Domáca pani vo vlastnom byte.
Romanka, zase si zabudla prikryť maslo viečkom, zafučala Helena Štefanová a hlučne si pritiahla stoličku k stolu. Teraz celú noc nasiaklo pachmi z chladničky. Miško, synček, radšej si natri tvaroh, včera som čerstvý kúpila.
Romana zacítila, ako jej prsty pevnejšie obopínajú rúčku noža. Bez slova krájala chlieb, snažila sa robiť rovné krajce aj keď sa jej ruky trochu triasli. Vonku popŕchal októbrový dážď, po skle stekali krivé cestičky a kuchyňa bola zrazu akási pritesná pre troch dospelých.
Mami, s maslom je to v pohode, Michael ani nezdvihol oči od mobilu, mechanicky žul nátierku.
No jasné, jasné. To len tak, zo zvyku. Vy mladí neviete, že potraviny sa takto kazia. Potom vás bude bolieť brucho a kto vás bude ošetrovať?
Romana položila misu s chlebom na stôl a sadla si na svoje miesto. Od rána jej bolo mizerne, v ústach mala divný pocit. Zaliala si čaj značky “Dobré ráno”, dúfala, že horúci nápoj utíši nepríjemnú nevoľnosť.
Romanka, ty ani neješ, nevzdávala sa svokra, skúmavo sa na ňu dívala ponad okuliare. Pozri, aká si celá schudnutá. Miško, aké deti s takou ženou chceš? Dieťa potrebuje zdravú matku.
Niečo sa v nej zatiahlo. Romana odpila z horúceho čaju a nasilu sa usmiala.
Pani Helena, ja ráno nikdy nemám hlad. Vždy to tak bolo.
Vždy, vždy… Za mojich čias sme chodili do roboty aj s horúčkou a nikto sa nesťažoval. Dnešná mládež hneď na PN-ku uteká od jedného kýchnutia. Ja som tvojho Miška vychovala sama, ešte som popri tom stíhala držať domácnosť v poriadku.
Michael sa konečne odpútal od obrazovky.
Mami, čo to má spoločné? Romka bola včera v kancelárii do ôsmej, uzávierka.
Ja sa nehádam. Len sa bojím o vás. Ste mladá rodina, už by ste mali myslieť na potomstvo a ty stále také zdravie ledva- ledva…
Romana sa zdvihla a odniesla nedopitý čaj k drezu. V odraze na sklenených dverách videla, ako Helena nakladá Miškovi druhú dávku tvarohu, s láskou mu pohladila plece. Za jej chrbtom sa ozýval mäkký, starostlivý hlas smerovaný k synovi.
Nezabudni, dnes máš dôležité stretnutie. Modrú košeľu som ti ožehlila, visí na stoličke.
Romana stála pri dreze, zvierala v dlaniach vychladnutý hrnček a cítila, ako v nej postupne narastá tupá, ťažká únava. Čosi ako vyčerpanie, ibaže horšie. Podobné ublíženiu.
A to sa pred tromi mesiacmi úprimne tešila, že svokra príde.
***
Helena Štefanová dorazila k nim koncom júla. Zavolala neskoro večer, hlas mala roztrasený, takmer uplakaný. Susedia pod ňou jej vytopili byt, parkyet aj kus nábytku boli zničené, čakal ju veľký a drahý opravársky zásah. Remeselníci sľubovali, že do týždňa, maximálne desiatich dní budú hotoví.
Miško, prišla by som na pár dní, môžem? Hotel je drahý a sama sa tam necítim dobre, prosila do telefónu a Michael, samozrejme, neváhal ani sekundu.
Romana bola vtedy úprimne rada. Svokra bývala v Košiciach, videli sa ozaj len cez sviatky, všetko vždy prebehlo v pokoji. Helena pôsobila energicky a príjemne, trochu veľa rozprávala, ale inak bola v pohode. Po smrti manžela pred piatimi rokmi ostala sama, robila ešte v archíve, aj fialky na parapete pestovala s vášňou.
