Viktor ho našiel pri ceste v októbri.
Šteňa sedelo na kraji diaľnice, mokré a úplne malé, a pozeralo na prechádzajúce autá, akoby čakalo na niekoho konkrétneho. Viktor vtedy išiel na chatu po zemiaky, zastavil na sekundu, myslel si, že sa len pozrie. Ale šteňa zdvihlo hlavu a potom bolo po všetkom. Zemiaky zostali v zemi ešte týždeň.
Pomenoval ho Mars. Meno vymyslela susedka Viera, keď v chodbe uvidela ryšavé, ušaté stvorenie s labami neúmernými k telu.
– Ryšavý, nosatý, nepraktický, – povedala. – Mars. Presne on.
Viktor sa vtedy zasmial.
Mars rástol rýchlo. Na jar už zaberal celú ľavú polovicu gauča a považoval to za svoje právo. Viktor najprv nadával, potom prestal. Spať sám v byte bolo horšie ako so psom, ktorý fučí a občas trhne labou v spánku.
Spriatelili sa nie hneď, ale postupne, ako sa kamarátia ľudia, ktorí sa nikam neponáhľajú. Ranná prechádzka. Miska s jedlom o siedmej večer. Televízor. Občas sa Viktor rozprával s Marsom nahlas. Mars sedel vedľa a počúval s vážnym výrazom, len občas zívol a ukázal všetky zuby.
– Máš pravdu, – povedal Viktor. – Už stačí.
A vypol televízor.
***
Nehoda sa stala v apríli, keď sa vracali z večernej prechádzky.
Viktor si potom dobre nepamätal, ako presne. Kĺzalo sa, auto vyletelo na chodník spoza rohu, Mars bol na vodítku, a potom sa vodítko pretrhlo. Viktora odhodilo na obrubník. Narazil sa do boku, pár sekúnd ležal a počul len vlastné dýchanie a akýsi vzdialený krik.
Keď sa zdvihol, Mars nebol nablízku.
Vodítko ležalo na asfalte. Plastová spona praskla na polovicu.
Hľadal ho do polnoci. Obešiel tri štvrte, volal ho menom, pýtal sa okoloidúcich. Okoloidúci krútili hlavami. Niekto povedal, že videl ryšavého psa, ktorý bežal smerom k železničnému priecestiu, ale to bolo asi pred štyridsiatimi minútami, a ďalej ho nevideli.
Doma si Viktor sadol do kuchyne a dlho pozeral na prázdnu misku.
Potom vstal. Napísal inzerát, vytlačil na tlačiarni dvadsať listov. Ráno ich rozlepil po celej štvrti, ešte zavolal do troch veterinárnych kliník a do útulku na Brezovej ulici.
– Ak príde ryšavý pes, kríženec, – hovoril do telefónu. – Zavolajte, prosím. Tu je moje číslo.
Prešiel týždeň.
Potom mesiac.
Inzeráty vybledli pod májovým dažďom a Viktor ich nalepil znova. Potom nalepil znova v júni. Veterinárne kliniky mlčali. Z útulku na Brezovej volali dvakrát, oba razy omylom, oba razy to nebol ten správny pes.
V júli Viera opatrne povedala spoza dverí:
– Viktor, možno si zober iného. V útulku ich je toľko.
– Nie, – odpovedal Viktor.
Viac to nenavrhla.
Byt bez Marsa bol iný.
Nie prázdny, nie. Veci stáli na svojom mieste, chladnička hučala, susedia hore dupotali o pol desiatej ako vždy. Ale niečo sa zmenilo.
Viktor zdvihol z podlahy starú loptičku, ktorú Mars naháňal po chodbe. Položil ju na poličku. Pomyslel si a odložil do zásuvky. Potom ju znova vytiahol a nechal na poličke.
Ráno sa ruka zvykla naťahovať po vodítku pri dverách. Vodítko viselo. Nikam ísť netreba.
Začal chodiť na prechádzky sám. Rovnakou trasou, v rovnakom čase, len bez Marsa. Sám nevedel vysvetliť prečo. Jednoducho išiel.
V auguste zavolala dcéra z Bratislavy.
– Otec, príď. Pobudneš u nás, oddýchneš si.
– Nemôžem.
– Prečo?
Odmlčal sa. Povedal:
– Čo ak sa vráti?
Dcéra sa tiež odmlčala. Potom povedala „dobre“ hlasom, aký človek má, keď chce povedať niečo iné, ale rozhodne sa to nepovedať.
Mars sa vrátil v októbri.
Viktor počul škrabanie na dvere o siedmej večer. Najprv si myslel, že sa mu zdá. Hluk z chodby, prievan, ktovie. Ale škrabanie sa opakovalo. Neodbytne, s prestávkami, akoby niekto vedel, že dvere sa otvoria, len treba chvíľu počkať.
Otvori.
Na rohožke sedel Mars.
Starší. Srsť na niekoľkých miestach ostrihaná, tam, kde zrejme boli rany. Ľavý bok trochu vpadnutý. A na krku mal obojok. Cudzí, kožený, hnedý, s mosadznou prackou a malým známkou, na ktorom bolo jedno slovo „Kamarát“.
