Bránička u Petroviča nezatvárala od minulého leta. Závora sa odtrhla, keď do nej strčil ramenom, lebo ruky mal plné vedier. Odvtedy sa dvierka kývali na jednom pánti a vietor nimi v noci trieskal, akoby niekto prichádzal a odchádzal, no neodvážil sa vojsť.
Petrovič si zvykol. Vôbec si zvykal rýchlo. Na to, že mu pred tromi rokmi zomrela žena. Na to, že syn volá raz za mesiac, v nedeľu, a rozhovor sa zmestí do štyroch minút. Na to, že záhradu zarastá láskavec, lebo chrbát nedovolí zohnúť sa, a najať si pomoc – to by bolo priznať, že to nezvláda.
Mačka prišla v septembri. Sivá, s bielou škvrnou na hrudi a roztrhaným uchom. Sadla si na schodík a začala pozerať na dvere. Nemňaukala. Netrela sa o nohy. Len sedela, akoby prišla na vec a čakala na prijatie.
Petrovič vyšiel, pozrel na ňu a povedal:
– Mne samému nie je čo jesť.
Mačka neodišla.
Vrátil sa do domu, z chladničky vybral kus varenej tresky, položil na noviny a vyniesol na schodík. Mačka rybu zjedla, oblízala sa a znova si sadla na to isté miesto.
– No tak si tu sadni, – povedal Petrovič.
Do októbra bývala v dome. Nie preto, že by ju Petrovič pozval, ale preto, že raz ráno otvoril dvere a zistil, že mačka spí na koberčeku v predsieni. Ako sa dostala dnu – nepochopil. Dvere boli zatvorené. Potom si všimol, že vetrák v kuchyni nezapadá poriadne, a dovtípil sa.
Neopravil ho.
Susedov chlapec Tomáš chodil okolo Petrovičovho domu každý deň. Mal deväť rokov, chodil do tretej triedy a vracal sa zo školy cez uličku, lebo tak to bolo kratšie. Bránička s odtrhnutou závorou stála presne na jeho trase. Tomáš vždy pozeral do dvora – nie zo zvedavosti, ale pretože u Petroviča za kôlňou rástla stará jabloň, a na jeseň pod ňou ležali jablká, žlté, drobné, kyslé, no Tomáš ich aj tak zbierať a jesť.
Teraz jablká neboli. Ale zvyk pozerať mu ostal.
Ten štvrtok šiel Tomáš zo školy a uvidel, ako Petrovič stojí na schodíku s plátennou taškou v rukách. Taška sa hýbala.
Tomáš zastal pri bráničke. Taška v rukách Petroviča sa trhala a niečo vnútri škrabalo, tupo, ako nechtami po doske.
Petrovič chlapca nevidel. Zišiel zo schodíka, prešiel cez dvor k autu – starej Škode, ktorá stála pri plote, pokrytá vrstvou blata. Otvoril zadné dvere, položil tašku na sedadlo a vrátil sa do domu.
Tomáš stál a nehýbal sa. Srdce mu bilo, ako keby bežal, hoci stál na mieste. Videl okolo domu Petroviča mačku. Sivú, s bielou škvrnou. Niekedy sedela na parapete a pozerala na ulicu. Tomáš jej raz zamával a mačka naklonila hlavu, akoby nepochopila.
Taška. Mačka v taške. Tomáš vedel, čo to znamená. Babička rozprávala, že kedysi na dedine topili mačiatka v rieke. Nie zo zlosti, ale lebo ich nemal kto kŕmiť. Babička to hovorila pokojne, ako o počasí, a Tomáš vtedy nemohol spať do polnoci, lebo si predstavoval tašku, ktorá klesá do čiernej vody.
Petrovič vyšiel znova. Teraz mal v rukách kartónovú škatuľu. Položil ju na zadné sedadlo vedľa tašky, sadol za volant a naštartoval motor. Škoda zakašlala, odfrkla a vyliezla z dvora cez otvorenú bránu.
