S príchodom jari moji rodičia vymysleli, že predajú záhradku pri Piešťanoch. Už boli dosť dospelí teda mierne starší občania a zdravie im extra neslúžilo na to, aby sa hrbili nad riadkami mrkvy. Dcéra už vychovala deti, zamestnaná bola od rána do večera, na motiku čas neostal. Dôchodcovia to preto zvážili zo všetkých strán a napokon sa rozhodli.
Staršia dcéra sa zhlboka nadýchla. Konečne ju už nik nebude prehovárať, aby prišla cez víkend vytrhať pýr a navariť lekvár. Aj tak to bolo na konci sveta. Marína rodičom už veľakrát vravela, aby to predali nech kúpia niečo bližšie ku nej. Chcela nájsť pozemok, kde si môže rozložiť deku, dať si bryndzové jednohubky a prečítať knihu, nie stráviť celé leto vo vojnovom ťažení s burinou. Veď pre rodičov bola záhrada hlavne zásobáreň zaváranín.
Víkendy Maríne a jej manželovi utekali ako voda plné programu, že ani halušky nestíhali večer urobiť. Manžel na takej pozícii, že keď prišla pohotovosť aj sobotou volali. Marína dobre vedela, že z tej záhrady bolo viac starostí ako potešenia. Po návrate domov ešte dva dni liečila kríže.
Preto bola nadšená z rozhodnutia. Záhrada sa predala. Pár rokov prežili pokojne a konečne bez blata za nechtami. Lenže potom Marínu začala nudiť paneláková terasa. Predstavovala si kúsok zeme len na leňošenie. Manžel navrhol, že kúpia niečo nové.
Pracovný režim sa ustálil a víkendy sa mohli vrátiť k pôvodnému plánu oddych v doline pri Detve. A deťom prospeje aj trocha čerstvého vzduchu. Dohodli sa, že vysadia len dve, tri stromčeky a zopár kríkov, nech majú deti vitamíny, ale žiadne záhony! Rodičom hneď oznámili, že tentoraz žiadne habarky a kapusta. Všetci s nápadom súhlasili ešte ostávalo nájsť vhodný pozemok.
Ponúk prešli haldy, až napokon vybrali: pekný domček, pár ovocných stromov, nejaké ríbezle. Predávajúci bol starý pán, ktorý už prišiel o manželku a lopotu s motykou nechal mladším. Preto sa rozhodol predať.
Všetko sa prepísalo na katastri, Marína žiarila: splnený sen. Dom v poriadku, zatiaľ bez nutných opráv, to sa porieši v lete. Pri prvej dovolenke teda plná rodina zamierila na chatu.
Prvý týždeň bol raj, no potom sa objavil bývalý majiteľ. Vopred varoval, že príde po nejaké veci. Nemal kto protestovať. Lenže spustil sťažnosti. Najprv za to, že odstránili suchý ker vraj historická malina. Potom za kalinu, ktorú mu tiež bolo ľúto.
Začal tvrdiť, že takto to dohodnuté nebolo. Vraj tú malinu s manželkou kedysi vysadili, a kalina bola ich pýcha. Potom uvidel, že kde kedysi zarezávali jahody, je teraz kamenný kopec ozdobný skalník, veselšie pre oči.
Pán prešiel celý pozemok a kade chodil, tam brblal. Napokon to Marínin manžel nevydržal: Pán sused, my sme to kúpili za 60 000 eur, podľa zmluvy je to už naše. My rozhodujeme, čo a kde rastie.
Veď v kúpnej zmluve nestálo, že má bývalý majiteľ právo sa tu roztahovať. V opačnom prípade by do toho určite nešli. Pán chlapec sa pobral domov. Ale už na druhý deň sa objavil späť aj s kríkom v ruke, že to tam musí zasadiť namiesto kaliny.
Marínin muž len sucho poznamenal, že čože sa to deje. Pán navrhoval, že im vráti peniaze a ostane tu. To sa však nestalo, on si svoje vysadil a išiel. Na to prišla susedka z vedľajšej chaty. Prekvapená z návštevy, rovno sa ho spýtala, čo tu hľadá. On sa začal sťažovať na nových majiteľov. Susedka mu vysvetlila, že si s pozemkom môžu robiť, čo chcú. Ale to mu nik nemohol dostatočne vtĺcť do hlavy.
Vraj po smrti manželky je s ním samá svár pohádal sa na celej ulici. A môžu čakať, že im ešte párkrát ukáže, kto tu mal hlavné slovo. Navrhla spoločne ísť za výborom, nech mu prehovoria do duše.
Medzitým pán stihol krík zasadiť, vybrať ešte zopár harabúrd a zase odpochodovať v tichosti.
Ráno šiel Marínin muž do práce do stavebnej firmy. V dobrom naladení rozprával kolegom celý príbeh. Tí mu hneď povedali, že k chate dostal akési veno, ale sľúbili, že pomôžu: začali stavať plot. Deduško sa na pár dní stratil. Po návrate zistil, že už len tak nevkročí cez bránku.
Zazviezal, pohrozil a zamieril rovno na výbor. Tam už vedeli, že pán robi neporiadky. Čo mu povedali, netuším, ale ešte sa objavil iba raz zbaliť poslednú krabicu. Potom už len pokoj, kľud a v nedeľu pravidelná dávka slnka na skalke.
