Ako som sa po pôrode vrátila domov, moja svokra ma obklopila takou láskavou starostlivosťou, až mi slzy ukápli do vriaca polievky. A moja vlastná mama? Ani nezavolala.
Vraví sa, že „čo oči nevidia, to srdce nebolí“. Túto vetu si čoraz častejšie pripomínam po rozhovoroch s ňou. Akoby zabudla, že má nielen syna, ale aj dcéru. Ako inak vysvetliť jej ľahostajnosť?
Po skončení základnej školy som odišla z rodnej dediny, lebo som tam nevidela budúcnosť. Chcela som sa dostať von, niečo dokázať. Študovala som v Košiciach, našla si prácu, založila rodinu. Keď sme sa s manželom dočkali dieťaťa, bez pomoci jeho rodičov by to nešlo.
Svokor so svokrou nám pomohli s peniazmi na bývanie. Dva roky sme bývali u nich, kým sme si našetrili na vlastnú izbu. Bolo to ťažké, no zvládli sme to. Svokra sa stala mojou oporou, naučila ma veci, o ktorých som nemala potuchy. Napriek tomu som túžila po vlastnom. Nie preto, že by som ich nemala rada – len som chcela, aby sme mali svoje.
Ale moja mama? Takmer neexistovala. Občasný hovor, ale len aby sa vyrozprávala o ťažkom živote alebo o bratových úspechoch. Nikdy sa neopýtala, čo je u mňa nové. Vedela som však, aké má známky, koľko váži a ktoré tričko nosí najradšej. Bolo to tak odjakživa. Nikdy ju nezaujímalo, ako som napísala maturitu, no bratove jednotky z telesnej vychovy oslavovala celý mesiac.
Zvykla som si. Ale keď sme si s manželom konečne kúpili vlastné, volala som jej povedať radostnú novinu. A ona? Nepočúvala. Mala dôležitejšiu správu – brat sa žení!
„Predstav si, taká milá dievčina! Dcera tety Márie, pamätáš si ju? Svatba o mesiac! To bude práce!“ Rozprávala sa o šatách, hostinách, hudbe. Spomenula som si, ako pred mojou svadbou tvrdila, že je to plytvanie peniazmi. Nakoniec ani neprišla, vymyslela si chorobu. Dodnes verím, že len nechcela.
Brat mal dovtedy devätnásť, jeho nevesta osemnásť. Kde vzali na svadbu? Mama im určite pomohla. Nám vtedy povedali: „Príďte, ak budete môcť.“ Neprišli sme. Práca, a úprimne – ani sme nechceli. S bratom sme si nikdy neboli blízky. A na mamu som sa tenkrát nahnevala.
Ubehlo pol roka. Mama znova zavolala. Nie pre mňa – pretože bratovi kúpili byt hneď vedľa nej.
„Načo pôžička? Predali sme babkin byt, jeho svokrovci tiež prispeli!“ Babkin byt… Vždy hovorila, že si sa nechá na staré kolená. Keď sme bývali v podnajme s bábätkom, ani ju nenapadlo nám ho ponúknuť. Ani cent. Teraz však darčeky, pomoc, starostlivosť.
Najhoršie však bolo, keď som otehotnela. Bála som sa. Chcela som, aby pri mne bola mama. Aspoň na chvíľu. Ponúkla som, že zaplatím cestu – len nech príde. Neprišla. Vnučka (bratova dcéra) mala nádchu, a tak ostala s ňou. Nevesta má predsa tiež matku, nie? Ale to je jedno.
Moja svokra to hneď pochopila. Prišla do pôrodnice, objala ma, pripravila dom. Po pôrode bola pri mne na každom kroku. Varila, upratovala, nosila bábätko na prechádzku, zatiaľ čo som len ležala a plakala – od vďaky. A mama? Keď som jej poslala správu, že má vnučku, odpísala: „Gratulujem.“ To bolo všetko. Žiadny hovor. Ani slovo o tom, ako som sa mala, ako to prebehlo.
Prešli dva týždne – ticho. Potom zavolala, ale len aby sa pochválila, že „vnučka už skoro chodí“. To hovorila o bratovej dcére. Mlčala som a položila slúchadlo. Odvtedy nevolám. A ona tiež.
Možno je to tak lepšie. Unavilo ma cítiť sa ako stratená. Mama si zrejme myslí, že má len jedno dieťa a jednu vnúčku. Nech si to teda myslí. Lenže srdce aj tak bolí rovnako…