Viktor dlho stál vo dverách a pozeral na neho. Mars sedel a pozeral na Viktora. Pravé ucho ovisnuté, ryšavá škvrna na čele v tvare nepravidelnej hviezdy. Tie isté oči, jantárové, s tmavým lemom.
– Kde si bol? – povedal Viktor.
Mars vstal, prešiel cez prah a vošiel na chodbu tak, ako chodia tí, čo poznajú plán domu naspamäť. Doprava, k miske. Miska bola tam, kde vždy. Prázdna, samozrejme.
Viktor zavrel dvere. Vošiel do kuchyne. Ruky sa mu mierne triasli, kým otváral chladničku.
– Dobre, – povedal. – Dobre.
Na druhý deň ráno išiel na veterinárnu kliniku.
Marsa vyšetrili, dali mu potrebné očkovania, skontrolovali čip. Viktor sa spýtal na obojok. Lekárka vzala známku a prečítala nahlas:
– „Kamarát“. To je iné meno?
– Niekto mu dal iné meno, – povedal Viktor.
– Žil u niekoho?
– Pol roka niekde žil. Neviem kde.
Lekárka sa na neho pozrela, potom na Marsa, potom znova na Viktora.
– Stáva sa, – povedala. – Psy občas odídu a potom sa vrátia. Hlavne tie múdre.
Viktor neodpovedal. Pozeral, ako Mars sedí na kovovom stole s pokojným výrazom a znáša prehliadku.
Na známke na druhej strane našli telefónne číslo.
Viktor zavolal z auta, kým Mars sedel na zadnom sedadle a pozeral von oknom.
Zdvihli po treťom zvonení.
– Haló?
– Dobrý deň, – povedal Viktor. – Mali ste psa. Ryšavého. Volali ste ho Kamarát.
Dlhé ticho.
– Áno, – povedal hlas. Ženský, nie mladý. – Mal. Odišiel od nás v septembri. Hľadali sme ho.
– Je u mňa. Je to môj pes. Volá sa Mars. Stratil sa v apríli.
Opäť ticho. Potom žena povedala:
– Žil u nás. Kŕmili sme ho, liečili. Mal rany.
– Ďakujem, – povedal Viktor.
– Je to dobrý pes.
– Áno.
Pauza.
– Bývate ďaleko? – spýtala sa žena. – Od Brezovej ulice?
– Iná štvrť.
– Pane Bože. Prišiel sám v apríli. Jednoducho si ľahol k nášmu plotu a neodchádzal.
Viktor pozeral cez čelné sklo na sivý dvor s topoľmi bez listov.
Rozhovor sa skončil akosi sám. Viktor odložil telefón. Mars fučal na zadnom sedadle, ležal s hlavou na zložených labách.
Doma Viktor sňal z Marsa cudzí obojok. Položil ho na stôl, dlho naň pozeral. Hnedý, kožený, so známkou „Kamarát“. Dobrej práce, nie lacný.
Pol roka niekde pes bol. A predsa sa vrátil.
Viktor pomyslel na ženu z Brezovej ulice. Ako ho každý deň kŕmila, hladkala, pripútala sa, pravdepodobne. A potom v septembri ráno vyšla a on tam nebol. A hľadala. Volala, možno, podľa inzerátov.
Zdvihol telefón.
– Som to znova ja, – povedal, keď zdvihla. – Chcel som povedať. Ak ho chcete navštíviť, nemám nič proti.
Ticho.
– Naozaj? – povedala.
– Naozaj.
Prišla v sobotu. Gabriela, šesťdesiatštyri rokov, v sivom kabáte a s nákupnou taškou, v ktorej bolo jablkové lekváro a balíček s krmivom pre psov, presne tým, na aký si Mars za tie polroka zvykol.
Mars ju uvidel z chodby a neskákal, nie. Len prišiel a strčil nos do dlane. Radosťou vrtel chvostom.
Pili čaj. Gabriela rozprávala, ako v apríli našla Marsa pri plote, ako ho vozila k veterinárovi, ako sa prvé dni bál a potom si zvykol. Viktor rozprával o nehode, o pretrhnutom vodítku, o rozlepených inzerátoch.
Mars ležal medzi nimi na podlahe a driemal. Občas zdvihol hlavu, pozrel na jedného, pozrel na druhého.
– Vybral si nás oboch, – povedala Gabriela.
Viktor sa pozrel na psa. Potom na ženu vedľa seba.
– Vyzerá to tak.
Cudzí obojok Viktor odložil do zásuvky stola. Nevyhodil.
Mars sa opäť začal ujímať ľavej polovice gauča a naháňať loptičku po chodbe o jednej v noci. Inzeráty na stĺpoch zmokli pod novembrovým dažďom a samy sa odlepili.
Gabriela chodila v soboty. Nosila lekvár, občas prosila o radu ohľadom ríbezlí, mala záhradku na Brezovej ulici a Viktor sa v záhradách vyznal. Rozprávali sa, kým Mars driemal medzi nimi.
Raz večer Viktor vytiahol zo zásuvky kožený obojok so známkou „Kamarát“. Pozrel sa naň. Známka sa leskla pod lampou.
V predsieni viseli dve vodítka. Jedno červené, staré. Jedno modré, nové, ktoré Gabriela priniesla jednu sobotu a zavesila potichu, bez pýtania sa.
