Vysadil som milenku z auta, nežne sa s ňou rozlúčil a vyrazil domov. Pred vchodom na chvíľu postál, v mysli vážil všetko, čo povie manželke. Vyšiel po schodoch a odomkol dvere.
„Ahoj,“ povedal som. „Zdenka, si doma?“
„Som,“ prijala manželka flegmaticky. „Čau. Tak čo, idem robiť rezeň?“
Dal som si slovo, že budem konať priamo – rázne, bez okolkov, ako chlap! Urobiť bodku za dvojitým životom, kým mi na perách neostihli bozky milenky, kým ma znova nevstrebala každodenná šeď.
„Zdenka,“ odkašlal som si. „Prišiel som ti povedať… že sa musíme rozísť.“
Na tú správu zareagovala viac než pokojne. Zdenku Buchovú ťažko niečo vyvedie z rovnováhy. Kedysi som ju preto prezýval „Zdenka Chladná“.
„Teda čo?“ spýtala sa stojac v kuchynských dverách. „Nemám robiť ten rezeň?“
„Ako chceš,“ povedal som. „Ak chceš, urob, ak nie, nerob. Ja odchádzam k inej.“
Po takomto vyhlásení väčšina žien by sa na muža vrhla so svojou panvicou. Alebo by začala hysterčenie. Lenže Zdenka nebola z väčšiny.
„No veľká paráda,“ mávla rukou. „Priniesol si moje čižmy z opravovne?“
„Nie,“ zamotal som sa. „Ak je to pre teba také dôležité, hneď idem a vyzdvihnem ich!“
„No to teda…“ zamrmlala. „Presne taký si, Bucha. Pošlite blbca pre čižmy, a on vám prináša staré.“
Urazilo ma to. Začalo mi pripadať, že to rozchodové vysvetlenie nejde tak, ako malo. Chýbajú emócie, vášeň, obviňovanie! Ale čo iného čakať od ženy, ktorú volám Zdenka Chladná?
„Zdenka, mám pocit, že ma nepočúvaš!“ zvýšil som hlas. „Oficiálne ti oznamujem, že odchádzam k inej, opúšťam ťa, a ty tu hovoríš o nejakých čižmách!“
„Správne,“ povedala. „Na rozdiel odo mňa môžeš ísť, kam chceš. Tvoje topánky nie sú v opravovni. Tak prečo neodišiel skôr?“
Žili sme spolu dlho, ale dodnes som nevedel, kedy irónizuje a kedy myslí vážne. Kedysi ma na nej práve priťahoval jej pokojný charakter, bezproblémovosť a strohý prejav. Plus dobré hospodárne schopnosti a pekné tvary.
Zdenka bola spoľahlivá, verná a chladnokrvná ako tridsaťtonová lodná kotva. Ale teraz som miloval inú. Miloval som vášnivo, hriešne a sladko! Preto bolo treba uzavrieť kapitolu a vyraziť do nového života.
„A tak, Zdenka,“ povedal som slávnostne, so zvukom ľútosti. „Ďakujem ti za všetko, ale odchádzam, lebo milujem inú. A teba už nie.“
„No to ma poser,“ povedala. „Nemiluje ma, chudák trápený! Moja mama milovala suseda. Otec miloval domino a borovičku. A čo? Pozri, aká som dokonalá.“
Vedel som, že s ňou sa ťažko hádame. Každé jej slovo bolo ako kameň. Všetka moja zápalivosť zmenila smer, ani som už nechcel škandál.
„Zdenička, si naozaj úžasná,“ povedal som trpko. „Ale milujem inú. Vášnivo, hriešne a sladko. A idem k nej, chápeš?“
„Inú – ktorú?“ spýtala sa. „Krivú Natálku?“
Zachvelo sa so mnou. Pred rokom som mal s Krivou tajný vzťah, ale ani ma nenapadlo, že by Zdenka o nej vedela!
„A odkiaľ ty ju…“ začal som a zarazil sa. „No, jedno. Nie, Zdenka, nie je to ona.“
Zdenka zívla.
„Tak možno Slávka Búrska? Na ňu si myslíš?“
Zachvelo sa so mnou znova. Búrska tiež bývala mojou milenkou, ale to bolo dávno. A ak to vedela – prečo mlčala? No jasné, ona je ako kameň, nič z nej nedostaneš.
„Netrafila si,“ povedal som. „Nie Búrska, ani Krivá. Je to úplne iná, nádherná žena, vrchol môjho sna. Nemôžem bez nej žiť a idem k nej. A neodrádzaj ma!“
„Takže asi Majka,“ usúdila. „Ech, Bucha-Bucha… ty si na hlavu padnutý. Veď to nie je žiadne tajomstvo. Tvoj vrchol sna – Maja Valentínová Husičková. Tridsaťpäť rokov, jedno dieťa, dva potraty… Či nie?“
Schytil som sa za hlavu. Zasiahol priamo do čierneho! Mala pravdu – románik som mal práve s Majou Husičkovou.
„Ale ako?“ zajakal som. „Kto nás prezradil? Špehovala si za mnou?“
„Je to jednoduché, Bucha,“ povedala. „Som gynekologička so skúsenosťami. A ja som vyšetrila všetky ženy v tomto zatratenom meste, zatiaľ čo ty iba zlomok z nich. Stačilo sa pozrieť tam, kde treba, aby som vedela, že si tam bol, ty hrášková hlava!“
Zobral som sa do pivy.
„Dobre, uhádla si!“ povedal som pyšne. „Nech je to Husičková. Nič na tom nemení, odchádzam.“
„Si naivný, Bucha,“ povedala. „Mohol si sa ma aspoň spýtať! Mimochodom, na Husičkovej nie je nič výnimočné, všetko ako u iných, to ti hovorí lekár. A videl si aspoň zdravotnú dokumentáciu svojho vrcholu sna?“
„N-nie…“ uznal som.
„No vidíš! Po prvé, okamžite do sprchy. Po druhé, zajtra zavolám Semjenovi, nech ťa vezme v ambulancii bez čakania,“ povedala. „A potom si porozprávame. To je hanba: manžel gynekologičky si nedokáže nájsť zdravú ženu!“
„A čo mám robiť?“ zaječal som.
„Idem robiť ten rezeň,“ povedala. „A ty sa umyj a rob, čo chceš. Ak potrebuješ vrchol sna bez chorôb – vrav, odporučim ti…“
