Nemocničné okno bolo dokorán. Ráno ho otvorila sestrička aby sa deti nenudili len tak dýchať nemocničný vzduch. Mesto bolo ešte v pohode, žiadne sparno, len čerstvá júnová zeleň za oknom a záclona, ktorá sa sem-tam poklonila prievanu.
Drahošovi vyrezali slepé črevo. Chrumkavý, čerstvý rez, aký by ste neočakávali vraj operácia bola napätá, ledva to stihli. Ale Drahoš, fešák z detského domova, sa bál asi len konca vianočnej kapustnice.
Injekcií sa nebojíš? uškrnula sa sestrička, keď vylisovala zo striekačky posledný vzduch.
Drahoš sa len otočil na druhý bok. Vstať mu ešte nariadili ako svätenú vodu len v prípade nutnosti.
Trocha ho to rozosmialo. Našli si spôsob ako ho vystrašiť fact. Privezli ho rovno z dvora, ani nie ako tuláka, ale ako dieťa z domova. Včera s chalanmi z trhu, kde skúšali zarobiť nejaké tie centy načierno, a tu hop! Slepé črevo rozhodlo, že je čas na kultúrny šok.
Jediné, čo ho škrelo, bolo to, že do toho zatiahol Maťa a malého Števka teraz v domove isto panika. Už včera bežala k jeho posteli pani Janková zástupkyňa riaditeľky, hraný záujem, tvár pred nosom, ale detaily mu ušli po narkóze mal v hlave hmlistý obraz.
A prečo ho to neprizabilo rovno v internáte? Dvom krokom od izby… Ale tak to chodí.
Mal za všetko vínu marhule! Na trhu im dali debnu mierne nahnitej úrody; hnilé len do polky, ale sladké ako med a tak skúšali svoj max. Otrava bola očividná.
No, frajer! Ako sa držíš? pobúchal mu po rane starší doktor s chlpatými rukami. Všetko najťažšie máš za sebou. Teraz žiadneho strachu netreba.
Ja sa nebojím.
To sú reči odvážneho, čo? doktor sa zamračil ako účtovník pri šekoch. Ale žiadne dobroty, jasné? Prekliate sladkosti a návštevy tabu! Do večera si dáš len kysel.
Drahoš prikyvoval s dôstojnosťou. Aj tak mu nemal kto doniesť sladkosti v domove na neho všetci zlostní. A vôbec, dobrota v tejto chvíli, to je predovšetkým to, že nad ním ešte nikto nezlomil palicu. Na trh chodili potajomky, cez dieru v plote, a Drahoš mal šťastie, že omdlel práve cestou späť.
O jeho odvahe doktor neklamal. Odvaha prišla sama, keď človek nemá koho volať matka sa ho podľa všetkého zbavila omylom. Možno nemala peniaze na iné riešenie hlavne, že ho aspoň poslala na svet! Mal desať rokov a vedel o týchto veciach rovnako chladne ako každý zasaďák.
Matku neobviňoval, práve naopak aspoň že ho pustila na tento svet.
Do troch rokov v domove bábätiek, potom v domove v Topoľčanoch, neskôr presun do Prešova za svoj život poznal viac detských domovov ako polievok v jedálni.
Bitky o pečivo, za normálu socializmu kuchárky a šéfstvo si ťahali domov pol kuchyne, zvyšok si rozdelili zverenci. Bitky boli pravidlom, nie výnimkou o všetko, nie len o žemľu na raňajky. Drahoš narástol pevný, odvahu musel, silu tiež. Párkrát mal aj zlomenú ruku. Raz ho kaderníčka ostrihala dohola a takmer plakala pri pohľade na jeho hlavu samý šrám a jazva.
Drahoš nikdy neplakal. A teraz ho chcú vystrašiť jazvou na bruchu či injekciou…
No, smiešne!
Dospelých vnímal chladných a praktických. Nebol malý chlapec, ani rozkošná srnka u zeme, aby mohol vzbudiť lásku skôr mierne drsný, miestami urazený a celkom priamočiary.
Nezahrávaj sa, Vysoký! Ak niečo vyvedieš, skončíš v izolácii! hrozila mu Janková pravidelne.
Nehádal sa, ale s disciplinovanosťou sa tiež nejako nenamáhal. Svoje pravidlá mal už dávno.
