Pamätám si to ako podivný sen, ktorý sa v mojej mysli odvíjal ako film v meste Nitra, kde sa deti preháňali ulicami s vôňou pečených koláčov v ovzduší. Michal Semeniš, ešte ako žiak základnej školy, raz zažil udalosti, ktoré mu utkvili v pamäti na celý život všetko sa v tom snovom svete točilo okolo rozhodnutia stať sa učiteľom.
Michal bol v šiestom ročníku. Býval s mamou v paneláku, kde každý večer zneli piesne od susedov. V ten rok ich otec opustil, len tak akoby sa rozplynul v podivnej hmle, povedal mame do tváre:
Mám inú rodinu, vy žite ako chcete.
Slová ostali horúce v Michalovej pamäti, utekal do izby s výhľadom na hrad a plakal tak, aby mama nevidela slzy. Sľúbil si, že nikdy svojich blízkych neopustí. Otec pre neho zmizol, stal sa len tieňom, ktorý občas zavial do jeho snových myšlienok.
Mama pracovala vo výrobni v Ružomberku, popri práci doma šila záclony pre susedky. Nebolo im veselo, ale v chladnej kuchyni vždy voňala polievka. Mama sa snažila, aby bol Michal v škole oblečený v nových veciach. Všetci žili podobne, hoci niektorí akoby mali v snoch viac šťastia.
V Michalovej triede bol chlapec, ktorého volali Karol Kováč povrchný chlapec s tvárou stále zamazanou od malinovej marmelády. Jeho otec na dedine zdedil dom, predal ho a založil v Trenčíne autoopravovňu. Peniaze sa objavili akoby cez noc, Karola rozmaznávali a on sa chvastal novými vecami, až sa ostatní stávali len šedivými postavičkami v jeho snovom svete.
Jedného dňa prišiel Karol do triedy a vykvíkol:
Pozrite, aké hodinky mi kúpil otec! ukázal zápästie, ktoré akoby svietilo v tme.
Michal sa len díval, v očiach mu ostávala túžba po hodinkách, ktoré nikto iný nemal. V tej chvíli si opäť pripomenul otca, ktorý zmizol vo svete snov, a Karolov otec sa mu zdal ako obraz normálnosti, ktorú postrádal.
Karol má otca a ja nie, pomyslel si.
Michal sa v škole snažil, mama vždy šepkala:
Dobré známky, synček, to je tvoja cesta, a on sa silou snov držal medzi dobrými žiakmi.
V ten deň mali poslednú hodinu telocvik v rozostrenej telocvični, kde sa ozývali výkriky podivných postáv. Chlapci sa v šatni handrkovali, Karol odložil hodinky zašiel ich dať do tašky, v snovom rozruchu mu vypadli pod lavicu, a len Michal ich zazrel. Zrazu sa v jeho hlave objavila myšlienka, ako staniolová kocka v sne: vezmi si ich, nikto si nevšimne. Prikrčil sa a hodinky skončili v jeho vrecku. Ešte si takmer povedal Karolovi, že ich našiel, ale ústa ostali zavreté.
V telocvični sa cvičilo, Michal celý čas cítil hodinky v šušťákových nohaviciach pálili mu stehno, obával sa, že vypadnú. Rozmýšľal, ako ich vrátiť pod lavicu či do Karolovej tašky, ale každá cesta sa zdala desivá.
Zaznel zvonček, v šatni Karol kričal:
Ukradli mi hodinky! Ukážte všetci vrecká! a Michal cítil, že sa mu snový svet rozpadá.
Ivan Zachar, volali ho, telocvikár z Nitry, starší pán v sivom triku.
Prečo si priniesol drahé hodinky do školy, Karol? povedal, potom prikázal:
Všetci do rady, zatvorte oči!
Riadok detí so zažmúrenými očami, Ivan Zachar v sne kontroluje vrecká naslepo. Keď prišiel k Michalovi, jemne poklepal po nohaviciach, vytiahol hodinky, a posunul Michala vedľa iného chlapca. V snoch detí nič nebolo jasné. Potom, zrazu Ivan zakričal:
Tu sú! Karol, lepšie si dávaj pozor na svoje veci.
Všetci otvorili oči, hodinky ležali pod lavicou, Karol ich uchopil a už si ich nikto nezávidel.
S hodinkami do školy už nechoď, povedal telocvikár a pustil všetkých von.
Michal vyšiel ako posledný, v snoch cítil, že Ivan Zachar s ním ešte pohovorí. Noc bola plná obáv možno ho čaká u riaditeľa, možno všetko skončí.
Na druhý deň bolo všetko obyčajné, snenie vybledlo v učivách a prestávkach, Ivan Zachar sa neukázal. Srdce sa upokojilo, snový svet Michala sa roztopil v slnečných lúčoch.
Hlboko sa v sne za to hanbil, sľúbil si, že nikdy nič cudzie nevezme. Vyrástol, išiel na pedagogickú fakultu v Bratislave.
Roky ubiehali v podivnom rytme snov a Michal bol už učiteľ. Raz sa v jeho triede odohrala zvláštna snová epizóda jednej žiačke, Ivete, zmizli peniaze. Prišla za ním, do snového kabinetu:
Pán učiteľ, zmizli mi peniaze, zrazu Michal videl strach v očiach Katky. Vedel, že jej rodina mala ťažkosti, a Katka vyčnievala cudnosťou, no aj smútkom.
Michal povedal:
Iveta, aká suma ti zmizla? dozvedel sa, že išlo o pár eur. Katka mi tie peniaze odovzdala, našla ich na zemi. Buďte pozornejší, deti.
Z vrecka vytiahol vlastné eurá, dal ich Ivete. Trieda hneď chválila Katku, ona len červená sedela a dívala sa na Michala. Bolo to ako snové tajomstvo, kde slzy padali, no nemohla, nesmela učiteľa sklamať.
Po vyučovaní Katka vyšla za Michalom. V sne položila peniaze na stôl.
Sadni si, Katka, porozprávam ti jeden príbeh.
Katka počúvala snový príbeh o chlapcovi Karolovi a jeho hodinkách, o Michalovi, čo ich ukradol a o Ivanovi Zacharovi, ktorý ho neodsúdil.
Mohol mi zničiť život, ale dal šancu, povedal Michal, dnes ju dávam ja tebe.
Katka plakala.
Ďakujem, pán učiteľ už nikdy sa to nestane, šepkala.
Michal vedel, že v snoch i v realite sa Katka polepší.
Sen pokračoval Michal počas dovolenky v Piešťanoch stretol starnúceho Ivana Zachara, ktorý kráčal s palicou.
Vediem seniorskú skupinu, smial sa starý telocvikár.
Ivan Zachar, chcem vám poďakovať za tú snovú príhodu s hodinkami.
Michal, ja vtedy ani nevedel, u koho boli. Sám som mal oči zatvorené, keď som kontroloval vrecká. Hodinky som naslepo podstrčil pod lavicu. Nechcel som vidieť žiaka ako zlodeja. Teraz, keď si učiteľom, vnímam to ako odmenu za moju voľbu.
Tá udalosť mi ukázala cestu, Ivan Zachar, vždy vám budem vďačný.
Sediac na lavičke ako dvaja snoví pútnici, rozprávali si novosti, Michal počúval rady staršieho kolegu.
Vieš Michal, slovenská porekadlo hovorí: Prikry hriechy blížneho, Boh prikryje tvoje. Tak to v snoch i v živote chodí
Ráno bol sen rozplynutý a v pamäti ostala len zvláštna, hmlistá cesta za človekom v sebe.