To prejde rýchlo, týždeň je nič, uistila Romka manžela a už v duchu plánovala, ako uprace izbu pre hostku. Aspoň sa lepšie spoznáme.
Michael ju objal a pobozkal do vlasov.
Ty si poklad. Viem, že je to nepohodlné, ale som pokojnejší, že mama nebude sama zápasiť s majstrami.
Prišla s dvoma obrovskými kuframi a škatulou zviazanou povrázkom. Romana s Miškom ju privítali na stanici, pomáhali jej vliesť do bytu. Helena bola očividne uťahaná, oči napuchnuté, pery tesne zovreté.
Ďakujem, že ste prijali starú ženskú, objala Romku na chodbe. Rýchlo odídem, sľubujem. Len čo dokončia byt, nebudem vas zdržiavať.
Prvé dni boli až idylické. Helena varila obedy, upratovala, kým boli v práci. Večer si sadli pri čaji a koláčoch, ktoré si priviezla. Michael rozkvitol, vtipkoval častejšie ako inokedy, bolo jasné, že mu blízkosť mamy prospieva.
Ale už na konci druhej týždňa sa niečo zmenilo.
Najskôr drobnosti. Helena premiestnila koreničky na poličke, aby to bolo po ruke a rozumne. Potom poskladala bielizeň v skrini podľa svojho systému. Romana nachádzala veci na iných miestach a nevedela, či má alebo nemá povedať. Veď to nie je nič dôležité.
Romanka, zbadala som, že máte prach na garnižiach. Asi dávno nečistené, však? Škoda, veď to môže robiť alergiu. Dnes som ich pretrela, je čisté, povedala svokra len tak mimochodom pri polievke.
Ďakujem, pani Helena, zamumlala Romana a cítila, ako sa červená. Skutočne nevládala každý týždeň utierať garniže. Po práci jej už večer zostávalo maximálne na knižku alebo seriál v obývačke.
Ja to nevyčítam, dcérenka, len pomáham. Nech máte jednoduchšie, žiarivo sa usmiala svokra.
Po troch týždňoch remeselníci volali, že sa objavili problémy s elektroinštaláciou. Desať dní navyše. Helena znervóznela, ale tvárila sa, že nič.
Nič to, Miško, veď nevadím, že? Ešte trochu vydržte s mamou.
Ale jasné, mami, nebývaš na obtiaž, Michael ju vľúdne objal.
Romana sa na nich mlčky pozerala. Začala ju jemne hryzť úzkosť, ale vždy to odohnala. Veď je to len týždeň navyše. Nevydrží?
Lenže tie týždne sa zmenili na mesiac. Potom na mesiac a pol. Svokra sa nenápadne zabývala v ich malej dvojizbovej bytovke. Bývala v izbe, ktorú mala Romana predtým ako pracovňu. Teraz si musela brávať notebook do kuchyne alebo do spálne, bolo to nepraktické, no neodhodlala sa pýtať si vlastný priestor späť.
Každý večer Helena varila večere. Musí sa uznať skvelé, ale vždy iba to, čo mal rád Michael. Zemiaky na cibuľke, segedín, fašírky. Romana mala radšej niečo ľahšie, zeleninové, ryby. Ale vždy jej bolo hlúpo pýtať iné.
Romanka, nič neješ zasa? neveriaco krútila hlavou svokra nad tanierom. Miško, pozri aká je chudá. Nuž, mala by ísť k lekárovi, možno má niečo so žalúdkom.
Romka, naozaj si prestala jesť, Michael sa na ňu díval s nepochopením.
Nie som hladná. Tá odpoveď bola pravdivá. Chuť do jedla jej odišla. Rána ju trápila nevoľnosť, cez deň slabosť. K lekárovi však nechcela. Nechcela počuť, že to je len od stresu alebo prepracovanosti. Veď ako vysloviť, že jej svokra lezie na nervy? To predsa nejde povedať nahlas.