Tomáš sa pritisol k plotu, aby ho auto nezachytilo. Petrovič prešiel okolo a neotočil hlavu.
Chlapec bežal domov.
Matka Darina stála v kuchyni a krájala cibuľu. Oči mala červené, ale nie od plaču, od cibule. Tomáš vletel do predsiene, nevyzul sa a z prahu vyhŕkol:
– Mami, Petrovič dal mačku do tašky a odviezol ju!
Darina odložila nôž.
– Akú mačku?
– Sivú, s bielou škvrnou! Bývala u neho! Dal ju do tašky a do auta!
– Tomáš, vyzuj sa. Celú podlahu…
– Mami! Vezie ju utopiť! Alebo do lesa vyhodiť!
Darina si utrela ruky do uteráka. Pozrela na syna. Stál v rozopnutej bunde, s aktovkou na jednom pleci, a spodná pera sa mu triasla. Neplakal, ale bol na hrane.
– Tomáš, sadni si. Nevieme, kam ju odviezol. Možno k veterinárovi.
– K veterinárovi nevozia v taške! V prepravke!
A vtedy Darine nenapadla odpoveď. Lebo syn mal pravdu. K veterinárovi v taške nevozia.
– Dobre, – povedala. – Porozprávam sa s Petrovičom, keď sa vráti.
– A ak bude neskoro?
– Tomáš.
– A ak bude neskoro, mami?
Darina si zložila zástera.
– Zober sa. Pôjdeme.
Nevedela, prečo to robí. Petrovič bol susedom dvadsať rokov. Tichý, málo hovoriaci chlap, ktorý kedysi pracoval ako mechanik v továrni, a teraz bol na dôchodku a opravoval susedom drobnosti za symbolické peniaze. Nepil. Nerobil škandály. Po smrti ženy stíchol ešte viac, akoby mu zvuk ubrali o pár stupňov. Darina mu nosila poháre s lekvárom na Nový rok a on vždy hovoril to isté: „Nebolo treba, Darina.“ Vzal. A nabudúce znova povedal „nebolo treba“.
Nevyzerá ako človek, ktorý topí mačky.
Ale taška sa hýbala. Tomáš to videl.
Darina vytiahla auto z garáže. Tomáš si sadol vedľa, pripútal sa a pozeral von oknom, akoby sa mačka mohla objaviť niekde na ceste. Kam ísť – nevedeli, nevedeli, kam Petrovič odbočil. K rieke? K lesu? Na hlavnú?
– K rieke, – povedal Tomáš s istotou.
– Prečo k rieke?
– Lebo babička hovorila, že vždy k rieke.
Darina odbočila k rieke. Nie preto, že by verila babičkiným príbehom. Ale pretože nemala iný plán, a Tomáš na ňu pozeral tak, ako pozerajú deti, keď čakajú, že dospelý všetko napraví.
Cesta k rieke viedla cez pole, potom cez brezový háj, potom prudko dolu k mostu. Most starý, drevený, cez neho jazdili len v lete. Teraz častejšie obchádzali cez Lúčky, to bola osemkilometrová obchádzka, ale zato asfalt.
Škoda pri moste nebola.
– Nie je tu, – povedala Darina.
Tomáš neodpovedal. Pozeral na rieku. Nezamrzla, lebo február bol teplý, a voda tiekla mútna, sivo-hnedá, s tmavými škvrnami pri brehoch.
– Poďme naspäť, – povedala Darina jemne.
– Cez Lúčky, – poprosil Tomáš.
Išli cez Lúčky.
Škodu uvideli na spiatočnej ceste. Stála pri krajnici na výjazde z Lúčok, pred dlhou jednoposchodovou budovou s výveskou „Veterinárna stanica“. Výveska stará, písmená vyblednuté, takže „stanica“ sa čítala ako „stanica“. Pri dverách visel oznam na papieri A4, ale z diaľky nebolo rozoznať.
