ŠEŤASTIE POD HVIEZDAMI
– Krňačová, raňajky. – Ošetrovateľka vtlačila do izby vozík. Dana pootvorila oči a lenivo otočila hlavu smerom k dverám.
– Nepotrebujem. Ďakujem. – Odvetila neochotne.
– No, no, no, milá slečna, potrebujete nabrať sily. – Po ošetrovateľke vošiel do izby aj lekár.
Dana mlčala. Ošetrovateľka rýchlo položila na stolík tanier s kašou a pohár s čajom. Pošepkala:
– Jedzte, máte pravdu, Martin Štefanovič. – A tak rýchlo zase opustila izbu.
– Ako nálada? Jarná? – usmieval sa Martin Štefanovič.
– Ani slovo. – Odpovedala Dana smutne a otočila sa smerom k oknu.
– To je v poriadku. – Nevšímajúc si pacientkin tón, pokračoval doktor. – Operácia je naplánovaná na zajtra. – Oznámil už vážnym hlasom.
– Zvýšia sa šance? – spýtala sa Dana, otočiac sa.
– Samozrejme. Aj keď o úplnom zotavení sa nedá hovoriť. – Priznal Martin Štefanovič.
– Budem môcť chodiť? – Dana sa napäla.
– Nechcem dávať falošné nádeje… – Po chvíli odpovedal Martin Štefanovič. – Ale treba využiť všetky šance.
– Jasné… – Dana sa znovu otočila. Ako Martin Štefanovič odišiel, nepočula. Ani nepočula, že vonku už spievali vtáky v jarnej harmónii.
Nehoda bola hrozná. V aute sedela Danina kamarátka Katka. Snažila sa vyhnúť protiidúcemu autu, no strhla volant, auto zatočilo na šmykľavej ceste, zrážke sa nedalo vyhnúť. Hlavný náraz šiel na spolujazdcovu stranu. Dana sa prebrala až v nemocnici. Ako neskôr zistila, Katka mala menšie zranenia, zlomená ruka, otras mozgu. Dany pri tom mala zlomené niekoľko rebier, otvorená zlomenina nohy a najhoršie, poškodená chrbtica. Prognózy neboli ružové, šance, že Dana bude opäť chodiť, boli mizivé. Možno by sa niekto iný tešil, že ostal nažive, no pre Danu sa svet zrazu zrútil. Tancovanie bolo pre ňu všetko: životom, zárobkom, inšpiráciou. Pohyb bol pre ňu to, čo je pre iných vzduch. A čo teraz?
Druhým úderom pod pás bola reakcia Tomáša. Boli spolu už dva roky a nedávno jej Tomáš navrhol manželstvo. Pred dvoma týždňami, keď sedel vedľa Dany v izbe, si Dana uvedomila, že svadba sa konať nebude. Keď Dana rozprávala o prognózach lekárov, Tomáš dlho sedel, hľadiac do zeme, potom nejako neisto povedal:
– Aj tak si musíš myslieť na dobré veci. Všetko sa dá do poriadku.
Ďalšie tri dni neprišiel. Potom prišla krátka správa od neho: „Prepáč. Ja to nezvládnem.“ Vnútri sa pretrhla posledná nitka nádeje. Dana už neplakala, prázdnymi očami hľadela na biely strop a predstavovala si, že práve teraz sa ten strop zrúti a všetko sa skončí.
Mama, hladiac Danu po ruke, sa snažila utešiť, snažila sa usmievať, tvrdila, že ešte nie je všetko stratené, že treba bojovať, že budú bojovať spolu. Ale Dana videla, že mama má červené oči od sĺz, ktoré ronila, keď opúšťala izbu. Martin Štefanovič, ošetrujúci lekár, tiež stále opakoval, že treba bojovať.
– Prečo? – Spýtala sa raz Dana.
– Aby ste boli šťastná. – Jednoducho odpovedal Martin Štefanovič.
– Už nikdy nebudem šťastná. – Odpovedala Dana. Martin Štefanovič sa na ňu veľmi pozorne pozrel:
– Určite budete. Ale to závisí od vás viac ako od ostatných. Nemám veľa skúseností, ale viete, stretol som ľudí, ktorí prekonali, čo sa zdalo nemožné, nechali v nemocničných izbách aj nevyliečiteľné choroby, pretože chceli žiť, chceli sa tešiť zo života, chceli byť šťastní.
Dana neodpovedala. Nechcela žiť. Nechcela žiť takto. A aké šťastie by tu mohlo byť? – Spýtala by sa lekára, ale rozhodla sa nepokračovať v rozhovore. Nakoniec, u lekárov to asi býva tak, povzbudzovať pacientov.
– Nespíš? – Martin Štefanovič ticho otvoril dvere, púšťajúc do temnoty izby prúžok svetla.
– Nespím. – Odpovedala Dana, ani si nevšímajúc, že sa jej doktor oslovil na „ty“.
– Si nervózna? – Spýtal sa, sadnúc si na stoličku pri okne.
– Nie. – Dana pokrčila plecami.
– Môžeš si predstaviť, že sa nehoda nestala. A prejde desať rokov. Aký by bol tvoj život? – Spýtal sa Martin Štefanovič, hľadiac nie na Danu, ale von oknom.