***
V polovici septembra začali v práci šialené konce. Daňový úrad si vypýtal upravené výkazy, účtovníctvo (a medzi nimi aj Romana) presedelo v kancelárii niekedy aj do desiatej. Domov zašla večer vyčerpaná, hlava tŕpla od bolesti.
Byt ju vítal mäkkým svetlom, vôňou večere a hlasom Heleny.
Romanka, konečne si doma. My s Miškom sme už jedli, máš tam v hrnci, zohrievaj si. Ale, prosím, neposúvaj hrnce, ja som ich dala presne tak, aby to malo systém.
Romana prikývla, išla do kuchyne, zohriala si síce chutné, no ťažko prehĺtané jedlo. Michael prišiel, pobozkal ju na líce, spustil reč o svojom dni. Helena sedela, plietla niečo na chodbách či listovala v časopise, stále a stále bola prítomná. Ako by bolo vzduchu v byte zrazu menej.
Miško, myslíš, že tvoja mama plánuje ostať ešte dlho? spýtala sa raz v noci, keď ležali v tme.
Ešte nie je hotovo. Prosím, vydrž trochu, veď tam je zatiaľ žiť nemožné, zamrmlal ospalo.
Ale už sú to dva mesiace…
Je to moja mama. Je sama, je jej ťažko. Myslíš, že sa nevieš prispôsobiť?
Niečo sa v nej pichlo. Romana sa radšej obrátila k múru. Michael o chvíľu zaspal, no ona len ležala a od vedľa počúvala tiché šramoty svokry.
Na druhý deň ju Helena po príchode z práce prekvapila novým návrhom.
Romanka, vieš čo, v sobotu ti pomôžem s upratovaním. V dvoch to pôjde rýchlejšie.
Romana chcela odmietnuť, ale Helena už doniesla vedro, mop a handry. A tak spolu drhli podlahy, utierali prach a svokra všetko komentovala.
Aha, tu za radiátorom je dosť špiny, treba to prejsť vysávačom. A závesy už tiež vyprat, máš ich úplne zaprášené. A chladničku umývaš ako často? Malo by sa aspoň každé dva týždne, inak sú tam baktérie.
Romana pritakala, drhla, a pri každej takejto poznámke cítila, ako v nej narastá rozladenosť. Ale drzo sa ozvať to nedokázala. Helena predsa iba pomáhala, starala sa. Je to úprimná snaha, dá sa jej to mať za zlé?
Na konci septembra už Romana cítila, že vo vlastnom byte je iba hosť. Nešikovná, nezrelá, stále “nie celkom dobrá”. Helena mala pod palcom kuchyňu, kúpeľňu, dokonca aj pranie. Miškove veci prala ona, skladała ich do komínkov, košele žehlila s krochom.
Miško miluje, keď je košeľa tvrdá, hovorila svokra s pýchou. Naučila som ho na poriadok od malička.
Romana si prala vlastné veci, keď práčka bola voľná. Niekedy sa cítila, akoby sa zakrádala v tichu po vlastnom byte a dúfala, že nebude nikomu na očiach.
V noci mávala čudné sny. Blúdila dokola v domoch s desiatkami zamknutých dverí, hľadala svoju izbu. Alebo stála v kuchyni, chcela navariť, no vždy jej niečo chýbalo alebo sa všetko strácalo.
Budila sa spotená, so srdcom až v krku. Niekedy sa pri manželovi chcela posťažovať, ale vždy tie slová ostali nevyjadrené. Čo má povedať? Že ju svokra udusila starostlivosťou?
***
Prvého októbra sa začali skutočne podivné veci.
Romana sa ráno zobudila na nevoľnosť. Ledva dobehla na WC, hneď ju naplo. Pri umývadle počula na chodbe starostlivý hlas svokry.
