Vieš, aký to bol deň, keď som ležal v tej nemocničnej izbe v Bratislave? Ráno prišla sestrička, pootvárala okno dokorán, že v izbe už ihneď tiahla vôňa čerstvého vzduchu. Záclona sa pohýňala a vonku bol krásne zelený jaseň, ešte ďaleko do priam letného sparna.
Mne, teda Peťovi, práve vyoperovali slepé črevo. Hovorili, že zákrok bol fakt ťažký, ledva to stihli, ale vieš čo, ja som sa vôbec nebál.
Nebojíš sa injekcií? usmievala sa ráno sestrička, keď vytláčala vzduch zo striekačky.
Len som sa otočil na bok, veď ešte mi nechceli dovoliť sa postaviť. Čím ma už chcú strašiť…
Doviezli ma zo starého dvora. Tam ma to chytilo. Ale nie, nebol som bez domova, len som vyrastal od mala v detskom domove. S chalani sme práve išli z Miletičovej tržnice, chceli sme si niečo bokom privyrobiť, no a tam mi vypovedalo brucho.
Najviac ma štvalo, že som do toho zatiahol aj Ľuba a Mareka teraz bude v domove rozruch. Ešte včera, po operácii, dobehla pani zástupkyňa, Kirillová, tvárila sa, že jej na mne záleží. Ja som bol ešte omámený z narkózy akurát si spomínam tú jej starostlivosť, ale čo hovorila, to mi už uniklo.
Vieš, keby to prišlo doma v domove, možno by som to ešte vydržal… Ale stalo sa.
Vinu dávam marhuliam. Na trhu nám dali bedničku nahnitých marhúľ ale vôbec neboli také hrozné, sladké ako med. My sme sa len napchali, no a už to išlo…
Čo, hrdina! Ako je? kukol na mňa starší lekár, mal huňaté ruky a skúmal ranu, Všetko najhoršie už máš za sebou. Môžeš byť v pohode.
Veď som aj bol.
Oho, silák! Ale vieš čo, silák, ešte ti nič neponesieme. Balíčky zakazujem! Ešte pár dní bez sladkého. Večer dostaneš len hustý ovocný čaj.
Prikývol som len zo slušnosti. Vedel som, že mi aj tak nikto nič sladké neprinesie. V domove sú teraz na mňa všetci nahnevaní že sme zmizli, že som zamotal aj vychovávateľov. Do mesta sme sa vždy vykrádali poza plot, a ešte aj tam som sa musel zrútiť…
Ale doktor má v niečom pravdu bol som naozaj od malička odvážny. Život ma k tomu donútil. Mamka ma asi nechcela, možno nemala peniaze na potrat… Bolo mi desať, ale nad tým som rozmýšľal pokojne, ako väčšina domovákov.
Na mamku som nikdy nenadával. Skôr jej ďakujem, že ma nechala na svete. Aj keď ma hneď odovzdala, aj tak vďaka.
Do troch rokov som bol v domove pre bábätká v Trnave, potom v detskom domove vo Zvolene, neskôr vo Veľkom Krtíši. Kamkoľvek ma prehadzovali, vždy to bola len ďalšia bitka o prežitie.
Pamätám si hádky o jedlo v jedálni. Bola ešte Mečiarova doba, no kuchári a vedenie nosili jedlo domov, čo to len šlo.
Nie, nešlo len o jedlo bitky boli hocikedy, kvôli čomukoľvek. Narástol som dosť silný, často som vyhrával. Dvakrát som skončil aj so zlomenou rukou. Raz nám prišla ostrihať vlasy jedna staršia teta, rozplakala sa, keď videla moju hlavu samá jazva na jame.
Nechápal som, čo na tom je. Plakať som fakt nikdy neplakal. Teraz ma chcú strašiť jazvou na bruchu, či injekciami…
Smiešne…
Dospelých som bral skôr chladne a opatrne. Nebol som žiadne rozmaznané dieťa, skôr ostrý, tvrdohlavý, priamy.
Daj si pozor, Voron! Ak vymýšľaš, skončíš v izolačke, varovala ma často Irena Kirillová.
