Drahý denník,
dnes som zažila niečo, čo mi ostane v srdci už navždy. Už dlho som túžila po psovi nie po takom, s ktorým by som len prechádzala parkom, ale po priateľovi a opore na každej ceste životom. Mama ma dnes zobrala do útulku v Bratislave, hoci sa mi kolieska na vozíku mierne zasekávali pri vstupe, no môj optimizmus bol silnejší.
Za dverami sa ozýval štebot a štekot. V miestnosti bolo plno klietok, zvieratá sa prekrikovali a každý chcel získať pozornosť. Jeden pes šťastne vrtel chvostom, ďalší skákal na mreže, niektorí len ticho sedeli a pozerali smutným pohľadom. Pri každej klietke som zastala, pozrela zvieraťu do očí, no ani jedno ešte vo mne nevzbudilo to, po čom som túžila.
Keď som už bola rozhodnutá odísť, v rohu miestnosti mi padol zrak na veľkého ovčiaka. Ležal takmer v tieňoch, chrbtom k ostatným psom nevrčal, neštekal, ani sa nesnažil pritiahnuť pozornosť. Mal nezameniteľne múdre oči a zasnený pohľad, ako keby už mal všetko dávno za sebou.
Tohto chcem, povedala som pevne, až som samu seba prekvapila. Ukázala som na ovčiaka a oslovila pracovníčku útulku.
Pani Vierka sa zatvárila váhavo a s povzdychom pokrútila hlavou. Slečna, tento pes je naozaj problémový. Je divoký, už viackrát napadol ľudí, bojíme sa, že mu nevieme pomôcť. Aj sme zvažovali, že by bolo lepšie ho uspať, vysvetľovala mi tichým hlasom, ako keby som ešte mala možnosť rozmyslieť si to.
Ale ja som sa usmiala. Ale veď každý z nás má svoje slabosti, no nie? ukázala som na svoj vozík, nechápajúc, prečo sa ľudia psov boja viac ako bolesti v srdci. Nevadí mi, ak to bude ťažké. Chcem sa s ním aspoň stretnúť. Prosím.
Vzdychla si a privolala kolegu. Klietka sa otvorila. Všetci stíšili hlas, niektorí návštevníci sa stiahli zo strachu. Vzduch bol hustý ako pred búrkou. Každý čakal, že pes zareve, rozbehne sa na mňa a dôjde k tragédii.
Ovčiak s menom Rexo zostal stáť napätý, s ušami našuchorenými, oči mu intenzívne žiarili. Sekundy sa zdali oveľa dlhšie, každý zadržiaval dych. Nahlas zaštekal jeho hlas sa odrážal od stien, niektorí si zakryli tvár rukami, ako by sa chceli uchrániť pred katastrofou.
A potom spravil niečo nečakané. Opatrne urobil pár nesmelých krokov ku mne. Dýchal zoširoka, ale v očiach už nebol strach, skôr zvedavosť. Ja som sa nehýbala, usmievala sa a dívala sa mu priamo do očí. Rexo prišiel bližšie, pritúlil sa ku kolesám môjho vozíka, ovoňal mi kolená i ruky a potom si ľahol mi k nohám, zavrel oči a pokojne vydýchol.
Zatajila som dych, vystrela ruku a pohladkala ho. Neuskočil, nezavrčal, len sa uvoľnil pod mojou dlaňou akoby sa po prvý raz nebál, že mu niekto ublíži.
V útulku zavládlo hrobové ticho. Jeden starší pán šepol: To som ešte nevidel, tento pes nikdy nikomu neveril.
Naklonila som sa k Rexovi a potichu povedala: Si môj, od teraz spolu všetko zvládneme.
A tak sme ešte ten deň odchádzali domov ja a divoký pes, ktorého sa všetci báli, no možno sme sa potrebovali navzájom viac, než ktokoľvek tušil.
Ak chcete vedieť, ako bude náš príbeh pokračovať, sledujte ma alebo mi napíšte poteší ma každý komentár a vaša podpora.