Mal len jedného dospelého človeka, na ktorého si rád spomínal. Ako deti zvyknú v mysli rozprávať mame, tak on to robil s touto ženou, ktorá raz prišla do detského domova v Topoľčanoch. Bola to len akási teta, možno pestúnka, nikdy nezistil jej meno, ale nezabudol jej mäkký úsmev, nebesky modré oči a ruky. Brávala si ho na kolená a šepkala:
Drahošku, musíš byť silný, jesť veľa, šetriť sa a poslúchať. Bude to ťažké, ale musíš to zvládnuť. Len sa snaž, dobre?
A potom spievala jemnú uspávanku:
Mačička, mačička, chvostík šedivý,
Búvaj, búvaj.
Labky biele, ušká čierne,
Búvaj, búvaj…
Hoci si Drahoš myslel, že už je dosť veľký, často si túto pesničku hummingoval v duchu, najmä keď mu bolo smutno. Zavrel oči, spomenul si na tie ruky a bolo mu o čosi ľahšie.
Potom tá žena zmizla, zostala po nej len pesnička. Nepamätal si už ani meno v hlave ju mal ako mamu, hoci tušil, že bola len dočasná teta. Rád si takto fantazíroval.
Sestrička zavrela okno, začala chystať druhé lôžko. Drahoš sa potešil samota bola nuda.
O chvíľu vošli dovnútra na posteli ďalšieho pacienta, okolo neho hromada bielych plášťov. Každý niečo rozprával, pobehoval, veľká scéna. Drahoš z postele ledva videl, ale nakoniec spozoroval na lôžku ležal chudý špicatý chlapec s infúziou nad hlavou. Keď všetko stíchlo, zostal už len muž v bielom plášti a sestrička.
Rozprávať sa veľmi nechcelo nikomu.
Bude spať, vraví sestrička.
Dobre, ďakujem.
Zavoláte…
Jasné.
Odišla, muž ostrihnutý do vojenska ostal sedieť, hlavu dole ako zbitý pes. Chlapec spal.
V miestnosti bolo dusno muž sa však kabátu ani plášťa nezbavoval. Drahoša po chvíli rozbolel chrbát, pohol sa posteľ skrípala. Muž sa obrátil. Medzi obočím mal vrásku, pod očami kruhy, ale pohľad bol milý.
Dobrý deň, zašepkal, akoby práve postrehol ďalšieho človeka v izbe.
Dobrý, odzdravil chrapľavo Drahoš.
Muž akoby nabehol z energetického úsporu, pozrel na syna, prešiel pomaly k Drahošovi a prisadol.
Operácia?
Áno, slepé črevo, hej.
Aha, a už vstávaš?
Ešte nie.
Nechceš niečo?
Nemôžem. Do večera nič, ani sladkého. A on čo? Drahoš kývol na chlapca.
On? muž len pokrčil obočím, znepokojený, Iná choroba… Môžem tu zostať? Rád by som pomohol, ak niečo treba. Ak príde niekto za tebou, odídem.
Nebude problem, kýval Drahoš nuž, kto je on, aby vyhadzoval niekoho z nemocničnej izby?
Jeho volajú Samo, má jedenásť. A teba?
Drahomír. Desať.
Vďaka, Drahomír, poďakoval muž; Drahoš netušil, začo.
Na druhý deň boli v izbe takmer nonstop ľudia. Sestričky, doktor, príbuzní Samovi striedali infúzie, pri posteli sedel istý čas aj starší pár dedko s babkou a s nimi vysoká bledá pani s kučeravými vlasmi Samova mama. Sedela ticho, hladila synovi ruku, oči opuchnuté od plaču.
Možno by ste dali toho druhého chlapca preložiť? navrhol muž lekárovi.
Samozrejme, dnes ho preložíme.
Doktor si vôbec len teraz spomenul, že v izbe je Drahoš, pristúpil:
Ako sa držíš, chlapče? Bolí?
Trocha.
V noci spal zle, šev pichal, otočiť sa bal, katéter mu zavadzal. Večer ho aj zabudli nakŕmiť alebo uznali, že ešte nemá.
Skús sa už dnes postaviť, prejdeme do ďalšej izby. Katéter sestrička odstráni, áno?
Drahoš sa na vstávanie už tešil ale sestrička nikde. Ľudia sa striedali.