Nehádal som sa s ňou, ale robiť otroka nemienim. Žijem podľa vlastných pravidiel, už dávno.
Na svete bol len jeden dospelý človek, na ktorého som myslel často. Neviem, ako je to, keď dieťa myslí na matku, ale túto ženu som mal často v hlave.
Mal som asi šesť, keď prišla pracovať do nášho detského domova vo Zvolene. Netuším, čo bola zač. Spomínam si iba na jej jemný úsmev, modré oči, teplé ruky a zvláštnu vôňu. Brávala ma na kolená a šepkala do ucha: Musíš byť silný, Peťko. Dobre jesť, chrániť sa, počúvať. Bude ti ťažko, ale zvládneš to. Skús to. Dobre?
Potom mi spievala:
Mačička-mica, sivá suknica, hajaj, hajaj.
Sivý chvostik, biele labky, hajaj, hajaj.
Biele labky, čierne ušká…
Aj keď som sa už cítil veľký, tú jednoduchú uspávanku si opakujem, najmä keď mi je zle. Zavriem oči, ticho si ju spievam, spomeniem si na tie ruky a už je mi ľahšie.
A tá žena potom odišla, stratila sa. Ostala mi len spomienka na pieseň a chvíle, keď držala v náručí. Jej meno si už vôbec nepamätám, v myšlienkach ju volám mama. Ale určite bola len dočasná opatrovateľka. Ale nechaj mi aspoň tú predstavu…
Sestrička zavrela okno, začala prestrieľať posteľ oproti. Och, potešil som sa, čím viac ľudí v izbe, tým lepšie samota je nuda.
O chvíľu doviezli na vozíku ďalšieho pacienta okolo hŕba doktorov a sestričiek. Chvíľku bol rozruch, ale nakoniec zostala iba sestrička a muž v bielom plášti. Na posteli ležal vychudnutý chlapec s ostrými črtami, so zavesenou infúziou. Nikto nehovoril veľa len kratučko.
Bude spať, povedala sestrička.
Dobre. Ďakujem.
Ak niečo… zavolajte.
Samozrejme.
Sestrička odišla. Muž sedel mlčky, chrbtom ku mne, sklonená hlava, nepohol sa. Chlapec spal.
V izbe už bolo riadne dusno, a on stále sedel v saku aj plášti. Pripadalo mi, že aj ten dospelý tuhne od strachu.
Akurát som sa začal vrtieť, rozbolel ma chrbát od ležania. Posteľ zapraskala a ten muž sa otočil. Medzi obočím hlboká vráska, pod očami kruhy, ale pohľad milý.
Dobrý, zašepkal, akoby ma len teraz zbadal.
Dobrý deň, kývol som.
Pozrel na syna, presunul si stoličku ku mne.
Operovali ťa?
Áno, slepák.
To je super, že si to zvládol. Ešte ležíš?
Ešte hej.
Niečo potrebuješ?
Nemôžem nič jesť, len ovocný čaj.
A on? kývol som smerom k mladému.
Chvíľu mister mlčal, pozeral sa na posteľ so synom. Ťažšie to má. Iná diagnóza. Ale Peter, nebude ti vadiť, ak tu budem s tebou? Pomôžem, keď treba.
Nič mi nevadí, pokrútil som hlavou. Aj tak, čo by som povedal?
Zdvihol stoličku: Volá sa Šimon, má jedenásť. Ty?
Ja som Peter, mám desať.
Ďakujem, Peter, povedal ticho, aj keď som netušil za čo.
Celý deň bol v izbe pohyb. Šimonovi brali krv, lekári vkuse chodili. Otec pri ňom spával na vedľajšej posteli. Šimon sa miestami pohol, ale oči neotvoril vyzeral, že len spí.
Potom prišla staršia pani s mladou ženou bola to mama Šimona. Vysoká, tmavovlasá so zaplakanými očami. Priviedli ju popod pazuchy, sadla si k synovi, hladila ho, ticho čosi šepkala.
