Peťo vyrastal v početnej rodine. Otec, večný milovník pohárika, lietal z roboty do roboty, kým mama si trhala vlasy na pošte i doma, aby uživila tri deti.
Peťo bol najstarší, tak mame pomáhal strážil mladšie sestry, nosil vodu, drevo, a keď dievčatá podrástli, priložili ruku k dielu aj ony. To už bol ale otec preč, vypil nejakú otravu s kumpánmi a bolo po ňom.
Rodine to však život nezľahčilo.
Mama len nariekala a ľutovala márnotratného muža:
Aspoň že bol tichý, keď už pil, nehádal sa. A pár eur vždy domov doniesol… Ej, hlava deravá, Vasiľ… Na koho si nás nechal
Peťo, aby nepočul mamine bedákanie, rýchlo dorobil, čo mal, a zmizol von. Každý večer išiel za chalany na posedenia pod lipou pri opustenom dome na konci dediny.
Tam už roky nik nebýval, ale schodíky boli široké aj pevné, poslúžili nám ako lavička. Deti posedávali ako vrabci, lúskali slnečnicové semienka a kládli si dookola vymyslené i pravdivé historky.
Peťo na semienka peniaze nemal a mama takéto zbytočnosti nekupovala, veď bolo treba šetriť. Ale kamarátka a susedka Magdaléna mu vždy nasypala do dlane slnečnicové semienka. Robila to nenápadne, akoby nič, šup-šup do vrecka alebo do dlane, voňavé, mastné, sladučké…
Peťo pošepol tiché díky a chrumkal ich s rovnakou rozkošou ako ostatní. Mal podozrenie, že Magdaléna si kvôli nemu vždy prisadla bližšie. Najskôr sa hanbil, potom si zvykol a rovno zamieril ku nej.
Ale Peťa svedomie nepustilo len tak niečo brať. Začal chodievať k Magdaléne poobede, keď robila na záhrade. Opýtal sa vždy to isté:
Tvoji ešte v robote?
Hej, kde by aj boli, v robote, no.
Peťo si prisadol ku hriadkam a hbitne trhal burinu, popri tom viedli reči o všetkom možnom.
Magdaléna neodmietala pomoc mala rada spoločnosť, s Peťom bola sranda. Keď dorešili záhradu, vyšla na dvor s horúcim čajníkom, vázou plnou sladkých koláčov a bonbónov. Peťo sa chvíľu branil, ale Magdaléna bola neoblomná, pokiaľ ho neponúkla čajom a koláčmi, nemal odísť.
Doma bol bonbón iba na Vianoce, preto bol Peťo vďačný za každú sladkosť.
Peťo sa snažil aj v škole, nech nie je najhorší. S učením to však bola fuška. V športe ale vynikal, preto po škole zamieril na pedagogickú školu, odbor telocvik. Magdaléna sa časom stala zdravotnou sestrou.
Dospelí už neboli tak často spolu. Iba keď cez sviatky prišli domov do dediny. Malého, vychudnutého chlapca by ste dnes nespoznali stal sa z neho riadny chlap. Magdaléna bola stále tá istá: belasooká, milá, štíhla, s úsmevom na perách.
Vydala sa skoro, rodičia tragicky zahynuli, a ona hľadala útechu v rodine, náhlila sa zabudnúť na žiaľ, čo ju pohltil.
Keď Peťo zistil, že Magdaléna sa narýchlo vydala za Jozefa, miestneho rečníka, nechápal. Myslel si, že sa k sebe nehodia. Ale žili spolu a po roku im pribudol synček.
Peťo si na rozdiel od rovesníkov neponáhľal s vlastným životom. Na prekvapenie mamy sa čoskoro vypracoval a dostal vedenie mestského športového centra.
Sestričky už boli v meste, založili vlastné rodiny. Zato Magdaléne s mužom ruže nekvitli.
Magdalénin muž je hotový tvoj nebohý otec, rozprávala Peťovi mama. Len pije, potuluje sa bohvie kde… O rodinu nestará sa, ženu i dieťa má na saláme… To, synak, nie je veľa radosti.
Peťo zaburácal päsťou po stole.
Došľaka, prečo si ho brala? Veď kedysi bolo lepšie. Pamätám si nášho otca Bieda, iba bieda.
No veď hej, a už aj Magdalénin muž všetko z domu vynáša, predáva na chľast. Magnetofón, veci, ešte aj dedičstvo po rodičoch Magdalény, už hádam aj uteráky stihol. A sú aj takí, čo to od neho kupujú veď vedia, na čo to je!
Býva núdza? Chodí si po peniaze? spýtal sa Peťo priamo.
Nie, nechodí. Ale peniaze má veľmi, veľmi natesno. Plat malý, od muža nič. Je to trápenie.
Peťo chodil po izbe, rozmýšľal, mama sa zľakla, že priveľa prezradila.
Ty sa im do života nepleť, Peťko. To nie je naša vec. Cudzie manželstvo tma. Keď s ním žije, iste ho ešte ľúbi…
Peťo sa posadil, mame rozpovedal, ako ho Magdaléna celé detstvo kŕmila slnečnicou, koláčmi, čajom a sladkosťami. Že nema pokoj v duši, keď vie, že tá dobrá kamarátka tak trpí, ešte aj s dieťaťom na krku.