Romanka, je ti zle? Nezavoláme doktora?
Nie, nie, nič to nie je, asi som včera niečo zle jedla.
Naozaj? Včera boli fašírky, čerstvé mäso, všetko overené. Miško jedol, nič mu nebolo ale ty zas…
Nie je to fašírkami, len mám citlivý žalúdok.
Celý deň bola slabá. V práci len preklikávala čísla v excel tabuľke napochytro, všetko sa jej motalo. Kolegyňa Žofia mala o ňu starosť.
Romka, vyzeráš si bledo. Nepôjdeš domov?
Nemôžem, uzávierka je zajtra.
Zdravie je prvé. Choď k lekárovi.
No Romana nešla. Došla domov neskoro, Helena ju privítala už takmer nepriateľským pohľadom.
Starala som sa celý večer. Miško sa tiež bál. Uvedomuješ si, že nás stresuješ?
Prepáčte, je veľa práce.
Práca… stále len práca. Čo domov? Rodina? Tvoj muž bol pol dňa sám, aspoň večeru som mu dala poriadnu.
Romana zmizla do spálne, na posteli sa zrútila. Bolela ju hlava, z druhej izby zaznievali tlmené hlasy Helena a Michael. Už nerozumela slovám, len tónom. Svokra sa sťažovala, Michael sa snažil chlácholiť.
Romana zaborila tvár do periny a predstavila si, že môže na celý byt zakričať. Len tak, nahlas, až kým nezostane žiadna sila. No ostala ticho, ako vždy.
Na druhý deň ráno, keď sa obliekala do práce, našla svoju obľúbenú bielu blúzku zrazu so žltkastým fľakom na golieri. Večer predtým bola čistá, Romana si bola istá.
Pani Helena, neviete, čo sa stalo s mojou blúzkou? spýtala sa na kuchyni.
Svokra sa obrátila od sporáka, tvárila sa prekvapene.
S ktorou blúzkou?
S tou bielou. Teraz má na golieri škvrnu.
Ja ti veci nebrávam, možno si si ju sama zapatlala a nevšimla si si.
Romana sa na ňu zadívala, na ten nevinný pohľad. Zrazu s istotou vedela, že svokra klame. Vie o tom.
No dôkaz nemala a zas nič nepovedala. Oblekla si iný sveter, odišla do práce s ťaživým kameňom v hrudi.
Čudnosti pribúdali. Zmizol jej najmilší hrnček ten, ktorý jej Michael dal k narodeninám. Nenašla ho nikde. Helena len krčila plecami: Možno si ho rozbila a nezistila.
Potom v kúpeľni zrazu zmizol skoro celkom nový šampón. Helena: Možno pretiekol cez uzáver. Stáva sa.
Romana márne kládla ďalšie otázky. Každý deň sa cítila zvláštnejšie a neistejšie. V práci pracovala na autopilota, večeru si brala s notebookom ku kuchynskému stolu, do izby obsadenej svokrou jednoducho nevkročila. Michael bol mrzutejší a uzavretejší, často sa hádali.
Poslednú dobu si nervózna, povedal jej raz. Je to pracou?
Nie.
Tak čím?
Romana na neho pozrela a skoro to povedala že ju dusí neustála svokrina prítomnosť, že je cudzia vo vlastnom byte. Ale slová ostali v hrdle.
Som len unavená. Prepáč.
Objal ju, pohladil po hlave.
Vydrž ešte chvíľu. Mama skoro odíde, hovorila mi to. Byt jej skoro dokončia.
Lenže byt stále nedokončovali. Každý týždeň nové výhovorky od majstrov.
***
Na konci októbra Romana zistila, že už ani poriadne nespí. Skôr len bezcieľne drieme s uboleným telom. Kruhy pod očami, trasúce ruky.