Nechcete Petra preložiť? spýtal sa Šimonov otec lekára s pohľadom na mňa, staral sa skrz ženu.
Áno, preložíme ešte dnes, odpovedal doktor.
Akurát nezabudol aj na mňa: No, Peter, ako sa držíš? Bolí?
Trochu.
Noc bola ťažká, šev štípal, bál som sa otočiť, katéter mi vadil. Ani ma nenakŕmili. Či zabudli, či bolo priskoro…
Dnes už môžeš vstať. Preložíme ťa do druhej izby. Sestra ti odstráni katéter, počkáš chvíľu.
Rád by som vstal, ale sestru stále nebolo. Do izby chodili len iní.
Až dnes mi došlo, že Šimon asi zomiera… Neprehovoril, spaľoval ho čas a v izbe všetci šepkali s vážnosťou a smútkom.
Celý deň bola pri posteli teta vraj príbuzná. Trápilo ma, keď mi mala sestra vybrať katéter pred jej očami, no ona len štekla: A komu na tom záleží, neboj! Som rýchla, hybaj.
Chvíľu som hľadel do stropu veď som bol úplne holý, netušil som, kde mám veci. Dievča sa raz na mňa otočilo od okna, inokedy na chlapca. Opatrne mu upravila prikrývku, zvlhčila pery.
Po hodinke som sa predsa len rozhodol posadiť. Otočil som sa, prikryl plachtou a sadol si. Dievča sa obzrelo.
Mám ti pomôcť? opýtala sa ma.
Nie… lenže sa mi zakrútila hlava, tak som znova zaľahol.
O chvíľu znova sedím. Nevieš, kde sú moje veci?
Netušila, ale sľúbila zistiť: Len stráž Šima, prosím!
Snažil som sa vstať, zabalený v plachte, no nohy sa mi triasli, ledva som stál. Zabudol som, že už to nie je ako pred operáciou.
Nakoniec mi doniesli nemocničné veci tie moje neboli. Otočím sa, kľudne sa prezleč, ponúkla dievčina.
Sadol som na posteľ, naťahal gate, všetko na mne viselo. S gumou v páse som si ešte vedel poradiť, ale nohavice boli príliš dlhé. Keď som sa škriabal na nohy ozvala sa: Počkaj! Veď ich máš po zem! Pomôžem ti, čupla predomňa, podvíjala nohavice tak dlho, až mi prišlo zle.
Asi odpadnem… zašepkal som.
Aleže, poď sem! Sadni si, si ešte slabý. Jedol si vôbec? Ako sa voláš?
Peťo.
Ja som Liza. Peťko, mal by si tu mať mamu. Že nezavolať jej? Alebo nemáš doma telefón?
Mamu nemám.
Aha… a s kým bývaš?
Je to v pohode. Už lepšie. Pôjdem na záchod.
Dokrivkal som do kúpeľne, skontroloval v zrkadle. Fialové kruhy pod očami, biele pery, tie tmavé moje oči žiarili ako uhlíky. Jedna vychovávateľka raz povedala, že meno Voron nie je len tak čierne oči, ako havranie krídlo. Prezývka v domove bola prosto Havran. Bol som na to hrdý.
Umyjem sa studenou vodou, hneď mi je lepšie. Liza sa zrejme postarala, bo mi doniesli teplý ovocný čaj slovenský klasický, hustý.
A že nech ťa pozdvihnú, keď už sa snažíš, smiala sa upratovačka, v jedálni to aj po vôni nájdeš.
Veď on ledva chodí! A nebude nič iné, durdila sa Liza.
Lenže ja už nevydržím. Chodím po izbe, pozerám na Šimona krásny chlapec, ako dievča, kučeravý po mame, ale neskutočne chudý.
On umiera? V takýchto veciach domovák nepokryte chodí k jadru.
Liza sa zľakla.
Nevieme… Ale… áno, Šimonček je veľmi chorý. Mal štyri operácie… Najhoršie na črevách. Je to všetko na jeho rodičov. Som jeho teta, sesternica otca. Dúfame, zázraky existujú, nie?
Neviem, šuchol som sa naspäť do postele.
