Miskovi sa nakoniec podarilo zaspávať až okolo tretej rána. Sedela som na kraji postele, strnulá v nepohodlnom sedení ruka mi znecitlivela, plece bolelo, ale bála som sa pohnúť. Dieťaťu rástli zúbky ďasná boli červené, neustále si strkalo pästičky do úst a plakalo tak, až mi srdce krvácalo.
Zdalo sa, že nespal celú večnosť. Len čo som sa pokúsila presunúť ho do detskej postieľky, hneď sa prebudil, akoby cítil, že chcem utiecť. Len sedem mesiacov, a v tom čase som stihla prežiť celý nový život. Láska, bolesť, úzkosť, šťastie všetko sa preplietlo do pevného uzla, ktorý už neviem rozviazať.
Keď sa synovo dýchanie ustálilo, opatrne som vstala. V protiprúdom okne svietilo svetlo niekto v našom panelákovom deväťposchodí tiež nespal. Často som si lámała hlavu, kto tam asi je rovnako vyčerpaná matka ako ja? Bezsený starý človek? Zamilovaný pár? Kedysi som snívala, že s Jankom si kúpime vlastný byt a budem sa dívať z nášho okna na náš dvor. Ale tie sny sa rozplynuli ako dym.
Tri roky práce na pokladni v Potravinách a všetky moje úspory zmizli. Najprv prvá splátka hypotéky, ktorú sme nakoniec nezobrali. Potom oprava v tomto byte, kde sme žili s Annou Jozefovou, Jankovou matkou. Bude útulnejšie, hovoril. Ale útulnejšie bolo len im.
Odkedy som prekročila tento prah s kuforom a naivnou nádejou na šťastný život, nikdy som sa necítila ako doma.
Všetko sa upraví, sľuboval Janko pred rokom a pol. Zosobášime sa v lete, povedal, než som otehotnela. Počkáme ešte chvíľu, šepkal, keď sa narodil Miro. Kývala som. Verila som. Čakala som. Ale pečiatka v občianskom mi z nejakého dôvodu prišla ako niečo nepodstatné.
Anna Jozefová každé ráno zazvonila kľúčmi v chodbe, keď sa chystala do práce do účtárne. V duchu som ju volala špiclíkom malá, hašterivá, s nosom stále zdvihnutým. So mnou rozprávala len v nutnosti, akoby som nebola matka jej vnuka, ale dočasná posluhovačka. Keď som varila, mračila sa: Nevieš narábať s potravinami. Keď som prala: To sú drahé veci. Ale vždy s jedovatým úsmevom.
Katku, umyla by si podlahy, povedala v môj jediný voľný deň. Katarína, kúpila som tvaroh pre Mirka, dodala, hoci som nikdy nebrala jej potraviny.
Svoju izbu zamykala na kľúč. V našej neprítomnosti kontrolovala veci. Raz som ju zastihla, ako prehľadávala moju skriňu. Hľadala som uterák, povedala bez náznaku hanby.
V kuchyni osobitný poriadok. Jej tanieriky zvlášť, naše zvlášť. Jej panvica, jej hrnček, jej metlička. Nič spoločné. Keď sa Janko meškal, večerala som v izbe len aby som s ňou nesedela pri stole.
A predsa sme nejako vychádzali deň za dňom, mesiac za mesiacom. Pred Mirovým narodením som ešte mohla uniknúť do práce, za kamarátkami, len na prechádzku. A teraz? S dieťaťom v náručí, s biednymi troma stovkami v peňaženke a štyrmi tisíckami na dieťa na karte.
Potichu som zatvorila dvere a vyšla do chodby. Chcelo sa mi piť, hlava búšila od nevyspania druhá bezesná noc za sebou. Včera sa Miro prebudil o pol druhej a zaspal až okolo piatej. A o desiatej ráno znovu na nohách. Hýbala som sa ako zombie, oči ako pieskom posypané.
V kuchyni svietilo svetlo. Anna Jozefová ešte nespala. Chcela som si len naliať vodu a odísť, ale nestihla som ani urobiť krok.
Ešte nespíš? otočila sa svokra. Stále v mobile, vidím svetlo pod dverami.
Miro zle spí, odpovedala som. Rastú mu zúbky
Odpísala si. V tom zvuku bolo všetko nevera, narážka, že len vyhýbam práci, a ja v tvojich rokoch som pracovala a deti vychovávala.
Môžeš byť tiššia? poprosila som, trhnúc sa od rachotu tanierov. Miro práve zaspal.
Niečo jej preblesklo v očiach. Ostrým pohybom sa otočila k umývadlu, zhrbila sa a potom
Potom sa ku mne obrátila. Tvár skrivená, oči zúžene. Postavila šálku na stôl s treskom.
Tiššie? opýtala sa Anna Jozefová. Ja vo svojom dome mám chodiť po špičkách?
Oprela som sa o futrá. Sedem mesiacov bez spánku. Sedem mesiacov života v týchto desiatich metroch, kde každý krok je ako po mínovom poli.
Len som ťa poprosila, aby si nerobila hluk s riadom, povedala som ticho.
Alebo ty proste nevieš deti uspávať? skrížila ruky svokra. Ja som vychovala dvoch. A žiadne problémy so zubami neboli. A spali ako anjeliky.
Zatrela som zuby. V izbe spal môj syn, a tu, v tej malej kuchyni, sa pripravovala búrka. Čokoľvek poviem bude to zlé. Budem mlčať priznám, že som zlá matka. Odporujem spôsobím hádku.
Len som si chcela naliať vodu, zamrmlala som a urobila krok k umývadlu.
Samozrejme, ani sa nepoholila Anna Jozefová. Ty vždy niečo ‘len’ potrebuješ. Buď si len poležať, buď si len pohrať v mobile. Ale pracovať to nie je pre teba?
Ztuhla som. Pracovať? So siedmymesacným dieťaťom, ktoré nespí v noci?
Vrátim sa do práce, keď bude Mirovi rok a pol, povedala som pevne. Ako sme sa dohodli.
Dohodli, vytiahla svokra. Môj syn je zo železa? On ťa živí. A ty len míňaš peniaze. Tie záclony za koľko? A ten dová
Press «Like» and get the best posts on Facebook ↓
