S príchodom jari rodičia navrhli, že predajú záhradu. Boli už starší, zdravie im neslúžilo a nemali dostatok síl na prácu na pozemku. Dcéra mala vlastné deti, prácu a jej čas bol obmedzený. Rodičia to dlho zvažovali, no nakoniec rozhodli.
Najstaršia dcéra, Želmíra, si s úľavou vydýchla už sa nebude cítiť pod tlakom a výčitkami. Cestovať cez pol Bratislavy, aby pomohla na záhrade, bolo vyčerpávajúce. Viackrát rodičom poradila, aby pozemok predali. Mohli by si za eurá kúpiť záhradu bližšie k domu. Nebolo jej po chuti stále len plieť záhony. Miesto na oddych, kde sa dá prečítať kniha alebo spraviť piknik, bolo pre rodinu oveľa hodnotnejšie. Pre mňa však bol pozemok zdrojom domácich zavarenín.
Želmíra a jej manžel cez víkendy ledva stihli domáce povinnosti. Manžel pracoval ako majster na stavbe, a často ho volali do práce aj cez soboty a nedele. Želmíra vedela, že záhrada je väčší problém ako oddych. Po návrate z víkendových brigád by jej bodli ďalšie dva dni relaxu.
Rozhodnutie rodičov ju potešilo. Pozemok predali a pár rokov mali pokoj. Po čase však začala Želmíra snívať o vlastnej záhradke na oddych. Manžel navrhol kúpiť vlastný pozemok.
Pracovný režim sa stabilizoval a počas víkendov už rodina mohla v pokoji oddychovať na dedine v blízkosti Trnavy. Prospešné to bolo aj pre deti. S manželom sa dohodli, že vysadia len pár ovocných stromov a kríkov pre vitamíny, nič viac. Rozhodli sa, že parcela bude na relax, nie zeleninové záhony alebo plieť, a o tom informovali aj rodičov. Celá rodina nápad podporila. Zostávalo už len vybrať vhodný pozemok.
S manželom preskúmali viacero inzerátov. Napokon našli vhodný: mal peknú chatku, ovocné stromčeky aj kríčky. Predávajúcim bol starý pán Jozef. Manželku už stratil a záhradu sám nezvládal, preto sa rozhodol ju predať.
Všetko dopadlo dobre, zmluva bola uzavretá a Želmíra sa tešila splnil sa jej sen. Chatka bola krásna, obývateľná a zatiaľ nepotrebovala rekonštrukciu. Plánovali ju v lete ešte vylepšiť, a tak sa aj stalo.
Prvý týždeň strávili v tichej atmosfére. Potom sa Jozef, starý pán, začal objavovať v záhrade oznámil, že si prišiel vyzdvihnúť zvyšné veci. Nikomu to neprekážalo, ale postupne sa začal sťažovať. Najskôr hľadal výhovorky kvôli kríkom, ktoré Želmíra s manželom odstránili boli však uschnuté, už dávno neplodili. Potom sa rozčuľoval nad kaloch, ktoré už neboli potrebné.
Jozef tvrdil, že nikdy nebola taká dohoda. Vraj s manželkou vysadili kríky pred rokmi a brusnice by mali zostať. Keď zistil, že na mieste jahôd sú teraz ozdobné kamene, nevedel sa zmieriť.
Jozef chodil okolo celej záhrady a všade si našiel niečo, čo mu prekážalo. Napokon to manžel nevydržal a povedal mu jasne: za pozemok sme zaplatili peniaze, podľa zmluvy je náš a rozhodujeme, ako ho upravujeme.
Veď v kúpnopredajnej zmluve nebolo nikde napísané, že predchádzajúci majiteľ môže pozemok ďalej používať. Keby to mal byť ten prípad, dohodu by ani neuzavreli. Jozef sa znechutene vytratil, ale na druhý deň sa vrátil s kríčkom v ruke a plánoval ho zasadiť na miesto ruže.
Manžel Želmíry sa spýtal, čo má v úmysle. Jozef navrhol, že im vráti peniaze, aby mohol na pozemku zostať. Odmietli, no krík aj tak nasadil. Neskôr prišla suseda, bola prekvapená, že Jozef tam chodí. Starý pán sa začal na nových majiteľov sťažovať. Suseda uznala, že Želmíra s manželom majú právo upravovať si záhradu po svojom, ale Jozefovi to nevedela povedať priamo.
Vraj od smrti manželky má Jozef zvláštne správanie, háda sa so všetkými na ulici. Nebude to tam pokojné chodí stále. Suseda ponúkla, že pôjde na obecný úrad vysvetliť Jozefovi, čo sa stalo.
Kým sa rozprávali, Jozef znova zasadil krík a v pokoji odišiel. Neskôr prišiel po ďalšie osobné veci, niečo na pozemku upravil a znova potichu zmizol.
Ráno išiel manžel do práce, robí v stavebnej firme. Rozprával kolegom svoj zážitok a tí mu povedali, že dostal pozemok s výbavou. Nebránili sa však pomôcť začali stavať plot. Jozef zmizol na niekoľko dní. Keď sa vrátil, zistil, že už nemôže voľne vstúpiť do záhrady.
Rozčuľoval sa, pokúsil sa prejsť, potom išiel na obecný úrad. Už tam o jeho správaní vedeli nedovoľoval novým majiteľom pokojný život. Neviem, čo mu povedali, ale po tom už prišiel len raz vyzdvihnúť posledné veci.