Jednu noc ju zobudil zvláštny šramot z izby Heleny. Prikradla sa k dverám, načúvala. Šramot, mlčanie.
Ráno sa svokry pýtala, či niečo v noci nepočula.
Nie, dcérka, ja spávam tvrdo. Asi sa ti to iba snívalo. Nerve musíš k doktorovi…
O pár dní ju v byte prepadol divný pach. Taký voskový, sladký, ako v kostole. Najviac pri dverách do Heleninho apartmánu.
Pani Helena, páliťe sviečky? spýtala sa večer.
Sviečky? To nie, načo by som. Možno od susedov.
Ale vôňa sa pravidelne vracala, vždy v noci, nenápadná, no jasná. Romana začala bdieť v tme a cítila, ako ju prepadáva zvláštny nepokoj.
Jedného dňa, keď bola Helena preč, vstúpila do jej izby. Na prvý pohľad všetko normálne, usporiadaný gauč, časopisy na stole, na parapete fialky. Otvorila skriňu. Dole stáli kufre a ona povestná škatula zviazaná špagátom.
Romana si kľakla, nadvihla ju, keď vtom začula dvere. Rýchlo vybehla von. Helena vstúpila, spokojná so siatkami.
Romanka, ty si už doma? Čakala som ťa neskôr.
Nie je mi dobre, odišla som skôr…
Ľahni si, ja ti spravím čaj.
Ešte ten večer Romana jasne zachytila voskový pach. A navyše, na poličke v predsieni ležala spoločná fotografia tá, čo bola vždy na komode v spálni. Opatrne vzala rámik, bližšie pozrela. Sklo celistvé, ale jej tvár na fotke bola jemne poškrábaná tenučkými ryhami, akoby niekto škrabal ihlou.
Srdce jej divo búšilo. Stála v predsieni s rámikom v rozochvených rukách a nemohla odtrhnúť pohľad.
Romka, čo tam robíš? vyšiel z izby Michael, zívajúc.
Pozeraj, Miško.
Vzala rámik, ukázala mu fotku.
Čo to je?
Ja neviem. Teraz som si to všimla.
Možno sme to nikdy predtým nevideli, bola chyba pri tlači.
Nie, to je naschvál. Niekto to škrabal schválne…
Kto? pozrel sa chápavo. Kto by robil takúto vec?
Romana zmĺkla. Obaja vedeli, kto ešte žije v byte. Ale povedať to nahlas to bola šialenosť.
Asi sa mi len zdá, zamumlala. Prepáč.
Tú noc nespala vôbec. Ležala so široko otvorenými očami a načúvala tichu.
***
November začal chladom. Romanu často triaslo. Zahaľovala sa aj doma do svetra, no mráz prichádzal akosi zvnútra. Nevoľnosti sa zhoršili. Takmer nič nejedla, len pila čaj a keď svokra nevidela, zahryzla suchár.
Romanka, ty vyzeráš vážne chorá svokra mala v hlase starosť, no v očiach bliklo čosi iné. Spokojnosť? Zdalo sa jej to.
V práci si ju zavolala vedúca.
Pani Romanová, poslednú dobu robíte chyby. Včera ste zle zapísali sumu, deň predtým ste poplietli dátum. To nie je váš štýl.
Ospravedlňujem sa, už sa to nestane.
Ste si istá, že ste zdravá? Nepotrebujete dovolenku?
Dovolenka. Predstava dovolenky doma, tam kde je každý roh presiaknutý Helenou, ju desila.
Nie, ďakujem. Je to v poriadku.
Ale v skutočnosti nebolo. Prepínala medzi diabolskou únavou a apatiou. Večery trávila v kuchyni, za notebookom, odpovedala Michaelovi jednoslovne. Ten sa hneval.
Romka, nerozumiem, čo sa deje. Máš pocit, že odchádzaš? Si vôbec so mnou?
Prepáč. Som len veľmi unavená.
