Ok, tak počúvaj túto príhodu…
O štvrtej ráno sa za domami rozozvalo štekanie psa. Kým sa blížilo ráno, štekanie bolo čoraz hlasnejšie. Ľudia sa budili do práce, podráždení hlukom. O pol piatej už vychádzali z domov smerom do práce.
Prví vyšli von muž a žena, pravdepodobne manželia. Rozhodli sa pozrieť, čo takého vyvoláva ten rozruch. Prešli k garážam a uvidel psa. Štekol neprestajne, s čeľusťou namierenou k domom. A za ním ležal na zemi muž. Pár sa rozbehol k nemu pes sa snažil privolať pomoc.
Čím viac sa blížili, tým bolo štekanie agresívnejšie. Bol to nemecký ovčiak, vážne plemeno, ktoré si nedovolí len tak každý. Žena navrhla zavolať záchranku.
Záchranári prišli rýchlo. Keď vystúpili, žena ich upozornila na psa. Napriek tomu, keď sa priblížili k zranenému, pes prestal štekať. Priblížil sa k svojmu pánovi a pokojne si sadol vedľa neho.
Záchranári sa opatrne zohnuli, s pohľadom stále upretým na psa. Muž, mladý, asi 35-ročný, mal vážnu krvácanú ranu na bruchu. Rýchlo mu poskytli prvú pomoc. Pes len pozoroval.
Medzitým sa v bezpečnej vzdialenosti zhromaždila malá skupinka zvedavcov. Nikto sa neodvážil priblížiť.
Jeden zo záchranárov prines nosidlá. Opatrne muža zdvihli, ale psa zobrať nemohli. Ten ich pozrel, no pravidlá boli jasné. Záchranka pomaly odišla a pes sa za ňou rozbehol, občas ju strácal, občas dobehol.
Keď dorazili k nemocnici, záchranka zastavila pri bráne. Strážnik zdvihol závoru, no pes pred ním zastal.
“To je pes zraneného,” vysvetlil vodič.
“A čo s ním mám robiť?” zamrmlal strážnik, potom zvolal: “Zostaň! Kľud! Sadni!”
Nemecký ovčiak zaváhal, no poslúchol. Sadol si pred bránu a len sledoval, ako záchranka mizne. Po hodine čakania sa položí pri múre, nikomu neprekážal.
Strážnik ho spočiatku sledovali, no keď videli, že nechce vtrhnúť, len občas naňho pohodili pohľad.
“Čo s ním budeme robiť?” spýtal sa jeden.
“Nič. Ak chce zostať, nech zostane.”
“Ale čo ak bude jeho pán dlho?”
“Je múdry. Čoskoro odíde.”
“Chudák. Dáme mu jedlo?”
“Ak mu dáš, vytvoríš si problém.”
Pes ich len pozoroval, ostražite.
O štyridsať minút neskôr sa jeden zo strážnikov vrátil so správou.
“Muža už operovali. Je na JIS, no je stabilný. Priniesol som mu trochu jedla.”
Položil misku s klobásou a vodou pod strom. Pes uprene pozrel, no nepohol sa.
“Poď, jedz. Môžeš piť.” Strážnik sa snažil spomenúť si na povely.
Pes sa postavil, ale stále váhal. Pozrel na muža, na jedlo, na bránu. Potom si znova sadol.
“Ako chceš.”
Pomaly sa priblížil k miske a začal piť.
O týždeň neskôr už mal pán izbu, zotavoval sa. Chýbal mu jeho spoločník, no nevedel, čo sa s ním stalo.
Žili spolu odvtedy, čo vyšiel z armády kvôli zraneniu. Spolu slúžili, spolu sa vrátili k civilnému životu. Dúfal, že tento inteligentný pes sa vie postarať sám o seba.
Medzitým sa nemecký ovčiak presunul pod strom, stále strážiac bránu. Jeden zo strážnikov ho začal kŕmiť a napadlo ho niečo.
Po službe zašiel za mužom do izby.
“Dobrý deň. Vy ste pán Kováč, Ján?”
“Áno. Čo sa stalo?”
“Som strážnik z nemocnice. Vaša sučka je stále vonku, čaká. Kŕmime ju, no neodíde.”
Ján sa usmial a zavrel oči.
“Moja je, áno. Nina. Slúžili sme spolu. Je veľmi múdra.”
“To sme si všimli,” zasmial sa strážnik, uvoľnene. “Chcete, aby som jej niečo povedal?”
Ján vzal papierový vreckovník, pretrel si ním ruky a tvár.
“Vezmite tento vrecúško. Dajte ho Nine. Ona pochopí.”
Strážnik podal vrecúško psovi. Dlho oňho oňho čuchala, než si ho odniesla pod strom a položila sa naň.
V dni, čo nasledovali, Nina čakala. A keď Ján konečne vyšiel z nemocnice, ich radosť bola obrovská. Prešli si spolu veľa a vedeli, že to čakanie stálo za to.
A ona čakala…