– Neviem. Asi by som ešte vystupovala. Alebo možno už nevystupovala, ale viedla dcéru na tance. – Dana sa len jemne usmiala, ale potom si spomenula, že svadba sa nekonala. – Viete, on ma opustil. Hneď, ako sa dozvedel, odišiel.
– Kto? – Martin Štefanovič už poznal odpoveď. – Myslíš, že ťa miloval?
– Neviem. – Dana znovu pokrčila plecami. – Možno len v romantických filmoch milujú tak, že sú ochotní ísť za tebou do ohňa a vody, a v živote, len sľubujú vytiahnuť hviezdu z neba, a v skutočnosti… – Dana sa zarazila. Martin Štefanovič bol tiež muž. Dosť mladý a sympatický, práve si Dana uvedomila. Možno má ženu alebo dievčinu, a on sa k nej správa inak. Určite by v takej situácii nestroštil. Chodí, dokonca aj ju, úplne cudzieho človeka, podporuje.
– Dobre, Krňačová, spi. Hviezdy z neba prídu aj pre teba. – Martin Štefanovič vyšiel. Dana sa pozrela von okna. Kus neba, posiaty hviezdami, bol, pravda, viditeľný. „By sa teraz zrútila hviezda,“ pomyslela si Dana, ale hviezdy nepadali, minimálne žiadna nepadala, kým Dana nezaspala.
– Ako sa cítiš? – Martin Štefanovič stál oproti Daninej posteli. – Dmitrij Stepanovič povedal, že operácia dopadla dobre.
– Asi. Len nohy ešte necítim. – Dana si povzdychla.
– Pozri, čo som ti priniesol. – Martin Štefanovič podal Danu malú škatuľku. Dana otvorila a usmiala sa. Bolo plné trblietavých maličkých hviezdičiek-konfetiek. – Ak sa snažíš, sama dôjdeš až k hviezdam peši. – Prisľúbil doktor.
Rehabilitácia bola dlhá, únavná a Dana mala pocit, že neprináša výsledky. Martin, teraz ho Dana tiež volala len menom, ju často navštevoval. Rozprávali sa ako starí priatelia, debatovali o rôznych témach. Martin vedel Danu odpútať od smutných myšlienok, a ona začala dokonca veriť jeho slovám, že úsilie nebude zbytočné.
– Ako dnes? – Martin prišiel do izby po Daniných každodenných cvičeniach, počas ktorých sestrička oživovala jej „drevačové“ nohy.
– Nič. – Dana ukázala rukami.
– Kvitne orgován. – Martin podal Danu skrytú vetvičku orgovánu. Dana vdychovala čerstvú vôňu šteklivých nozdier. A potom s detskou vášňou začala hľadať päťlístkový kvet.
– Ani tu nič. – Dana nadula pery a pozrela hore.
– A tu? – Martin jej podal ešte jednu malú škatuľku. Usmiala sa, očakávajúc ďalšiu dávku hviezdičiek. Ale keď otvorila škatuľku, na chvíľku zastala. Na malom krúžku sa na slnku trblietala úplne iná hviezda – malý kameň.
– Vezmeš si ma? – Spýtal sa Martin, keď Dana preniesla pohľad z prsteňa na neho. Dana mlčala. Martin si vzdychol a sadol si na posteľ.
– Sadol si mi na nohu… – Povedala potichu Dana. – Sadol si mi na nohu! – Zrazu zakričala a rozosmiala sa. – Na nohu! Cítim to! Cítim nohu!
Martin vyskočil a tiež sa rozosmial. A tu Dana plakala. Usmievala sa, ale po jej tvári tiekli slzy.
– Čo sa deje? Bolieť? – Obával sa Martin. Dana kývala hlavou:
– Pamätáš, povedala som, že nikdy nebudem šťastná. Na to som skutočne myslela. A dnes toľko šťastia naraz. No ak si sa nebál požiadať o ruku invalidnú ženu, dúfam, že ťa nezľakajú moje slzy, však? – Dana sa opäť rozosmiala.
– Mňa nič neodstraší. – Odpovedal Martin s nehou, hľadiac na svoju nevestu.
– Mami, videla si to? Podarilo sa mi to! – Tomáška pribehla k lavičke, na ktorej sedela Dana.
– Samozrejme, že áno. A natočila som to pre otca. Si naša šikovnica. – Dana objala dcéru.
– Olga Viktorová hovorila, že budem tancovať v strede. – Pochválila sa Tomáška. – Znamená to, že tancujem lepšie než ostatní?
– Áno. – Zašepkala Dana a taktiež pošepkala dcére tajomstvo. – Len pssst, ak sa budeš vychvaľovať, nič sa nepodarí. – Tomáška chápavo prikývla. – A teraz sa priprav, ideme otca vyzdvihnúť zo práce.
Prešlo desať rokov. Na veľkej scéne Dana už tancovať nemohla, ale na vlastnej svadbe tancovala dôstojne. Ako poznamenal Martin, určite lepšie než on. Cesta ku hviezdam bola pre Danu dlhá, no s Martinom ju zvládli. A aby nikdy nezabudla na to a na to, že treba veriť v lepšie, snívať, nech sa stane čokoľvek, Dana navrhla vymaľovať strop spálne na nočnú oblohu plnú hviezd. Martin podporil. Keď ráno otvorila oči, Dana vedela, že na hviezdy môže dosiahnúť rukou, stačí len chcieť. Kedykoľvek a všade, až po hviezdy.