Možno naozaj zájdi k lekárovi. Mama stále rozpráva, že už fakt nič neješ.
Mama vraví. Romana zdvihla oči.
Tvoja mama všeličo vraví.
Čože?
Nič. Nepodstatné.
Odišla do spálne. Michael za ňou nešiel.
O niekoľko dní sa čosi definitívne zlomilo.
Romana došla z práce skôr Helena obyčajne vtedy pozerá slovenské seriály alebo drnčí s kamoškami po telefóne. No doma bol podozrivý pokoj.
Romana sa vyzliekla, šla do kúpeľne. Pri utieraní zachytila šum. Šepot. Z Heleninej izby. Zastala. Počúva. Šepot monotónny, slová nezrozumiteľné, tón zvláštny ako litánia. Ale nie modlitba.
Pomaličky nakukla cez škáru do izby. Na stole horeli dve kostolné sviečky, Helena stála chrbtom, pred sebou fotky Michaelova z promócií, Romanina, cez ktorú bol preškrtaný čierny krížik fixkou. Helena posúvala ruku nad fotkami a v prstoch jej blysla ihla.
Helena… povedala potichu Romana, cudzo.
Svokra sa prudko otočila, oči rozšírené.
Romanka… ty… nečakala som ťa…
Čo to robíte?
Ruka jej spadla, schovala ihlu. Výraz zmätený, potom rýchlo prevládlo podráždenie.
Nič, nič! To nie je tvoja vec.
Sviečky, fotografie… Čo to má znamenať?
Povedala som, nie je to tvoja vec! Vyjdi z mojej izby!
Čosi v Romane prasklo. Všetko potlačené mesiace, všetka bolesť, krivda sa vyliali von.
Z vašej izby?! vykročila k nej, ruky sa jej triasli. Toto je môj byt! Môj! A to je moja izba, v ktorej bývate už tri mesiace! Tri!
Romana, nehreš…
Budem! Robíte tu čary so sviečkami, preškrtávate mi fotky, kazíte veci, dusíte ma!
Nič nekazím! Helena vystrela chrbát, pohľad mala ľadový. Ty všetko ničíš! Urobila si môjho syna nešťastným! S inou by už mal rodinu, s tebou len práca, práca! Nie si mu ženou, si príťaž.
Rana bodla ako facka. Romana ťažko dýchala, slzy ju štípali v očiach.
Ako sa opovažujete…
Ja môžem, som jeho mama! Sama som ho vychovala, celý život som sa mu obetovala! Ty si kto? Prvá, čo mu prekrížila cestu!
Ty ho milujem! Sme rodina!
Rodina? vysmiala sa svokra. A deti mu porodíš kedy? Pozri na seba, vysušená, chorá, nie si k nemu.
Už nevydržala. Romana pošla k stolu, zhodila sviečky na zem, zobrala svoju fotku, roztrhla ju napoly.
Vy sa zbaľte a okamžite odíďte z môjho bytu.
Čože? Helena zbledla. Neopovážiš sa!
Práveže áno! Ja som tu domáca, ja rozhdojem. Zbaľte si veci a choďte, hneď!
Michael ti to neodpustí!
To si s ním vyriešim ja. Ale vy už tu nebývate ani minútu!
Tesne na to spadol vchodový zvonec Michael sa vrátil z práce, začul krik, pribehne.
Čo sa deje?!
Helena ho hneď chytila za ruku.
Miško, vyháňa ma! Tvoja žena ma vyhadzuje na ulicu!
Michael sa pozrel na matku, na Romanu tá stála s roztrhanou fotkou, po tvári jej stekali slzy.
Mišo, pozri. Pozri, čo robila.
Ukázala mu stôl, sviece na zemi, fotografie, ihlu. Michael stíchol, výraz sa mu menil od nechápavého po zhrozený.
Mama… čo je toto?
