Juraj sa vrátil z poľovačky nahnevaný ako sršeň v pohári. Čižmy zhodil pri prahu – jednu vľavo, druhú vpravo. Bundu hodil na vešiak, netrafil, ani ju nezdvihol. Prešiel do kuchyne, zadunel kanvicou.
Elena sedela v izbe, listovala v mobile. Počula, ako manžel chodí – ťažko, nervózne, každý krok ako výčitka. Ryšavý pes Dunčo ležal pri jej nohách, hlavu na labkách. Uši pritisnuté, chvostom nevrtel. Vždy cítil, keď mal pán takú náladu, a snažil sa neukázať na oči.
– Tak, – zastal Juraj vo dverách, ruky v bok, ako to robieval vždy, keď vyslovoval niečo podľa neho konečné. – Pes na poľovačku sa nehodí. Hlúpy, nie pes. Cvičil som ho, cvičil – nula. Kačka padne – on sedí. Zajac beží – zíva. Musíme sa ho zbaviť.
Elena zdvihla oči. Pozrela na muža pokojne, pozorne, ako sa pozerá na človeka, ktorý povedal niečo veľmi hlúpe, ale ešte to sám nepochopil.
– Zbaviť? – zopakovala, akoby to slovo ochutnávala.
– No a čo? Kŕmiť darmožráča? Poľovnícky pes musí poľovať. A tento… – Juraj mávol rukou smerom k Dunčovi, ktorý sa pritisol k Eleninej nohe ešte tesnejšie. – Zajtra ho odveziem k Petrovi, možno súhlasí, že ho odpratá. Ak nie – tak ho vyhodím na ceste.
„Na ceste vyhodím“ – vtedy v Elene niečo cvaklo.
Ticho vstala. Dunčo sa hneď zdvihol za ňou, úzkostlivo hľadiac zdola nahor. Elena prešla popri mužovi do predsiene, otvorila komoru a vytiahla kufor – veľký, modrý, na kolieskach. Ten istý, s ktorým kedysi cestovali do Chorvátska, keď ešte niekam cestovali spolu.
Juraj ju sledoval pohľadom, ale nič nepovedal. Zrejme si myslel, že žena začala sezónne presúvanie vecí.
Lenže Elena otvorila Jurajovu polovicu skrine.
Košele – raz, dva, tri, štyri. Úhľadne. Trenírky, ponožky – do bočného vrecka. Džínsy – jedny nedeľné, jedny pracovné. Sivý sveter, dar od svokry. Holiaci strojček z kúpeľne. Zubná kefka.
Juraj sa objavil vo dverách spálne a niekoľko sekúnd mlčky pozeral. Potom mu to došlo.
– Čo to robíš?
– Balím ti kufor, – odpovedala Elena tým istým tónom, akým hovorila „večera je na sporáku“ alebo „chlieb sa minul“.
– Aký kufor? Načo?
– No povedal si – treba sa zbaviť. Tak sa zbavujem.
Juraj zažmurkal. Potom si pomaly sadol na kraj postele, akoby ho nohy nevládali.
– Kvôli psovi?
– Nie kvôli psovi. Kvôli tebe.
Zacvakala zips a narovnala sa. Dunčo ticho vošiel do izby a ľahol si pri prahu, akoby strážil.
– Poviem ti, Juraj, keď už je reč. Ty Dunča nazývaš darmožráčom. Nevie poľovať, nemá z neho úžitok. Poďme si spočítať, z koho tu úžitok je.
– Elena, nezačínaj.
– Dunčo neprináša kačku, to je pravda. Ale každé ráno ma víta, akoby som bola pol roka na služobke. Labku mi položí na koleno, keď plačem. A ja plačem, Juraj, často. Pretože ty prídeš z roboty – a do telky. Z poľovačky – na gauč. So mnou si naposledy normálne rozprával, keď prišiel veľký účet za elektrinu. Tri vety za sebou – to bola udalosť.
Juraj otvoril ústa.
– To si porovnala – ja a pes.
– Neporovnávam. Konštatujem. Dunčo je živý. Cíti. Ľúbi. Len tak, bez nároku. Nepotrebuje, aby som bola chudá alebo varila kapustnicu. Potrebuje, aby som bola. Ty, Juraj, kedy si sa naposledy tešil, že som?
