Ocko, poď sa pozrieť na úžasný výjav. Veno si domov priviedol rodinu
Venoš Bolka bol typický slovenský kocúr s tzv. markízovou srsťou: tmavomodrý chrbát, uši a chvost, zatiaľ čo hrudník, líčka, prekrásne biele ponožky na labkách, bruško, koniec chvosta a biely trojuholník na čele žiarili čistotou. Spolu s jeho pohybmi to vytváralo dojem, že je elegantný ako klavír. Venovy zelené oči vždy pôsobili zamyslene mal pohľad hodný skúseného nočného speváka mačacích serenád pod oknami bytoviek v štýle kocúr-country.
Kocúr bol mimoriadne vychovaný. Nenapádal na stôl, neničil nábytok pazúrikmi, ani sa nesnažil skúšať Newtonove zákony presúvaním predmetov z komody na zem. O jeho mačiatkových rokoch sme len hádali: možno lozil po záclonách, zhadzoval vianočný stromček, naháňal hračky. K nám však prišiel už s dospelým charakterom, uzavretá mačacia osobnosť. A predtým býval celkom inde nepoznal bytovku.
Predtým býval v garáži rybárskej družiny na opačnej strane Váhu. Raz nastala zmena vedenia garáže nový šéf bol oddaný psíčkar a odporca mačiek. To rozhodlo o ďalšom osude Venoša. Môj švagor, ktorý tam pracoval ako zvárač, nám ho doniesol.
Ak ho tam nechám, psíky šéfa ho roztrhajú. Vedeli by ste ho prijať? prosil.
Tak sme súhlasili. Venoš, ten elegán, sa rýchlo pustil do zlepšovania mačacej genetiky medzi miestnymi mačkami.
A prosím, nehádžte po mne papuče kvôli samovychádzaniu či rizikám pre kocúra. Boli to koniec 80-tych rokov, v Považskej Bystrici o veterinárnej starostlivosti, tobôž kastrácii, sa takmer nevedelo. Keby to niekto riešil s polopitým domrázom z farmy, pozrel by sa naňho ako na blázna.
Napriek jeho dobrodružstvám žiadna z mačiek mu neprirástla k srdcu. Bol ku všetkým rovnako chladný. Tak to trvalo, kým sa neobjavila ona Maška.
Jedného dňa som sa vrátil domov po nočnej službe, osprchoval sa a zaspal. Tesne pred obedom ma pobudila dcéra, ktorá sa vrátila zo školy.
Ocko, vstávaj, musíš to vidieť. Venoš si priviedol rodinu
Zamieril som do kuchyne a ostal som stáť ako obarený. Venoš sedel v dôstojnej poze: chrbát do oblúka, labky pod sebou, chvost obtiahnutý, uši a fúzy napnuté dopredu
A priamo pred ním sa hrali tri mačiatka. Ich vzhľad nepriamo prezrádzal pôvod: tmavé chrbtíky, biele ponožky, manžetky na hrudi a na koncoch chvostov bledé štetôčky. Ešte som spravil pár krokov a ostal som znovu stáť. To, čo som uvidel, ma zasiahlo práve do srdca.
Z Venovej misky, doslova hltajúc rybu s pohánkou, jedla štíhla zodratá mačka s tabby srsťou: sivá s pruhmi, rozhryzené uši, ustráchaný výraz.
Keď zdvihla hlavu a pozrela na mňa, ostal som zmrazený: mala iba jedno oko.
Práve som išla k dverám, začala ospravedlňovať dcéra, a sedi všetci piati na rohožke, Venoš vpredu. Chcela som ich vyhnať, ale uvedomila som si, že má problém s okom
Správne si ich pustila! odpovedal som ráznym hlasom.
Skúsil som sa k Maške jemne priblížiť, no okamžite sa napla, odtiahla a zasyčala. Bolo jasné, že už dávno zabudla veriť ľuďom. Zrejme nemala to šťastie, aké mal Venoš s nami. Strašiť sa dalo, čo by bolo, keby ju a mačiatka našli miestne polodivoké poľovnícke psy. A už len jej jednooký pohľad dosvedčoval veľa o minulosti.