Zal som sa len za teba modliť…
S ihlou? S preškrtanou fotkou? Prosím ťa!
Chcela som pomôcť! Ona ti nepatrí, vidím to!
Daj pokoj! zreval Michael Romana i Helena zmeraveli, takto ho nikdy nepočuli. Zbaľ sa. Odveziem ťa na stanicu. Teraz hneď.
Miško…
Teraz.
***
O hodinu Helena balila veci. Michael, neprehovoriac, jej pomáhal. Romana stála v chodbe a cítila, že nemá už vôbec žiadnu silu.
Keď už bola na odchode, Helena sa na Romanu dlhým, ťažkým pohľadom.
Budeš to ľutovať.
Romana mlčala. Michael zobral kufre a vyšiel. Helena za ním. Zabuchli dvere.
Zostala sama.
Ticho v byte zvonilo. Prešla do izby, kde bývala svokra. Na stole vosk, fotografie, sviečky. Všetko vyniesla na balkón a rozdrvila do koša.
Otvoriła okno dokorán, pustila dnu mrazivý novembrový vzduch. Pozerala von na tmavú oblohu, mokré strechy a cítila, že sa jej po strašne dlhej dobe konečne dýcha voľne.
Michael sa vrátil neskoro v noci. Vyzeral vysilený, potichu vošiel do spálne, padol na posteľ.
Odviezol som ju. Sadla na vlak do Košíc.
Sadla si k nemu.
Prepáč.
Za čo?
Že to takto dopadlo.
Romka, neospravedlňuj sa. Ja by som mal. Nevidel som to. Alebo nechcel. Myslel som, že si len unavená, že máš stres v práci. Ale toto…
Zložil si tvár do dlaní.
Zbláznila sa. Nevedel som, že by bola schopná toho.
Je jej smutno, chýba jej tvoj ocko, stratila všetko. Ty si pre ňu celý svet.
Ale to neospravedlňuje. Takto nám ublížiť…
Sedeli v tichu. Michael ju objal a Romana cítila, ako sa mu trasú ruky.
Bál som sa, že ťa stratím. Bol si posledné týždne tak ďaleko, ako by sme boli cudzí. Myslel som, že ma nechceš.
Nie. Iba som… sa dusila.
To viac nebudeš. Sľubujem.
Ráno bolo nezvyklé. Slnko svietilo cez záclony. Romana vstala, všade bolo ticho. Žiadne kroky na kuchyni, žiadny šramot, žiadny Helenin hlas.
Vošla do izby, kde svokra spávala. Prázdno. Opäť jej pracovňa.
Michael varil v kuchyni kávu.
Dobré ráno.
Dobré.
Naraňajkovali sa dvaja nezvyknuto, ticho, ale pokojne. Romana zjedla toast s maslom, necítila nevoľnosť prvýkrát po týždňoch.
Romka, mal by som ťa objednať k lekárke, hovorí Michael. Stále vyzeráš biedne. Idem ti vybaviť termín, dobre?
Dobre.
Objednal ju ku všeobecnej. Romana znovu šla do práce a po dlhom čase cítila, že jej je akosi ľahšie.
Večer, keď sedeli spolu na gauči, Michael ju objal.
Vieš, rozmýšľam o mame. Ešte nezavolala.
Asi je urazená.
Asi. Ale… nemôžem s ňou prerušiť kontakt natrvalo. Je to mama. Ale teba už nikdy nenechám trpieť.
Rozumiem.
Možno keď sa to ustáli, príde raz na návštevu. Ale len na deň. Všetko si vyjasníme.
Romana prikývla. Stále v nej zostával pocit obavy, ale chápala, že od neho nemôže žiadať absolútny koniec. Je to predsa jeho mama.
***
Na druhý deň šla k lekárke. Staršia pani s láskavým úsmevom ju vypočula, pýtala sa na nevoľnosť, slabosť, nechutenstvo.
Kedy ste mali poslednú menštruáciu?