Až dnes mu začalo dochádzať, že Samo asi odchádza navždy. Nespal, nerozprával, všetci chodili okolo tichučko, v očiach taký strach a zmierenosť, až Drahošovi bolo clivo.
Cez deň zostala pri Samovi mladá teta. Keď sestrička prišla brať katéter, Drahoš jej zašepkal, že keď je tu dievča, hanbí sa.
Myslíš, že niekoho zaujímaš? Komu by si chýbal! odvrkla, odstránila katéter, a keď dievča opravovalo Samovi prikrývku, úprimne ľutoval, že sa zabudol spýtať, kde je jeho oblečenie.
Ku komu by tak asi bol dôležitý?
Za hodinu sa predsa len rozhodol, že si sadne pomaly, pod perinou, no už pri zobúvaní mu zostalo zle. Dievča si všimlo:
Chceš pomôcť?
Nie…
A opäť si ľahol. Ale za minútu už sedel znova.
Neviete, kde skončilo moje oblečenie? spýta sa.
Zistím. Ale pozor na Sama, platí?
Drahoš sa pokúsil vstať, no nohy mu všetky chveli, odísť od postele neodvážil. O chvíľu doniesli nové nemocničné modely všetko obrie. Zase musel zašiť, skrútiť, uzliť, a aj tak mu nohy viseli z nohavíc ako zo žinenky. Dievča pristúpilo:
Počkaj, ja ti tie nohavice podrolím… a tak dlho sa s tým trápila, že Drahoš sčernel.
Spadnem…
Ale, no tak! oprela ho o stoličku, Ty si ešte polomŕtvy. Jedol si? Ako ťa volajú?
Drahoš.
Mňa Hanka. A kde máš mamku, zobral ti telefón?
Mamu nemám.
A… tak s kým žiješ?
Všetko ok, je mi už lepšie… Idem na záchod.
Pred zrkadlom vyzeral ako upír z Tatier kruhy pod očami, bledý ako stena, oči šľahané. Vraj Vysoký také mu raz prischlo, lebo bol osrdený, značne tmavý pohľad. V domove ho volali Vran bol na to hrdý.
Osviežil sa, o chvíľu Hanka doniesla malinu slovenský kysel.
Takže, keď zvládneš chodiť, do jedálne prídeš sám, škerila sa sanitárka.
Veď skoro odpadol, ja mu to prinesiem, zasyčala Hanka. Iné mu nezabudnite!
Drahoš sa nudil, prechádzal izbou, preskúmal Sama: krásny, kučeravý, ako dievča na matku celý. Len veľmi vychudnutý.
Uhnije? Detské domovské otázky sú vždy smelé.
Hanka mykla plecom.
Nevieme. Samko je veľmi chorý. Dlho bojoval, štyri operácie… a najnovšie črevo. Rodičia márne skúšali všetko. Ja som teta, otcova sestra. Ale veď zázraky sa dejú, nie?
Neviem, povedal Drahoš.
Rozmýšľal o Samovi: ten mal všetko, rodinu, dom, babku, dedka, more… A predsa nikto nie je ušetrený.
Drahoša nepreviezli do inej izby hneď, až keď mu vyskočila teplota, našiel sa u starých ujov tam sa nudil ešte viac, preto sa skoro denne vracal za Samom, pri jeho posteli, nikto ho nehnal.
Za tie dni Samov otec, pán Rastislav, zistil o Drahošovi všetko, pýtal sa, počúval, ba aj oblečenie mu doniesol Máš niečo na seba… Samove.
Ale čo ak náhodou Samo neumrie? spýtal sa Drahoš opatrne.
Rastislav prekvapene zdvihol obočie. V jeho rodine sa slovo umrieť nevyslovovalo všetci čakali, ale nahlas to nevyslovili. Ako môže človek vysloviť smrť svojho jediného syna?
Už sa, žiaľ, nedá inak. Zaspáva, nebude ho bolieť, priznal Rastislav.
Bolí to? Umierať? Drahoš hladil Samove tričká, pohľad na Sama bol súcitný.
Je to rýchlejšie než zaspávanie. Robíme, čo vieme, aby nebolelo.
Ale ešte sa hýbe, šepol Drahoš.
