Okolo štvrtej ráno sa za domami rozozvalo štekanie psa. K piatej už bolo čoraz hlasnejšie. Ľudia vstávali do práce a nervózne počúvali tú hysterickú šialenú šarahu. Okolo pol šiestej sa z domov začali vlievať prví zamestnanci.
Ako prví vyšli manželský pár – muž a žena, zrejme manželia. Rozhodli sa pozrieť, čo to za psa tak vyvádza. Prešli kúsok ku garážam a uvideli ho. Stál tam a štekal tvárou otočenou k domom. A za ním na zemi ležal muž. Pár sa rozbehol k nemu. Bolo jasné, že pes volá o pomoc.
Ale čím viac sa blížili, tým viac na nich vrčal. A štekanie bolo čoraz agresívnejšie. Bola to ovčiarka, seriózny pes. Nedala sa len tak obísť. Žena navrhla, aby zavolali záchranku.
Záchranka prišla rýchlo. Dvaja zdravotníci vystúpili z auta. Žena ich upozornila, že tam je pes, ktorý nikoho nepustí. Keď sa pohli smerom k mužovi, ešte raz na nich zakričala: Pozor na psa! Ale pes prestal štekať, len čo uvidel sanitku. Prišiel k svojmu pánovi a posadil sa vedľa neho.
Zdravotníci sa priblížili. Pes len sedel a nehýbal sa.
„Čo budeme robiť?“
„Vyzerá byť múdry, pustil nás. Pridem bližšie. Ak niečo, tak sprejom.“
Lekár opatrne položil krabicu s liekmi, podkľakol si a sledoval psa. Ten len mlčky pozoroval. Muž, asi 35-ročný, mal slabý pulz a veľkú stratu krvi v oblasti brucha. Jeden zdravotník rýchlo obviazal rany, druhý pripravil injekcie. Pes ich pozorne sledoval.
Medzitým sa už zhromaždilo pár zvedavcov, ale stáli v bezpečnej vzdialenosti. Nikto sa neodvážil pristúpiť bližšie.
Jeden zdravotník doniesol nosidlá. Opatrne muža naložili do sanitky. Psa zobrať nemohli. Stáli tam, pozerali sa na seba. Pravidlá… A čo by s ním aj tak robili?
Sanitka opatrne odišla po nerovnej ceste. Pes bežal vedľa…
K nemocnici to nebolo ďaleko. Celú cestu ovčiarka behala okolo auta, raz zaostávala, raz ho dobiehala. Pred závorou sanitka zastavila. Strážcovia zdvihli zátvor a sanitka vošla do areálu. Vodič povedal jednému z nich:
„Máme tam raneného muža. To je jeho pes.“
„Aha, a čo mám robiť?“ vravel strážnik a pohľadom na psa dodal: „Stoj! Fuj! Nesmieš! Sedni!“
Tento príkazový gulas trochu psa zmiatol. Ale zastal, posadil sa pred závorou a len očami sledoval, ako auto mizne.
Po hodine čakania sa presunul bližšie k plotu, aby neprekážal prejazdu. Strážnici ho najprv sledovali, či náhodou nevbehne do areálu. Ale keď pochopili, že len čaká, už len občas na neho hodili pohľad.
„Čo budeme robiť?“
„Nič, a čo navrhuješ?“
„Ale veď tu bude sedieť ako do večera?“
„Kto vie? Možno odíde.“
„Nie… Je múdry. Čaká.“
„Ako dlho? Ak majú tam problém, tak to môže byť navždy.“
„Chudák… Dali by sme mu niečo zjesť?“
„Haha! Príkrm ho tu a potom ťa vyhodia z práce.“
„Tak čo teda?“
„Nič. Uvidíme. Ak neodíde, potom sa rozhodneme.“
_________________________
Nastal nový deň. Ovčiarka stále ležala pri vchode. Strážcovia sa striedali. Noví boli poučení o situácii. Jeden z tých, čo odchádzali, povedal:
„Pôjdem zistiť, čo je s tým mužom. Aby náhodou nezavolali odchyt. To by…“
Nechajme ho, nech ho sledujú na kamerách. A možno mu niečo donesiem…
„Nekŕm ho tu!“
„Nie, nech tu zhynie pod plotom!“
Pes ich pozorne sledoval.
Za 40 minút sa strážnik vrátil.
„No a? Čo s ním?“
„Operovali ho. Je na JIPke. Vraj to bude dobré. Zošantročil som z jOvčiarka si položila hlavu na tlapy a s neveriacim pohľadom sledovala strážnika, akoby čakala, či jej konečne povie to najdôležitejšie.