Romana sa zapozerala a zrazu si uvedomila, že nevie. Za všetkým tým chaosom na to zabudla.
Už dávno, asi viac ako mesiac.
To skúsime tehotenský test.
Romana ostala strnulo sedieť. Tehotná? Nemyslela na to pri tom všetkom nemala energiu na plánovanie. Ale s Miškom sa nechránili, chceli dieťa… niekedy. V budúcnosti.
Test bol pozitívny.
Gratulujem, usmiala sa lekárka. Cca šesť týždňov. Nevoľnosti a slabosť sú bežné pri začiatku tehotenstva. Pošlem vás k gynekologičke.
Romana vyšla na chodbu roztrasená. Tehotná. Oni budú rodičia.
Sadla si na lavičku na chodbe a rozplakala sa. Od šťastia, od úľavy, od strachu od všetkého.
Večer to povedala Michaelovi. Najskôr neveril, potom ju popadla do náručia, krútil s ňou po byte, bozkával.
Naozaj? Naozaj?
Naozaj. Šesť týždňov.
Neviem, čo povedať. To je zázrak!
Sedeli za ruky na kuchyni, Michael jej opakoval, že ju miluje, že bude všetko dobré, že pre ňu aj pre bábätko spraví maximum.
***
Prešli tri týždne. Helena Štefanová sa neozvala. Michael sa jej párkrát pokúšal dovolať, nedvihla. Prišla len krátka SMS: Žijem, som zdravá. Nerob si starosti. Viac nič.
Romana sa začala cítiť lepšie. Nevoľnosti ustúpili, začala jesť, vrátila sa jej energia. Večer upratovali spolu pracovňu, vypratali zvyšky Heleninej éry, kúpili nové závesy.
Byt sa zmenil. Bol ľahší, svetlejší. Romana zasa varila, čo mala rada ona, Michael jej pomáhal smiali sa, žartovali, ako kedysi predtým.
Jedného večera na gauči Michael objal Romanu cez ramená.
Vieš, rozmýšľal som. Keď sa narodí bábätko, mama určite príde na návštevu.
Asi áno.
Bude ti to vadiť?
Romana chvíľku mlčala, potom sa na neho vážne obrátila.
Môže prísť na návštevu. Na jeden deň. Noc tu už spať nebude nikdy. To je moja podmienka.
Dobre.
A so synom ju spočiatku nenechám samú. Možno časom, keď uvidím, že rešpektuje hranice. Ale zatiaľ nie.
Súhlasím. Úplne.
Miško, nechcem byť “tá zlá”, nechcem sa hádať. Ale už nikdy jej nedovolím, aby nám rozbila život. Nech náš syn vyrastá v kľude.
Neboj, už budú pravidlá. Jasné, konkrétne. Mama ich prijme alebo neprijme. Náš pokoj je priorita.
Romana sa k nemu pritúlila, zatvorila oči. Vonku zase pokrapkalo, ale v byte bolo teplo a bezpečne.
Myslíš, že to zvládneme? šepla.
Čo presne?
Všetko. Dieťa, rodina, vzťahy s tvojou mamou.
Jasné, že áno. Pretože sme spolu. A už vieme, čo už nikdy nechceme zažiť.
Romana prikývla. Stále tam bol strach. Nevedela, aké to bude s Helenou ďalej. Či zvládne rešpektovať hranice, či sa nezmení na manipulátorku.
Ale v tejto chvíli mala pocit, že to zvládne. Že to zvládnu spolu. Dokázala povedať nie. Ochrániť svoj domov, seba a ich rodinu.
Miško, povedala ticho, položila si ruku na brucho, kde pod srdcom rástol ich syn alebo dcérka. Sľúb mi, že keď to bude znova zlé, vypočuješ ma. Nebudeš sa tváriť, že nič.
Sľubujem, Romka. Vždy ťa vypočujem.