Preto rozprávame, dúfame, že aspoň počuje. Nie je isté…
Rastislav a celá rodina stále striedali posteľ. Raz v noci Drahoš ticho sedel pri Samovi, držal jeho ruku.
… Možno by som nebol taký zlý syn, ak by ma mama nechala doma. Keby len chcela… Ak by prišla, odpustil by som. Neveríš? To je jedno… Ty len nezomri, prosím otec ťa veľmi ľúbi. Rodič taký, ja by som tiež nezomrel, s takým otcom. Tričko ti vrátim, sľubujem… Ale prosím, preži.
Rastislav sa postavil vo dverách, v očiach mal slzy. Drahoš: Ruku mi stisol, fakt. On počuje, veríte?
Verím ti, snažil sa usmiať Rastislav.
Rodina čakala na koniec; ich Samko, jediný fešák, malý génius aj zmysel života polihoval. Ochorenie svalov mu diagnostikovali už v ôsmich, potom sa nabaľovali srdce, pľúca, črevo… V Bratislave aj v Prahe ho ťahali najlepších lekárov, vďaka tomu sa dožil jedenástich. S chorobou žil už ako s faktom, nevzdoroval.
Na žene Sofii bolo najviac. Sedela pri ňom noc čo noc, vybíjala dvere, prosila, modlila sa. Rastislav bol síce tá pevná skala, ale už tiež nevládal. Keď pochopili, že Samo sa už nevráti, aj Sofia skončila na liekoch.
Rozprávaj sa s ním, Drahoš, poprosil Rastislav, rád ťa počúva.
Rastislav občas stál poza dverami a počúval, ako Drahoš rozpráva:
Predstav si, keď mi ten tupec Jožo Zajac zlomil ruku… tma pred očami. Ale neplakal som, len som stál, drgnem ruku: No, poď, doraz, ak chceš, kľudne. On u sestričky revy, že sa zľakol. Vidíš, ruka ako nová, to aj tvoja choroba prejde, brácho, len vydrž.
Samo v noci zomrel. Drahoš to nezbadal, nik mu nič nevysvetlil. Ráno, po obchôdzke, šiel na raňajky, nazrel do izby posteľ bola zarovnaná.
A kde je…? kývol hlavou.
Neviem, to je nové, povedal nový pacient.
Drahoš utekal na sestričkovský post, pýtal sa na Sama, no nevedeli mu hneď povedať, až v ordinácii mladý doktor vzdychol: Veľmi bol chorý… Zomrel, žiaľ.
Drahoš cúvol dozadu. Práve teraz bol nahnevaný na celú nemocnicu, na všetkých doktorov a sestričky.
Hajzli! Nevyliečili!
Ako dať najavo, že ho niečo bolí? V chodbe umývala podlahu sanitárka, Drahoš nohou shodil vedro, voda tiekla krik, lekári sa rozbehli, no jeho to nezaujímalo. Zavrel sa na posteli a do uší si strčil ruky.
Toľko dospelých! A nič nespravili, aby priateľ prežil…
Akým zázrakom sa Samo polomŕtvy celý ich krátky vzťah stal jeho priateľom? Drahoš to nevedel. Ale cítil, že ho má rád. Vypovedal mu všetko aj o mame, aj o tej žene, čo mu spievala, o bitkách, zlomeninách.
Raz v noci, ešte v starej izbe, prisnil sa mu Samko, ktorý si sadol na posteli a smutne sa usmial. Drahoš bežal k nemu, už-už ho dvíhal, ale Samo požiadal, nech ho len nechá. Tenkým, slabým hlasom rozprával o svojej rodine; o mori, babke, generálovi-dedkovi, škole. Bol to hlas, ktorý síce potom zostal len v hlave, ale v spomienkach pretrval.
Drahoš mu potom už navždy v duchu rozprával Samo rozprával o mori, domove, škole, spolužiakoch, izbe, kde má všetko a o mame, čo ráno nalieva čaj ešte polievkovou lyžicou.
Fantázie Drahoša boli často úplne mimo reality, ale sú takí, čo nikdy nevyrastali v rodine, a rodinné obývačky videli len v televízii. Myslel si, že všetci spia v jednej izbe na posteliach, štvrtky patria rybe a mama je jediná, čo vie kam kto patrí.
