Drahý denník,
Moja hlava je stále plná myšlienok na to, čo sa stalo medzi mnou a Barborou. Naše manželstvo netrvalo dlho vlastne, keby som bol úprimný už vtedy, nikdy sme si nemali povedať áno. Spolu sme vydržali ledva tri roky, vtedy sa nám narodila dcéra Viktória, potom sa všetko rozpadlo a rozviedli sme sa. Skúšali sme to nejako civilizovane, dohodli sme sa s Barborou, že nemusí podávať žiadosť na súd o výživné, že jej budem každý mesiac posielať určité peniaze na účet v správny deň. Takto sme fungovali, ale žiaľ, netrvalo to dlho.
Všetko sa zmenilo, keď mi prišiel list domov do Bratislavy. Spadol mi kameň na srdce, keď som čítal, že Barbora žiada, aby mi bolo odobrané otcovstvo. Nerozumel som tomu prečo?! K listu bol priložený papier s výsledkami testu DNA. Tam stálo čierne na bielom, že nie som biologickým otcom Viktórie. Jej otcom je muž, za ktorého bola Barbora oficiálne vydatá ešte niekoľko rokov pred nami! To znamená, že ma celé dva roky podvádzala a viedla život s dvoma mužmi naraz. A ja som medzitým poctivo každé euro posielal na účet, lebo som veril, že je to práve pre moje dieťa.
Samozrejme, cítil som sa ponížený, nahnevaný, hlavou mi vírili otázky, či som bol naivný alebo len slepý. Ale zároveň mám pocit, že si zaslúžim, aby mi všetky tie peniaze, ktoré som posielal, vrátili späť. Veď to predsa nie je moje dieťa a počas tých rokov som žil v klamstve.
Ako som zistil, slovenské zákony umožňujú v takomto prípade získať tie peniaze späť, ak existuje dôkaz o tom, že nie som biologický otec, teda výsledok DNA testu. Takže som už kontaktoval právnika a podávam žalobu.
Ale v noci sa stále pýtam: Robím správnu vec? Je to spravodlivé, keď chcem späť tie peniaze, hoci som Viktóriu miloval ako svoju vlastnú počas všetkých tých rokov? Občas sa mi zdá, že v tomto je každý porazený a žiadne riešenie nie je naozaj dobré.
Neviem, čo prinesie ďalší deň, ale viem, že sa už nikdy nechcem nechať oklamať takým spôsobom. Dúfam, že nájdem vnútorný pokoj, aj keď viem, že to tak skoro asi nepríde.
IgorDnes som večer dlho sedel v izbe, ticho, s pohárom čaju v ruke nie preto, že by som chcel utopiť smútok, skôr preto, že som sa potreboval na chvíľu zastaviť. Počul som v hlave detský smiech, spomenul som si na prvý krok, ktorý som pri nej držal, na vety: Oci, pozri! Aj keď je celá pravda už na povrchu, tie chvíle zostávajú, nezmazané, nezmenené.
Možno neexistuje odpustenie, po ktorom by všetko prestalo bolieť, ani uspokojenie zo súdu či bankového účtu. Ale v srdci mám zvláštny pokoj že som v tom čase bol otcom, akého potrebuje každé dieťa. To už nikto nevezme ani mne, ani jej. Ráno sa zobudím, vstanem, pôjdem do práce a život pôjde ďalej. Neviem, či ešte niekedy stretnem niekoho, komu budem môcť veriť, ale viem, že sám pred sebou sa nemusím hanbiť.
A možno raz, keď bude Viktória staršia, jej poviem pravdu. Ale poviem jej hlavne to, že každý kúsok lásky, ktorý som jej dal, bol skutočný a to je viac, ako dokáže dokázať ktorýkoľvek test na svete.
Zajtra bude nový deň. Nech už prinesie čokoľvek, nebojím sa ho privítať.