Premýšľal som o ňom. Jeho život bol ako z filmu mama, otec, starí rodičia… A všetko čo chceš, máš. Ale leží a pomaly sa lúči…
Nedosťal šancu…
Nakoniec ma po horúčke predsa len preložili do izby so staršími ľuďmi. Bolo tam riadne hluché. Občas som zašiel za Šimonom, nik neprotestoval.
Otec, volal sa Michal, sa so mnou pomaly zblížil. Potichu sa dopytoval, počúval. Dokonca mi doniesol niečo na prezlečenie, ja že fajn zvyknutý na handry po druhých. Pozrel som na Šima: To je jeho?
Je…
A keby to prežil?
Michal ma nechápavo sledoval doma ich nik nevyslovil slovo umrieť. Všetci čakali na jeho koniec, no báli sa to poviedieť nahlas.
Raz, keď rozčúlená Sonia, Šimonova mama, povedala: Prečo, keď sme spravili všetko správne, prečo aj tak umiera!?
Keď odchádza niekto blízky, ruší sa aj telo. Ona nechcela žiť bez syna, utlmili ju liekmi
A bude ho to bolieť? stisol som Šimovu košeľu a spýtal sa.
Michal pohladil chlapca po vlasoch, ticho: Bude to rýchlejšie, ako zaspať. Dávame mu všetko, aby ho nič nebolelo. Sme tu pre neho.
Ale hýbe sa. Tak ešte žije…
Preto naňho tak rozprávame. Možno nás ešte počuje…
Niekedy, keď Michal na chvíľu odišiel, ostal som so Šimonom sám. Chytil som ho za ruku a rozprával:
Vieš, ani neviem, kde mám mamu. Možno už ani nie je… Ak by sa objavila, odpustil by som jej! Veriť nemusíš. Neboj, tvoje veci vrátim! Ale neumieraj, boha, pozri ako sú pre teba všetci, hlavne mama. Keby mi niekedy záležalo… Taký otec ako tvoj, to by som nezvládol. Skús, bojuj…
Michal raz vošiel a mne sa zdvihol hlas, nech som ho presvedčil, že Šimon reaguje, že ma chápe.
Šimon napokon umrel v noci. Ani som si to neuvedomil, nik mi nič hneď nepovedal. Šiel som na raňajky, a keď som sa vrátil, iný pacient už balil veci na jeho posteli.
Rozbehol som sa za sestričkou, nikde. Vletel som do ordinácie, celý roztrasený: Šimon… Kam ho dali?
Mladý doktor len smutne pokrútil hlavou: Peter, on bol veľmi chorý…
On zomrel? skočil som mu do reči.
Prikývol. Áno. Aj toto sa stáva.
Zostal som stáť ako obarený. Teraz sa mi zdala celá nemocnica na nič to je taký dom, toľko doktorov a nikomu sa nepodarilo zachrániť môjho kamaráta…
Ako vyjadriť hnev? Prekopol som vedro so špinavou vodou na chodbe, sanitárka vrieskala, doktori len zamávali rukou. Umlčal som ich zabuchnutím dverí na svojej izbe, ruky na ušiach.
Celý dom lekárov, nič nedokázali, aby kamarát prežil! Človek by neveril, že som ho za tie dni mal za kamaráta, keď bol väčšinu času mimo. Ale bol. Porozprával som mu svoj život o mame, o tej žene s ukoliebavkou, aj o všetkých bitkách a zlomeninách.
Raz v noci sa mi dokonca snívalo, že Šimon vstal, usmial sa a začal mi o sebe rozprávať. Nezostal som mu nič dlžný. Obaja sme rozprávali, smiali sa, do chvíle kým nepodišiel k oknu, postavil sa na parapet. Zľakol som sa tak, až som sa zobudil.
Vonku čierne gaštany viali vo vetre, mesiac svietil. Šimon sa v posteli hádzal, jeho otec spal.
