– Pani Veronika, môžem? – vo dverách riaditeľa závodu sa zastavil jeden z jej zástupcov.

Pani riaditeľka, môžem na slovíčko? na prahu kancelárie stál jeden z jej zástupcov s tvárou prešibaného gymnazistu.
Ale jasné, Milan Miroslavovič, poďte ďalej, pokývala hlavou Edita. Čo nové v robote dnes?
V robote? V ktorej? zatváril sa zástupca, že nechápe.
No predsa na prevádzke.
Aha, áno, tam je všetko v poriadku prečo sa pýtate?
Tak prečo ste vlastne prišli? To ste asi nechceli iba pozdraviť, však?
No… vlastne potrebujem od vás niečo vybaviť, priznal sa zachmúrene Milan. Presnejšie, chcem vás o niečo poprosiť.
Poprosiť, hej? Edita sa naňho pozrela dosť podozrievavo. Ej, Milan, poslednú dobu akýsi čudný ste. Nešliape vám doma manželstvo?
Ako by som vám to zastenal Milan. Ešte trochu a budem mať doma riadny prúser. Ak mi nedáte jedno potvrdenie.
Aké potvrdenie, prosím vás? Edita zavetrila problémy. O čom hovoríme?
No, asi sa budete smiať Milan sa tváril ako tragéd z divadla v Trnave. Ale potrebujem potvrdenie pre moju ženu.
To akože? Potvrdenie pre vašu manželku? Nakúpila stekárky a ona potrebuje bloček?
O tom, že medzi nami nič nebolo. Ani nie je. Ani nebude.
Teraz čo? Aké medzi nami?
No… bližšie vzťahy… tak, ako môže mať žena s mužom, Milan skončil úplne červený.
Vy ste spadli z višne? zbledla pani riaditeľka. Alebo si robíte zo mňa srandu?
Kiež by! Ale, fakt, od tejto papierovej sprostosti závisí môj ďalší rodinný život. Žena si umienila, že s vami mám románik a chce dôkaz, že klame.
Edita ostala s otvorenými ústami. Po chvíli sa opýtala:
Pani je u vás doma naozaj normálna? Žiadať potvrdenie od muža, že nič… Také niečo som ešte ani vo filme nevidela.
Ja ju chápem! nariekal Milan. Ale čo mám robiť? Máme spolu deti. A ona mi pohrozila, že ak jej tú správu nedonesiem, rozvedie sa so mnou, deti vezme a odíde k mame do Košíc. A viete, kde sú Košice? Pre Bratislavu to je koniec sveta! Prosím vás, napíšte jej tú sprostú správu.
Milan, to nemyslíte vážne, že? Čo jej vliezlo do hlavy? Veď sme sa snáď ani nikdy osobne nestretli!
Ona má dôkaz! vyhrabal z vrecka mobil, našiel fotku a ukázal Edite. Pozrite, na tejto spoločnej fotke zo slávnostného posedenia mám ruku cez vaše rameno.
Lebo nás bolo v kancelárii ako na svadbe a inak by sme sa nevošli do záberu!
No, ale vraj ste mi skloniť hlavu na rameno ako zamilovaná naša!
Čože?! Preboha, jej nevadi, že som len uhla pred Puškárovou kyticou, aby mi nezahodila tvár?
Vysvetľoval som, Mártonová neverí. Čím viac vysvetľujem, tým viac je podozrievavá. Bez toho papiera som hotový.
To nemôžete byť až taký pod papučou!
Ale som. Kvôli deťom. Bez nich neprežijem.
Svätý Václav, to už vážne! zamumlala Edita a chytila do ruky čistý list. Dobre, nadiktujte text, naplotneme to!
Píšte: Ja, Edita Poláčková, potvrdzujem, že svojho zástupcu Milana Miroslavoviča nemôžem vystáť.
Edita naňho hodila bláznivý pohľad, ale Milan gestom prikývol.
Presne tak píšte! Neznášam ho! A dopíšte: dokonca ho nenávidím!
Nenávidím? To nemôžem… Ako mám pracovať s človekom, čoho nenávidím?
Tak, že ako muž, nie ako kolega! Ani za dva milióny eur by som s ním nespala!
Pečiatka je dole v účtárni, automaticky odvetila Edita, ešte raz si text prečítala a zhrozila sa.
Veď to je číry nezmysel! Také nikto nemôže myslieť vážne! rozhodným tónom roztrhala papier na franforce a hodila do koša.
Čo ste to spravili? Veď som tu správu potreboval!
Viete čo, Milan, usmiala sa napokon Edita s diabolským pohľadom rozveďte sa s tou vašou Natáliou, bude vám lepšie.
Prosím? To nemôžem! Však ona mi tie deti odvedie!
Neodvedie, poznám perfektného advokáta, vybaví, že deti ostanú s vami.
Ale, ja…
A ak niečo, osobne vám pomôžem s výchovou detí.
Vy? Mne? Osobne?
Samozrejme. Ako zástupca ste mi sympatický. Nájdeme vám výbornú pestúnku, budete spokojný!
A Natália?
Natáliu pošlite pokojne do Košíc k mame. Alebo nech príde sem, porozprávame sa ako ženy. To je lepšie ako nejaká idiotina s pečiatkou.