Čo chceš robiť, Peťko? zľakla sa mama. Ty len toho darebáka nechaj, lebo ešte skončíš v base. Radšej inak pomôžme.
Peťo prikývol a odišiel do mesta. O pár dní sa vrátil autom a vyložil pred dom mame dva vrecia, zopár škatúľ, tašiek a balíkov s potravinami a oblečením.
Ty sa ku mne sťahuješ, Peťko? rozžiarila sa mama. Aspoň jedna duša doma bude
Ale kdeže! Mám prácu v meste aj byt. Toto sú potraviny, mama, pozri sama. Vrecia so slnečnicou neprekvapujú, Magdaléna pochopí. Ja jej to niesť nemôžem, čo by ľudia povedali. Ty si rozdeľ ako uznáš. I sebe si nechaj, aj jej prisyp.
A čo tvoje sestry, vedia o tom?
Veď ja im na sviatky vždy posielam peniaze, tie sú zabezpečené a majú dobrých mužov. Vďaka Bohu.
Veru, vďaka Bohu, povzdychla si mama.
Ja letím do mesta, mama, ty sa neostýchaj, Magdaléne pomôž, noste jej sem-tam, aby to susedia nevideli. Skončí sa, zase priveziem. U mňa budete sýte, to ti sľubujem.
Peťo objal mamu, pobozkal na líce a odišiel. Mama sa vybrala do komory. Vo vreciach nádherná slnečnica.
Ój, to bude praženia! radovala sa ako malá Nataša.
V škatuliach kondenzované mlieko, paštéty, trvanlivé potraviny, múka, cukor. V inom balíčku sáčky s bonbónmi, tie mama uloží do kredenca a žasne nad Peťovou štedrosťou.
Peťo už aj predtým nosil domov dobroty. Doprial jej koláče, čerstvú rybu z hlavného mesta, čo mala tak rada.
Dnešné zásoby boli výnimočné.
Ej, Peťko môj, dušička moja, kde tvoje šťastie zablúdilo
Mama urobila, čo mal syn na srdci. Každý týždeň zašla za Magdalénou večer, doniesla balíček pod kabátom.
Najprv si Magdaléna ustráchane nebrala nič, lenže keď došlo až na vedro slnečnice, pochopila, kto za tým stojí.
Rozplakala sa, prehrabávala semienka, až povedala Nataši:
Odkáž Peťovi pozdrav a poďakovanie. To sa len tak nevidí… Koľko rokov prešlo a pamätá. Ďakujem mu, silno. Ale nech sa už nebojí o nás, podala som žiadosť o rozvod pred dvoma týždňami. Snáď sa už aj na nás slnko usmeje.
Nataša prikývla a šla domov. Teraz bude Magdaléna slobodná žena. A jej syn slobodný mládenec
No teda! hundrala mama. Žeby si môj Peťko konečne našiel šťastie práve s ňou?
Čas plynul. Mama svedomito nosila Magdaléne balíčky, pili spolu čaj, Magdaléna vždy s výčitkami preberala potraviny, sľubovala, že vráti.
Nataša ju krotila:
Nie tebe, ale malému! Ak vravíš, že odmietaš, tak dieťa nechaj prijať Božiu pomoc. Veď aj Pán Boh pomáha cez ľudí… Je to tak…
Magdaléna sa rozviedla, už žila sama vyše roka. Bola veselšia, v byte nové záclony, synček spokojným klonom mami.
Nataša sem-tam dozerala na Viliama ten ju volal babka. Peťo k mame chodil často, vždy donesie Viliamovi hračku. S Magdalénou sa stretávali u mamy, spomínali na detstvo, o zlých rokoch mlčali. Akoby tie štyri roky neexistovali.
Peťo chodil k mame čoraz častejšie. Najbežnejšia otázka sa stala:
Magdaléna tu už bola? A Viliam je dnes u teba?
Synku, najskôr by si sa mohol opýtať na moje zdravie, žartovala mama.
Prepáč, mami… Ako sa máš? opýtal sa rozpačito Peťo, pozerajúc k oknu.
No choď, utekaj, je doma. Aj ona, chudera, určite čaká. Už všetci o vás hovoria, kašlite na to maznanie, bež…
Stále to tak, zasmial sa Peťo, ešte si len pomyslím a už by ma radi ženili…
Objal mamu.
Čo sa deje, synku? spýtala sa.
Ďakujem, mama. Ty všetko chápeš, nič nesúdiš, všetko prijímaš. Vďaka.
Mama syna prežehnala, šla k svätému obrazku a Peťo už bežal na dvor. Vrátil sa, vytiahol z auta kyticu bielych chryzantém.
Nič si nerobil z toho, kto ho vidí, zamieril k Magdaléninmu domu. Šepkajú, šepkajú… Len počkajte, ja vám ukážem, čo je to reč!, smial sa v duchu.
Blížil sa k známemu schodíku z detstva, netušiac, že v tichej, tmavej izbe Magdaléna zadržiava dych a cez záclonu ho sleduje, ako jej nesie kvety…
Press «Like» and get the best posts on Facebook ↓