*
Paradoxne, keď Samo zomrel, Rastislav si vydýchol. Nie preto, žeby syna nemiloval naopak. No Samo už vlastne dávno nežil. Konečne netrpel. Skutočný boj teraz čakal jeho ženu, rodinu a on sám mal v hlave stále toho chalana z detského domova.
Tie reči o adopcii zrazu neboli sci-fi. Sofia by to nezniesla, on by však… vedel. O ich rozhodnutiach nehovoril; len s tetou Hankou pri káve, a tá bola za. S obecnými úradníkmi bol ich úrad na prekvapenie ústretový. Pokúsia sa ale so Sofiiným súhlasom, a so súhlasom Drahoša.
Prvá návšteva Drahoša bola rozpačitá. Do očí nepozeral, ruky spojené, strach na pohľad. O adopcii ani reč, len že sa stretnú, že uvidia.
Sofia mala oči červené a studené, ale keď už prišli domov, ona navrhla nech pozrie Samovu izbu. Drahoš sa rozžiaril.
Hneď ho upútal Samov veľký portrét. Usmiaty, veselý, živý. Drahoš si sadol k albumu, Sofia sprvu váhala, ale napokon si prisadla. Fotky si prezerali spoločne more, bicykel, škola. Byt dýchal Samom a Drahoša to tešilo.
Keby ste ma chceli adoptovať, nedal by som sto percent, že budem dobrý syn. Samo bol super, ja taký nie som, priznal.
Sofia ho objala, čo Drahoša skoro vystrašilo cudzia náruč, teplá, ženská. Rukami šúchal album, a ona ho nepúšťala.
Drahoš nikdy neplakal. Ale teraz mu slzy tiekli ako zatúlaným psíkom v daždi. Vzlykol.
Plačeš? Drahomírku, ale smelo, pokojne! Hrdina tiež môže mať chvíľu… Usmej sa, chlape, usmej sa.
Tieto slová už raz dávno počul a už vedel, že sú jeho.
Okno na izbe bolo otvorené, vzduch voňal, záclona sa nadúvala, zelené konáre triasli a z obrázka sa usmieval kamoš Samo.
A Drahoš, ako celkom malý, zrazu zašepkal:
Nepoznáte pesničku Mačička, mačička, chvostík šedivý…? Búvaj, búvaj…
Poznám! Pospievam ti ju.
Drahoš prikývol, nos utrel do rukávu. Čo viac by mohol chcieť…
***Sofia začala spievať potichu, nesmelo, no čím ďalej, tým viac ako by pieseň poznala odjakživa. Drahoš len sedel a počúval, ruky stiahnuté, ramená trasúce. Hlas ženy vyplnil izbu tou zvláštnou pokojnou silou, ktorú si pamätoval z detstva z nej sa rodilo bezpečie.
Mačička, mačička…
V diaľke za oknom zaletel vták, zelená sa leskla, v izbe bolo teplo; svet sa na sekundu prestal točiť tak rýchlo a Drahoš cítil, že je niekde, kde môže ostať ak len trošku chce. Sofia mu ruku nebrala, po chvíli položila na jeho plece svoju. Drahomír zatvoril oči, nebránil sa už ani slzám. Za oknom šumel vietor, vôňa letnej búrky sa miešala s pachom sladkého malinového sirupu.
V ten večer Drahoš dlho ticho sedel pri stole s Rastislavom a Sofiou. Nepadali veľké sľuby, nikto nič nehovoril napoludnie aj na večnosť len tam spolu boli, všetci traja, obyčajné večerné ticho prerušované krájaním chleba a bzukotom muchy za záclonou.
A keď šiel spať, našiel vedľa vankúša striebornú lyžičku na čaj Samovu, s vyrytým písmenom S. Sofia len povedala: Je tvoja, ak chceš.
Drahoš chytil lyžičku, stisol päsť a potme, kým v izbe dýchal spánok, šepkal si len pre seba, len pre toho, koho stratil aj toho, koho začína nachádzať:
Hej, Samo, brácho… Aj ty, mama na obrázku, aj vy, všetci naši, dnes som domov našiel. Aj keď len na chvíľu, ale už viem, kam večer zaspať.
Zašuchotala záclona a v tej chvíli Drahoš vedel, že už nikdy nebude celkom sám. A od tej noci spieval sám sebe aj novým ľuďom tak ako kedysi niekto spieval jemu.
Búvaj, búvaj…
