Pani Oľga Štefánová, môžem na slovíčko? ozval sa ticho vo dverách riaditeľky fabriky jeden z jej zástupcov.
No samozrejme, Andrej Mišík, poďte ďalej, prikývla úradným tónom pani riaditeľka. Tak mi povedzte, ako sa dnes darí nášmu prevádzkovému úseku?
Aké “darí”? Kde presne?
No predsa na prevádzke.
Aha, na prevádzke. Tam je všetko v poriadku. Prečo?
Ako prečo? Prišli ste asi nie kvôli tomu, že nemáte čo robiť. Niečo mi určite chcete povedať.
Pravda, niečo by som od vás potreboval, prehovoril zachmúrený Andrej. Presnejšie povedané, chcel by som niečo poprosiť.
Prosbu? Oľga pozrela na svojho kolegu s podozrením, až sa jej trochu zamračilo čelo. Och, Andrej, v poslednom čase mi pripadáte nejako iný.
V poslednom čase?
Áno. Chodíte, akoby vám niekto na nohu stúpil, alebo nebodaj máte doma pohromu. V rodine všetko v poriadku?
No, viete… vzdychol Andrej. Ešte trochu a v mojej rodine bude veľký problém. Ak mi od vás nedáte jedno potvrdenie.
Potvrdenie? Oľga sa prebrala do plnej bdelosti. Nerozumiem. O akom potvrdení hovoríme?
Viem, že sa vám to nebude zdať, ale inak to už jednoducho nejde. Potrebujem od vás písomné potvrdenie… pre moju ženu.
Prosím? tvár riaditeľky sa nečakane vyrovnala do masky nehybnosti. Potvrdenie pre vašu manželku? O čom?
O tom, že medzi nami nikdy nič osobné nebolo a nie je.
Čože nebolo?
Osobného vzťahu… Andrej sa začínal pod očami červenať. Ako je to medzi mužom a ženou.
To vám už načisto preskočilo? bledla Oľga, Alebo si robíte žarty?
Bohužiaľ, je od tejto papierovačky závislá budúcnosť mojej rodiny. Rozumiete, moja žena si vsugerovala, že máme spolu milenecký pomer.
Riaditeľka tam sedela s otvorenými ústami, až napokon pýtavo šepla:
Vaša žena je v poriadku? Vyžaduje si potvrdenie, že… Čosi také som ešte nezažila. To je naozaj ako z nejakého starého bratislavského filmu!
Som si vedomý! skrúšene vyriekol Andrej. Ale čo mám robiť? Máme spolu deti. A povedala, že ak jej nedáte na papier, že medzi nami nič nie je okrem práce, podá žiadosť o rozvod. Zoberie deti a odíde k svojej mame do Košíc. Viete, kde to je? Kýsi koniec sveta. Preto vás prosím, napíšte tú hlúpu potvrdenku.
Počkajte, Andrej! Oľga neverila, že sa takýto rozhovor v skutočnosti deje. Odkiaľ vôbec vaša žena vzala, že medzi nami niečo bolo? Veď sme sa snáď nikdy spolu nikde nestretli. Na vašich košeliach moju rúžovú stopu určite nenájde. Odkiaľ má také predstavy?
Tu je zdroj… Andrej siahol do záhybu saka, vytiahol mobil, našiel fotku a ukázal Oľge. Moja žena uvidela túto fotku a odvtedy… proste ju to drží.
No a? Oľga nechápavo pozerala na spoločnú fotku celej správy fabriky. Veď aj ja mám takú fotku, je to z toho, keď nás ocenili diplomom z mesta!
Presne tak, usmial sa trpko Andrej. Lenže na nej sme vedľa seba. A ja vám držím ruku na pleci.
Však nás tam bolo veľa, museli sme sa pomestiť do záberu!
Jasné. Lenže, pozerajte na vašu hlavu. Júlia tvrdí, že takto položia hlavu mužovi na hruď len ženy, ktoré ho milujú.
Prosím?! Oľgine oči vzbĺkli rozhorčením. Aké milujúce ženy? Vaša žena snáď nevidí, že som sa nahla, lebo by mi tvár zakryli tie kvety, čo držala v rukách pani Mičková?
Aj ja som sa to snažil Júlii vysvetliť, ale… čím viac som rozprával, tým viac mi neverila. Bez vášho potvrdenia som stratený, úprimne.
Ale to je hanba! opäť zvolala Oľga. To ste fakt taký podpapučník, že sa bojíte vlastnej ženy ako ohňa?
Som, zašepkal, ale dosť nahlas, aby počula. Kvôli svojim deťom. Bez nich by som neprežil. To je to.
No to je hrôza, zamračila sa Oľga, vzala čistý papier z kopy a položila ho na stôl. Dobre… keď je to také dôležité… diktujte.
Dobre, zahundral Andrej. Napíšte: Ja, Oľga Štefánová, týmto potvrdzujem, že svojho zástupcu Andreja Mišíka ani len nemôžem vystáť.
Oľga naňho prekvapene pozrela, ale rukou ho umlčala.
Presne tak, napíšte to! Nemôžem vystáť! A ešte dodajte: A dokonca ho nenávidím.
Akože nenávidím? neudržala sa riaditeľka. Ja predsa nemôžem pracovať s niekým, koho nenávidím!
Tak teda, že ho nenávidím ako muža! A nikdy by som si s ním neľahla ani za milión eur. Ešte raz podpíšte a dajte pečiatku, aby to bolo oficiálne.
Pečiatka je u ekonómky, automaticky odpovedala Oľga, potom si potvrdenku prečítala a zarazila sa.
Veď to je čistý nezmysel! Takto to nemôže byť! rázne povedala, zložila papier na polovicu, natrhla a znova, až ho roztrhala na márne kúsky.
Čo to robíte? zhrozil sa Andrej. Veď je to dokument! Potrebujem ho!
Viete čo, Andrej… Oľga sa náhle zvláštne usmiala. Rozveďte sa radšej s Júliou, nebude z toho nič dobré.
Veď to nemôžem! vystrašene na ňu pozrel. Ona si zoberie deti! Určite ich odvedie!
Neodvedie, stále sa usmievala Oľga. Poznám skvelého advokáta, čo spraví všetko, aby deti ostali s vami.
Ale ja…
A ak bude treba, nenechala ho dopovedať, osobne vám pomôžem s ich výchovou.
Vy? Mne? Osobne?
Samozrejme. Ste mi veľmi sympatický ako zástupca a aj ľudsky. Nájdeme vám výbornú pestúnku. Budete spokojný.
A Júlia?
Júlia nech ide do Košíc k mame. Alebo, nech príde sem za mnou a porozprávame sa priamo, zoči-voči. To bude určite rozumnejšie než nejaká nezmyselná pečiatkovaná potvrdenka.