Sadol som si mu na posteľ, chytil som jeho chudé dlane a začal mu potichu spievať jedinú uspávanku, ktorú mi niekto kedysi zaspieval:
Mačička-mica, sivá suknica…
Odtedy som s ním v duchu často kecal. On mi rozprával o výletoch k moru, rozprával o babke, o generálovi-dedkovi, o škole, o izbe, kde má všetko a o mame, čo ho ráno budí.
Tak som si predstavoval, že takto fungujú rodiny… Moje predstavy boli však divoké, pretože reálnu rodinu som nepoznal, len z telky. Že v byte majú všetci jednu veľkú izbu s posteľami, na chodbe skrinky, každý štvrtok ryba, ráno čaj nalievajú naberačkou.
***
Keď Šimon umrel, Michal si akoby vydýchol. Nie preto, že by ho nemal rád práve naopak. Syn už len ledva prežíval, všetko by bolo už len bolesť. Prišla úľava aspoň onému, že už netrpí.
Odvtedy Michal musel prijať, že ich jediný syn je preč, snažiť sa, aby sa s tým zmierila aj manželka. Stále častejšie myslel na mňa, na Peťa.
O adopcii bola reč ešte priskoro. Sofia by to nepochopila. Jej syna nikto nenahradí Semonov portrét je uprostred ich obývačky, ona pri ňom sedí, páli sviečky, chodí do kostola. Majú za sebou zlé tehotenstvo, viac detí už nebude.
A Peťo, ten nikdy nebude mať rodičov…
Je jasné, že som iný tvrdý, neotesaný, čierne oči. No Michal počúval, že v mojom hlase vždy bolo viac srdca, než som dával najavo.
Sofi, Peťa už pustili z nemocnice, povedal raz domov.
Prečo tam chodíš?
Len tak… zabral som Šimove veci, no a…vraj im v nemocnici narobil rozruch, keď sa dozvedel, že Šimon je preč. Hádal sa, plakali všetci.
Sofia si povzdychla: Je to len decko…
To je pravda…
Dimi, neboj sa o mňa. Učím sa s tým žiť.
On mlčal, ale v hlave to vrelo. Skontaktoval spolužiačku Tatianu, pracovala na úrade pre adopcie. Dohodli si stretnutie, všetko jej povedal. Ona sústrastne prikývla, ale trvala na tom, že dôležité je len Sofiino a moje rozhodnutie a súhlas chlapca.
Podal žiadosť – na úrade boli príjemní a sľúbili mu možnosť stretnúť sa so mnou.
O všetkom doma manželke mlčal, povedal len svokrovi a Lize. Tá bola úprimne nadšená že som jej sadol do oka.
Sofi však plakala, keď sa začalo hovoriť o mne.
Nemôže mi ho nahradiť nerozumiete?
Nejde o náhradu, Sonka, ide o to, že aj on je sirota A my tiež Nevymeníme syna, ale veď keby si ho počula pri Šimovi! Ten chalan mi dával nádej, pokoj Poďme ho aspoň spoznať.
Nesil ma, dobre?
To bola jej prvá ústupka.
Keď ma prvýkrát prišli navštíviť do domova, bol som nervózny. Prsty som zvieral tak, že kĺby skoro pobledli, Michalovi som ruku ledva podal. Tanya nič nekomentovala, len v tichosti bola nablízku.
Michal žartoval, rozprával o hocičom, aby ma uvoľnil. Sofia si ma prezerala, Tania sledovala. Bolo mi trápne. Po návšteve konštatovali:
On k nám asi veľmi nechce…
To je omyl, povedala Tatiana, on po tom veľmi túži, ale bojí sa, že nesplní vaše očakávania. Teraz myslí len na vás.
Naplánovali sme návštevu raz do rodiny. Sofia ešte váhala, on tiež. Prišiel som. Ruky sa mi potili, patril som ich kuchyňu, bál som sa čo len napiť, báť buchnúť šálkou o stôl. Ani pozrieť im do očí.
Sofii som sa bál najviac.
Keď Michalovi spadla lyžička, vystrašene som šepol: Do riti
Michal sa zachichotal: No, veru Poď, navečeriame sa.
