auta, nežne sa s ňou rozlúčil a vyrazil domov. Pred vchodom na chvíľu zastal, v mysli vážil všetko, čo povie manželke. Vyšiel po schodoch a odomkol dvere.
“Ahoj,” povedal Buchin. “Zdenka, si doma?”
“Som,” pokojne odpovedala manželka. “Ahoj. Takže, mám začít robiť rezeň?”
Buchin sa v duchu zaprisahal, že bude priamy – rozhodný, rázny, ako sa na muža sluší! Chcel ukončiť svoj dvojitý život, kým mu na perách ešte zostávali vlahé bozky milenky, kým ho znova nevtiahla šedá každodennosť.
“Zdenka,” prečistil si hrdlo. “Prišiel som ti povedať… že sa musíme rozísť.”
Na túto správu Zdenka zareagovala viac než pokojne. Vôbec ju nebolo ľahké vyviesť z rovnováhy. Kedysi ju preto Buchin prezýval “Zdenka Chladná”.
“Akože čo?” opýtala sa zo dverí kuchyne. “Nemám robiť rezeň?”
“Ako chceš,” povedal Buchin. “Ak chceš – rob, ak nechceš – nerob. Ja odchádzam k inej.”
Po takomto vyhlásení by väčšina žien napadla manžela s panvicou v ruke alebo spustila hysterickú scénu. Ale Zdenka nepatrila k tej väčšine.
“Veď ani nič strašné,” povedala. “Priniesol si moje topánky z opravovne?”
“Nie,” zamotal sa Buchin. “Ak je to pre teba také dôležité – hneď tam zajdem a vyzdvihnem ich!”
“Och, teda…” zamrmlala Zdenka. “Presne také si, Buchin. Pošlem ťa po topánky – a ty prinesieš staré.”
Buchin sa urazil. Začínalo mu byť divné, že rozhovor o rozchode nejde podľa očakávania. Kde sú emócie, vášeň, výčitky? Ale čo iné čakať od ženy, ktorú prezývali Zdenka Chladná?
“Zdenka, mám pocit, že ma nepočuješ!” vyhlasoval. “Oficiálne ti oznamujem, že odchádzam k inej žene, opúšťam ťa, a ty sa pýtaš na topánky!”
“Presne tak,” pokrčila plecami. “Na rozdiel odo mňa môžeš odísť, kam chceš. Tvoje topánky nie sú v opravovni. Prečo by si nemohol chodiť?”
Žili spolu dlho, no Buchin stále nevedel rozpoznať, kedy jeho žena žartuje a kedy hovorí vážne. Kedysi sa do nej zamiloval práve pre jej pokojnú povahu, nenáročnosť a stručnosť. Navyše, hrala rolu aj jej praktickosť a pevné pôvaby.
Zdenka bola spoľahlivá, verná a chladnokrvná ako lodná kotva. Ale teraz Buchin miloval inú. Miloval vášnivo, hriešne a sladko! Preto musel jasne ukončiť manželstvo a vykročiť do nového života.
“A tak, Zdenka,” začal vážne, s ľútosťou. “Za všetko ti ďakujem, no odchádzam, lebo milujem inú. A teba už nie.”
“No veď jasné,” zamrkala. “Nemiluje ma, chudáčik. Moja mama milovala suseda. Otec miloval domino a borovičku. A čo? A pozri, aká som skvelá.”
Buchin vedel, že hádať sa so Zdenkou je zbytočné. Každé jej slovo bolo ťažké. Všetka jeho zápalnosť sa vytratila, už ani nemal chuť na hádku.
“Zdenka, si naozaj úžasná,” povedal mrzuto. “Ale milujem inú. Milujem ju vášnivo, hriešne a sladko. A hodlám k nej odísť, rozumieš?”
“Ktorú?” opýtala sa manželka. “Snáď nie Katarínu Kučerovú?”
Buchin zbledol. Pred rokom mal tajný vzťah s Kučerovou, ale netušil, že Zdenka o nej vie!
“Akože ty vieš o nej…?” začal a zarazil sa. “No, to je jedno. Nie, Zdenka, nie je to ona.”
Zdenka sa zívla.
“Tak možná Silvia Dunajská? K nej sa tlačíš?”
Buchinovi zatúžilo v chrbte. Dunajská tiež bývala jeho milenkou, ale to bolo už dávno. Ak to Zdenka vedela – prečo mlčala? No ale predsa, ona bola ako skala, slova z nej nedostaneš.
“Neuhádla si,” povedal. “Nie Dunajská ani Kučerová. Je to úplne iná, nádherná žena, vrchol mojich snov. Neviem bez nej žiť a idem k nej. A neodhováraj ma!”
“Takže asi Mária,” usúdila Zdenka. “Ach, Buchin… ty úbohý vrták. To má byť tajomstvo? Tvoj vrchol snov je Mária Valentínová Gáborová. Tridsaťpäť rokov, jedno dieťa, dve interrupcie… Či?”
Buchin sa chytil za hlavu. Trafilo ho to priamo do čierneho! Jeho nový vzťah bol práve s Máriou Gáborovou.
“Ako…?” zajakal. “Kto nás prezradil? Špehovala si ma?”
“Elementárne, Buchin,” povedala Zdenka. “Môj zlatý, som gynekologička so skúsenosťami. A ja som vyšetrila všetky ženy v tomto zatratenom meste, zatiaľ čo ty si stihol len časť. Stačí, aby som sa pozrela, kam treba, a hneď vidím, že si tam bol, ty užitočný hlupák!”
Buchin sa spamätal.
“Dobre, uhádla si!” povedal tvrdo. “Nech je to aj Gáborová. Nič to nemení, odchádzam k nej.”
“Si naivný, Buchin,” povzdychla si. “Mohol si ma aspoň spýtať! Mimochodom, na Gáborovej nie je nič výnimočné, všetko má ako každá iná, to ti hovorím ako lekárka. A videli ste spolu jej zdravotnú kartu?”
“N… nie,” priznal sa.
“Presne tak! Po prvé, ihneď bež pod sprchu. Po druhé, zajtra zavolám Štefanovi, nech ťa berie v poradnici bez čakania,” povedala Zdenka. “A potom si porozprávame. To je hanba – manžel gynekologičky si nájde ženu s chorobami!”
“A čo mám robiť?” zabolestene zvolal.
“Idem robiť rezeň,” oznámila Zdenka. “A ty sa umývaj a rob, čo chceš. Ak potrebuješ vrchol snov bez neduhov – ozvi sa, poradím…”