Ticho v izbe viselo ako bielizeň na šnúre – ťažké, mokré, nepríjemné.
Juraj hľadel na kufor. Potom na ženu. Dunčo zdvihol hlavu a pozrel naňho bez výčitky, bez hnevu. Len sa pozrel. Psy nevedia držať zlosť, majú na to príliš veľké srdce.
– Ja som to nemyslel vážne, – povedal Juraj. – Rozhorúčil som sa. Chlapi sa smiali.
– Chlapi sa smiali. A ty, aby ti pred nimi nebolo hanba, si rozhodol vyhodiť živého tvora. Ktorý ti dôveruje. Ktorý beží k tebe, keď prídeš domov. A že ho vyhodíš – on nevie. Myslí si, že si dobrý.
Juraj si pretrel tvár rukami. Strnisko pichalo – neholil sa dva dni na poľovačke.
– A čo, kufor – to myslíš vážne?
Elena chvíľu mlčala. Za oknom sa vrabce hádali na jarabine. Chladnička zabzučala a stíchla.
– Vážne, Juraj. Nejde o Dunča. Dunčo je posledná kvapka. Ty o živom tvorovi – „zbaviť sa“, „na cestu“. A ak zajtra niečo nevyhoviem – tiež sa zbavíš? Odvezieš k mame – nevydarilo sa, vraj, vezmite si ju?
– No to si preháňaš.
– Ty si prehnal. Dávno. Prestal si vidieť, že okolo teba sú živí. Ja som živá. Dunčo je živý. Nie sme nástroje. Nie puška, ktorú predáš, ak krivo strieľa. Sme rodina. A rodinou sa neplytvá.
Juraj sedel a cítil sa tak, ako sa dávno necítil. Predtým to bolo – on povedal, žena súhlasila. Nie že by Elena bola bezzásadová. Vedela mlčať – trpezlivo, po žensky. Šetrila ho. Uhladzovala. A on si zvykol, že môže povedať akúkoľvek hlúposť – a nič sa nestane.
A hľa – stáva sa.
Dunčo pristúpil k Jurajovi a strčil mu mokrý nos do ruky. Len tak prišiel, lebo videl: človeku je ťažko. A keď je ťažko, treba byť nablízku. Dunčo to nevedel rozumom – vedel to vnútrom, celou svojou ryšavou srsťou.
Juraj pozrel na psa. Na mokrý nos, hnedé oči, na chvost, ktorý nesmelo pohol – no čo, bude mier?
A vtedy ho to chytilo. Nie do plaču – muž predsa. Ale niečo sa v ňom prevrátilo, ako čln na vlne – buch, a už si na druhej strane.
– Elena. Odlož kufor.
– Načo?
– Lebo, – pohladkal Dunča po hlave, – som blbec.
– To viem. Otázka je – blbec, ktorý sa ešte učí, alebo taký, čo mu ani sekerou do hlavy nevládzeš.
Juraj sa uškrnul. Aj teraz – vedela.
– Učím sa. Prepáč. Za Dunča. Aj za všetko.
Elena pristúpila ku kufru, rozopla ho. Vybrala holiaci strojček, kefku, položila na nočný stolík.
– Košele si zavesíš sám.
Juraj prikývol. Zohol sa k Dunčovi a poškrabal ho za uchom.
– No čo, darmožráč, – hlas sa mu zachvel. – Žijeme ďalej?
Dunčo zavrtel chvostom tak, že málem zvalil stojacu lampu. Vyskočil, lizol ho do nosa. Sadol si a pozrel na oboch s tým výrazom, ktorý majú iba psy: absolútneho, ničím nezaslúženého šťastia.
Na najbližšiu poľovačku Juraj išiel bez Dunča. Vrátil sa s dvoma kačkami a balíkom cukrových kostí z trhu.
– To je pre koho? – spýtala sa Elena, hoci to vedela.
– Pre darmožráča, – zamrmlal Juraj. A usmial sa.
A kufor Elena odložila späť do komory. Ale nie hlboko. Tak, aby ho mohla vytiahnuť.
Pre každý prípad.