Darina zastala.
– Tomáš, počkaj v aute.
– Nie.
– Pôjdem s tebou.
Nehádala sa.
Vnútri to páchlo chlórom a niečím sladkým, ako voňajú lekárne. Za pultom sedela žena v modrom plášti a písala niečo do zošita. Na chodbe na stoličkách – nikto. Spoza zatvorených dverí s tabuľkou „Prijímacia miestnosť“ počuť hlas. Darina ho spoznala hneď.
Petrovič.
Pristúpila k dverám a zastala. Tomáš stál vedľa, v ruke sa jej držal.
Dvere boli pootvorené.
Petrovič sedel na stoličke pred kovovým stolom. Na stole, na čistom plátne, ležala mačka. Sivá, s bielou škvrnou na hrudi. Živá. Veterinár, mladý muž v okuliaroch, jej ohmatal brucho. Mačka ležala pokojne, len chvost sa jej mierne krútil.
– Kedy ste si to všimli? – spýtal sa veterinár.
– Pred tromi dňami. Prestala žrať. Potom sa začala schovávať. Zalieztla pod koryto a nechcela von. Ledva som ju vytiahol.
– V čom ste ju priviezli?
– V taške. Nemám prepravku. Kúpil by som, ale v našom obchode nemajú, a do mesta ísť… Dal som do tašky diery, aby dýchala. A aj podložku.
Veterinár prikývol. Stlačil mačke brucho a chvíľu držal ruku.
– Petrovič, vaša mačka nie je chorá. Vaša mačka má mačiatka. O týždeň, možno desať dní.
Petrovič si zložil čiapku. Pretrel si čelo. Nasadil si ju naspäť.
– Mačiatka?
– Tri alebo štyri, podľa pocitu. Nie je stará, zdravá, pôrod by mal prebehnúť normálne.
– Myslel som, že umiera, – povedal Petrovič ticho. – Neje. Schováva sa. V noci mňauká, potichu, akoby sa sťažovala. Myslel som, že je koniec.
Veterinár sa usmial.
– Nie je koniec. Naopak. Začiatok.
Petrovič pozrel na mačku. Ona otočila hlavu a prižmúrila oči, akoby hovorila: „No čo, už si pochopil?“
Natiahol ruku a pohladkal ju medzi ušami. Raz. Dvakrát. Mačka pritlačila uši a začala pradúť, a zvuk sa niesol po kovovom stole ako vibrácia.
Tomáš za dverami prestal dýchať. Všetko počul. Darina mu položila ruku na plece a cítila, ako chlapec zľahol, akoby z neho vytiahli tyč, na ktorej sa držal poslednú hodinu.
Odtlačila dvere.
Petrovič sa obrátil. Videl Darinu. Videl Tomáša. Prekvapil sa.
– Darina? Čo ty tu?
Darina otvorila ústa a zavrela. Lebo povedať „mysleli sme, že si mačku ideš utopiť“ bolo hanba, hlúposť a nemožné. Ale Tomáš ju predbehol.
– Petrovič, videl som, ako ste dali mačku do tašky. Myslel som, že ju… no…
Nedopovedal. Petrovič pozrel na chlapca a na jeho tvári sa dialo niečo pomalé a zložité, akoby z jednotlivých slov skladal celý obraz.
– Ty si myslel, že som ju chcel utopiť?
Tomáš prikývol.
Petrovič mlčal. Potom vstal, pristúpil k chlapcovi a kľakol si na kolená. Kolená mu chrupili a Petrovič sa zaškeril, ale nenarovnal sa.
– Tomáš. Nikdy by som to neurobil. Počuješ? Nikdy.
– Viem. Teraz viem.
– Taška – lebo nemám prepravku. Neznáša, keď ju držím. Vytrhne sa. V taške je jej tma a pokoj. Dal som tam starý sveter, aby mala mäkko.
