S príchodom jari moji rodičia začali uvažovať, že predajú záhradku pri Trnave. Už nemali dosť zdravia, aby sa starali o záhradku a zeleninové hriadky. Aj ja, ich najstaršia dcéra, som mala plné ruky práce s deťmi a zamestnaním, takže na pomoc im naozaj nezostával čas. Dlho sa rozhodovali, no nakoniec nabrali odvahu.
Keď to oznámili, pocítila som úľavu už ma nebudú ťažiť výčitky, že nezvládam pomáhať. Aj cestovať do takej diaľky kvôli pár koreňom mrkvy ma nelákalo. Zuzana, lebo tak sa volám, som rodičom navrhla, nech radšej predajú a kúpia si maličkú záhradu niekde bližšie, kde by sa dalo oddychovať. Nie zasa len okopávať hriadky, ale mať miesto na čítanie kníh, na detský piknik. A pre rodičov bola vždy záhradka hlavne zdrojom kompótov a lekvárov.
Víkendy mi s manželom utekali tak rýchlo, že sme na domáce práce nemali chuť ani energiu. Manžel navyše robil na takej pozícii v Bratislave, že ho volali aj cez víkendy. Bolo jasné, že záhradka znamená viac starostí ako oddychu po každom víkende tam by sme potrebovali ďalší týždeň na zotavenie.
Preto som bola úprimne rada, keď sa rozhodli predať. Po predaji nasledovalo pár pokojných rokov, lenže mne to začalo chýbať. V myšlienkach mi stále vŕtal pocit, že by predsa bolo krásne mať kúsok prírody len pre oddych. A tak keď manžel navrhol, že by sme si predsa len zadovážili vlastnú záhradku, veľmi som neváhala.
Jeho pracovný rozvrh sa našťastie stabilizoval, deti vyrástli a víkendy na čerstvom vzduchu pri Piešťanoch by im len prospeli. Dohodli sme sa, že záhradka bude len na oddych žiadne veľké záhony, len pár stromov a bobuľoviny, nech mávajú deti vitamíny. Rodičia sme upokojili, že neplánujeme žiadne veľké gazdovanie. Všetkým sa táto predstava páčila. Už ostávalo len vyhliadnuť si vhodný pozemok.
Prešli sme množstvo inzerátov, až sme našli to pravé orechové: útulná chata, ovocné stromy, černice. Predával nám to starý pán. Manželka mu už zomrela a na ťahanie motyky bol sám. Preto mu bolo ľúto záhradu nechať pustnúť.
Všetko sme vybavili u notára v Pezinku, radosť ma napĺňala na každom kroku splnený sen! Chata bola v zachovalom stave, dalo sa tam prespať, opravovať zatiaľ nebolo treba. Rozhodli sme sa, že leto venujeme zveľaďovaniu. Dovolenku sme s deťmi strávili vonku medzi ríbezľami a okrasnými skalkami.
Prvý týždeň prebehol pokojne. Potom sa objavil bývalý majiteľ deduško. Prišiel si po zvyšné veci, my sme nenamietali. Lenže začal nariekať. Mali sme sa obhajovať, prečo sme dali preč suchý egrešový krík. Potom nám vyčítal, že sme odstránili starú kalinu, ktorú dávno sám so ženou sadil, vraj je nenahraditeľná. Uvidel, že miesto jahôd je dnes alpská skalka, a aj to mu bolo proti srsti.
Dedko sa poprechádzal po celom pozemku a všade mal čo vytknúť. Nakoniec to môj manžel nevydržal a jasne mu povedal, že za túto záhradu sme zaplatili 22 000 eur, podľa papierov je teraz naša, a my si rozhodneme, čo kde bude rásť. Ak by nám mal deduško stále zasahovať do záhrady, nič by sme nekúpili!
Deduško odišiel. Na druhý deň bol späť s novou rastlinkou v rukách! Chcel ju zasadiť na miesto kaliny. Manžel neveriacky pozeral, čo to má znamenať. Nakoniec mu navrhol: ak chce záhradu späť, nech nám vráti peniaze, a môže si tu ďalej gazdovať. To deduško odmietol, ale sadil si svoje ďalej.
Práve šla okolo susedka Mária. Pripomenula mu, že nemá právo do cudzej záhrady zasahovať. Dedko sa rozkrikoval na celú ulicu, že noví majitelia ničoho nedbajú. Susedka nám potom pošepkala, že dedko je po smrti ženy veľmi mrzutý a háda sa so všetkými v okolí. A že pokojného leta veru mať nebudeme, opäť príde. Navrhla, že pôjde na obecný úrad, nech mu to vysvetlia.
Kým sme sa radili, dedko stihol zasadiť krík a odišiel, ako vždy bez slova. Onedlho znova dorazil, vzal si zopár starých hrncov a zase zmizol.
Na druhé ráno šiel manžel do práce. Robí v jednej stavebnej firme v Bratislave a kolegovia sa len smiali: No, kúpil si si záhradu aj s dedičstvom! Ale nezaháľali pomohli nám postaviť nový plot. Bolo ticho len pár dní. Keď dedko prišiel a zistil, že už nemôže len tak vojsť, najprv sa začal rozčuľovať, potom šiel za starostom. Tam o jeho výčinoch už dávno vedeli. Neviem, čo mu povedali, ale odvtedy prišiel už len raz definitívne si vzal zvyšné veci a viac sa neukázal.
Záhradka si konečne vydýchla, aj my. Ešte dlho som spomínala na deduškov krík pri skalke. No najviac som vďačná za pokoj a ten šum vetra v korunách stromov, čo sa nedá kúpiť za žiadne eurá.