Nakoniec sme si celú rodinu nechali. A v tom bolo prekvapenie: zrazu sa z kocúra stal vzorný domáci miláčik! Ak kedysi bojoval na dvore trojposchodového domu s kocúrmi o srdcia krásnych mačiek, teraz sa zaujímal len o teritorium už nie o romániky. Poranený sa vždy vracal domov k svojej jednookej Maške.
Večer si spolu ustlali v útulnom hniezde v starej krabici pod kuchynským stolom. Tam sa Venoš starostlivo venoval Maške, najmä jej poškodenej oblasti okolo oka.
Nakoniec sa mi podarilo presvedčiť miestneho znalca zvierat k liečeniu. Nebolo to jednoduché padlo pár pohárikov, a za čias suchého zákona to bola fuška.
Mačiatka sme rozdala na počkanie chlapi z družiny, keď sa dozvedeli, že sú potomkami Venoša, si ich brali ako raritné. Ostatní sa tlieskali v poradí, čakajúc, že Maška ešte prinesie ďalšie.
Tak sa všetko usadilo: sivá kamarátka nášho markíza porodila ešte dvakrát. Potom raz vyšla na zálety a už sa nevrátila. Vernosť nikdy neprejavila to sme už pochopili.
Hľadali sme ju celé dni: volali pod oknami, prechádzali dvory, nakúkali do opustených šopov a skúmali húštiny v okolí kopca za domom. Všetko márne. Dobré aspoň, že posledné mačiatka boli v tom čase už dospelé. Tie sa rýchlo rozobrali tí, čo čakali v poradí.
Ale Venoš sa zarmútil. Hodiny sedel na parapete a upieral pohľad na ulicu, akoby niekoho čakal. Príležitostne sa potuloval po dvore, sem-tam sa zapojil do bojov s kocúrmi. Nové kamarátky mu už radosť nepriniesli ani jednu viac nedoviedol pred dvere.
Jediným dôkazom jeho slávy boli mladé kocúry s markízskou srsťou, objavujúce sa na jar aj na jeseň. Boli jasným znakom, že Venoš nezabudol svoju povahu a energia v ňom ešte driemala.
Naplno na dôchodku bol Venoš asi od roku 1998. Úplne prestal vychádzať von, spal dlhé hodiny až 18-19 denne, jedol málo. Videlo sa, že starne telom aj dušou.
V júli 1999 sa stalo niečo zvláštne: začal úpenlivo mňaukať pri dverách, škrabať pazúrikmi a žiadať, aby vyšiel von. Vedel som, že niečo chce, tak som išiel za ním aj keď som mal obavy, že môže skončiť v pazúroch psov.
Venoš ťažko schádzal z tretieho poschodia, každým schodom sa štrachal akoby už labky neposlúchali. Obšiel dom dokola a zamieril ku kopcu za domom. Chcel som ho vziať na ruky, pomôcť mu, ale kocúr sa zahnal a jednoznačne ukázal, že musí ísť sám.
Na vrchole kopca, pri výbežku roklinky, kde bolo množstvo malých dier, sa otočil ku mne, pozrel mi do očí akoby sa chcel rozlúčiť alebo niečo povedať. Venove zelené oči prenikli až do duše. Potom sa nečakane rozbehol do jednej z dier a zmizol v tme.
Čakal som, volal jeho meno, načúval. Pokúsil som sa vliezť za ním ale len som sa ocitol v blate a zvieracích výkaloch. Nepodarilo sa mi ho nájsť, tak som sa vrátil domov.
Umyl ruky, vzal baterku a balík mačacieho krmiva, ktorý už predávali v obchode. Vrátil som sa na kopec a znovu ho volal. Viac sa však neukázal, neodpovedal. Musel som ísť domov uvedomujúc si, že som ho asi videl poslednýkrát.
Už nikdy sa neobjavil. Asi nie je len výmysel, že staré mačky odchádzajú zomrieť ďaleko od domova. Nám zostalo iba dúfať alebo ticho veriť že kraj vedľa roklinky, kde ďalšie leto vyrástol krásny šípový krík s purpurovými kvetmi, nie je len obyčajná rastlina. Ale sám Venoš v novom, vznešenom prevedení.
A tak nás príbeh naučil, že dobro aj láska nenápadne menia životy a že každý tvor, aj ten najtichší a najzraniteľnejší, si zaslúži šancu aj dôstojné miesto v našom svete.