– Videl som, že sa taška hýbe. A zľakol som sa.
Petrovič položil chlapcovi ruku na plece. Dlaň mala veľkú, ťažkú, so žltými mozoľmi.
– Dobre, že si sa zľakol, – povedal Petrovič vážne. – Dobre, že si bežal. Keby to bolo naozaj tak, stihol by si.
Mačka na stole prestala pradúť a pozerala na nich, akoby rozumela, o čom hovoria. Veterinár mlčky zapisoval do karty.
Darina sa otočila k oknu. Za oknom začal padať prvý sneh, jemný, suchý, a lampa pri schodíkoch veterinárnej stanice vyzerala ako matné slnko v bielom oblaku.
Kartónová škatuľa, ktorú Petrovič dal do auta po taške, stála na podlahe pri stole. Otvorená. Vnútri ležal starý uterák, miska s vodou prikrytá igelitom, aby sa nerozliala, a vrecko granúl. Mačacích. Ktoré v ich osade predávali len v jednom obchode, u tety Ľuby, a stáli draho. Petrovič ich kúpil vopred.
Domov išli v tme. Tomáš sedel na zadnom sedadle a mlčal. Nespal, len mlčal, ako dospelý, ktorému došli slová, ale myšlienky ešte nie.
– Mami, – povedal už pri príjazde k domu, – môžem ísť k Petrovičovi? Až sa narodia mačiatka?
– Môžeš. Ak nebude proti.
– Nebude proti.
Darina sa nepýtala, odkiaľ má takú istotu. Lebo videla, ako sa Petrovič pozeral na chlapca v ordinácii, a v tom pohľade bolo niečo, čo u suseda dlho nevnímala. Nie vďačnosť. Niečo jednoduchšie a dôležitejšie. Ako keby ho prvýkrát po troch rokoch nevideli cez plot, ale zblízka. A pochopila, že niekedy stačí málo – počkať, nedôverovať prvému dojmu, a dať druhému šancu ukázať, aký naozaj je.
Mačiatka sa narodili o deväť dní. Štyri. Tri sivé a jeden biely, s tmavou škvrnou na chrbte, podobnou fľaku.
Tomáš prišiel v ten istý večer. Petrovič otvoril dvere a vpustil ho dnu bez slova. Chlapec si sadol na podlahu k škatuli, kde mačka ležala s mačiatkami, a sedel tak pol hodiny, bez pohybu.
– Tento je na teba, – povedal Petrovič, ukazujúc na bieleho. – Taký istý šibnutý.
– Veď len leží.
– Počkaj.
Bráničku Petrovič opravil. Tomáš pomáhal, držal pánt, kým Petrovič uťahoval skrutky. Novú závoru kúpila Darina. Priniesla ju v igelitke spolu s pohárom lekváru. Petrovič povedal: „Nebolo treba, Darina.“ Ale závoru namontoval ešte v ten deň.
Teraz sa bránička zatvárala pevne a vietor ňou v noci netrieskal. Ale Tomáš aj tak cez ňu chodil každý deň po škole. Otvoril, vošiel, zatvoril. Závora cvakla rovnako a krátko, ako bodka na konci vety.
Bieleho mačiatka si Tomáš zobral k sebe, keď odrástlo. Dal mu meno Belko. Petrovič počul meno, odfrkol si a nič nepovedal. Len pohladkal mačku, ktorá sedela na parapete a pozerala, ako chlapec nesie jej syna cez dvor.
Mačka ich sledovala pohľadom až po bráničku. Potom sa odvrátila a schúlila sa na parapete. A Tomáš, keď už bol doma, pochopil, že to, čo sa na prvý pohľad zdá hrozné, môže byť len nedorozumenie – a že správne je nenechať sa odradiť strachom, ale overiť si pravdu. Lebo smelosť a dôvera dokážu zachrániť viac, než len mačku.