Ja som len pomaličky prežúval zemiak…
Sofia ma zavolala do Šimonovej izby. Okamžite mi zažiarili oči. Najväčší jeho portrét, úplne živý, smial sa na mňa presne ako v izbe. Ahoj, Šimon! Vyzerá väčší ako v nemocnici.
Sofia odpovedala: Áno, toto bolo ešte pred…
Pred smrťou. A ukážeš mi, kde žil?
Vytiahla fotoalbum. Chvíľu sa zdalo, že ho nemôže ani otvoriť, no sadli sme si, prezerali spomienky a ona zabudla na bolesť.
Toto je z mora! O mori mi rozprával… vykríkol som, listujúc s úžasom.
Sofia neverila. Hovoril? Veď dlho nevedel rozprávať
Nezvládol som priznať, že som si to dotvoril, ale len som trval: Mne to hovoril.
Ona neprotestovala, sledovala so mnou fotky a postupne sa jej uľavovalo.
Spýtala sa: A ak by sme si ťa chceli zobrať, súhlasil by si?
Napätie, ticho, listoval som chvíľu…
Neviem. Šimon bol fakt dobrý. Ja nie som… Ja to moc neviem…
Sofia ma nečakane objala, silno stisla.
To je v poriadku. Nechceme ťa namiesto Šimka. Len ako jeho veľkého kamaráta.
Mal som, čo robiť… už dlho ma nik neobjal. Cítil som jej teplo, vôňu ženy Aby som to zvládol, stále som listoval v albume a ona ma kolísala.
Nikdy v živote som neplakal. No teraz mi vybehli slzy. Snažil som sa vydržať, ale ona ich zo mňa poutierala dlaňou: Plačeš? Peťko, neboj, veď si chlap! Musíš byť silný!
Tie slová som už počul…
Okno bolo dokorán, v izbe teplý vánok, zelená jar, na portréte sa usmieval môj kamarát Šimon.
A zrazu som veľmi ticho povedal:
Neviete náhodou pesničku? Mačička-mica, sivá suknica
Sofia sa usmiala: Počula som, uspávanka, že? Chceš, aby som sa ju naučila?
Len som prikývol. A to mi stačilo…
***Sofia natiahla ruku po mojej, jej hlas bol najprv nesmelý, ale postupne zosilnel, keď mi začala spievať:
Mačička-mica, sivá suknica, hajaj, hajaj…
Ja som sa pridal, potichu, trošku falošne, no jej úsmev mi dodával odvahu. V tej chvíli sa mi zdalo, že v izbe sedíme všetci traja ja, Šimon a ona. Bolo v tom všetko, na čo som kedy čakal pokoj, teplo, nádej, že niečo dobré môže prísť hoci aj po zlom.
Keď dospievala, potiahla nos a povedala: Vždy, keď bude smutno, zaspievame si, platí?
Bez rozmýšľania som prikývol. V tej chvíli som cítil, že patrím nie preto, že som niekoho nahradil, ale preto, že som bol prijatý taký, aký som bol. Bez podmienok, bez nárokov na dokonalosť.
A tak som napokon ostal Havran medzi ľuďmi, ktorí stratili srdce, no našli novú silu v uzimenom, no rozhodnutom chlapcovi. Izba dýchala spomienkami, ale otvorené okno vpúšťalo nový vzduch.
Moja jazva na bruchu sa hoja, ale to, čo sa zahojilo pomalšie, bola diera v srdci. A predsa každým ďalším dňom, ďalšou spoločnou pesničkou, ďalším úsmevom Sofie aj Michala som bol menej sám.
A keď v noci zabzučala v izbe jar, ticho, nesmelo, nadýchol som sa a vedel som, že uspávanka je nielen pre spomienky, ale aj pre nové začiatky.
Tam, kde niekto odíde, zostáva miesto. Ak ho otvoríš, možno doň práve kráčaš ty s jazvou, pesničkou, so všetkými smiešnymi aj vážnymi spomienkami. Veď aj mačičky v uspávanke sa vždy znova vrátia, keď na ne niekto potichu čaká.
A tak aj ja som čakal. A tentoraz verím, že sa dočkám.
