Adam otvoril okno a vyšplhal sa na parapet. Čierny asfalt dole ho lákal aj strašil zároveň.
Život je niekedy ako lesná cestička – nikdy nevie, kam ťa zavedie. Adam Kováč ani netušil, že najprv stratí a potom znovu nájde svoje šťastie.
Na sobáš sa neponáhal. Hľadal spriaznenú dušu. Keď prvýkrát uvidel Zuzku v kaviarni, srdce mu zabuchlo – to je ona. Bez rozmýšľania sa k nej pridal a zoznámil sa. Čítali rovnaké knihy, pozerali rovnaké filmy, obaja milovali korčuľovanie a snívali o veľkej rodine s deťmi.
Všetko sa vyvíjalo podľa ich snov, len deti neprichádzali. Zuzka chodila po lekároch, liečila sa, dokonca navštívila pútnické miesta, no nič nepomáhalo. Až raz uverila, že je tehotná. Do nemocnice sa neponáhľala, čakala, kým bude istá. Až keď jej začalo rásť brucho, vybrala sa na vyšetrenie.
Ukázalo sa, že to nebolo vytúžené tehotenstvo, ale nádor. Adam chodil so Zuzkou do onkologického ústavu a videl tie ztuhnuté pohľady chorých, ako by počúvali vlastné telo. Čoskoro ten istý pohľad objavil aj u Zuzky.
Adam neopustil manželku ani na krok. Najprv si vzal dovolenku, potom neplatene voľno, až mu lekárka vychádzajúc v ústrety vystavila PN. Ale šéf ho zavolal a povedal, že buď sa vráti do práce, alebo dostane výpoveď. Adam napísal výpoveď sám.
Celé dni sa staral o Zuzku. Držal ju za ruku, keď sa začala dusiť, prosil Boha, aby ich nerozdelil, aby si ho zobral spolu s ňou.
Nič nepomohlo. O tri mesiace neskôr Zuzka zomrela.
Po pohrebe sa Adam vrátil do prázdného bytu. Zuzkin župan visel už mesiac na stoličke. Adam dúfal, že sa zobudí a oblečie si ho. V predsieni stáli jej čižmy, visel kožuch, ktorý spolu kúpili minulú jaru vo výpredaji. Kamkoľvek sa pozrel, všetko mu pripomínalo Zuzku – jedinú a milovanú, ktorá odišla tak skoro.
Zaboril sa do vankúša, ktorý ešte stál vôňou jeho ženy, a rozplakal sa. Potom išiel do obchodu a kúpil dve flaše borovičky. Ráno sa sotkaval z postele. Bolosť, ktorá predchádzajúci večer na chvíľu ustúpila, sa vrátila s plnou silou. Adam nevypitú borovičku vylial do umývadla. Ale na čo vlastne čakal? Bez Zuzky nechcel žiť.
Počas dňa sa ešte nejako rozptýlil, ale v noci na neho naplno dolehála túžba. Raz stál pri okne a pozeral sa na nočné mesto. Čo ho tu ešte drží? Byt? Nech si zahynie. Nemal prácu, nemal ženu, nemal deti. Adam otvoril okno a vyliezol na parapet. Čierny asfalt dole ho lákal aj strašil. Štvrté poschodie – nie až tak vysoko. A čo ak nezomrie?
Zavolali na dvere. Na krátky okamih sa Adam pozrel dole, potom zoskočil a išiel otvoriť. Na prahu stála suseda.
“Vidím, že tiež nemôžeš spať. Prišla som sa pozrieť, či si nažive. Je tu nejako ticho. A odkiaľ táto prievan? Otvoril si okno? Neplánuješ niečo hlúpe?” uprene ho pozorovala.
“Len vetrám,” pokojne odpovedal.
“No dobre. Ale pozor na seba. Ak vyskočíš z okna, Zuzku už nikdy neuvidíš. Samovražda je veľký hriech. Boh ti nedovolí byť s ňou v nebi.”
“Je všetko v poriadku, teta Mária.”
S námahou ju presvedčil, aby odišla. Ale na skok z okna mu už neostala chuť. Tiež počul, že samovražda sa neodpúšťa.
Celú noc nespal a rozmýšľal. Ráno naplnil tašku pár vecami a zobral fotku, na ktorej zostal s Zuzkou navždy spolu. Žiadne úspory mu nezostali – všetky peniaze išli na liečbu. Pohľad mu skĺzol na župan na stoličke. Adam sa odvrátil a vyšiel von. Zamkol byt a zazvonil u susedy.
“Kam ideš?” spýtala sa, keď uvidel”K matke,” odpovedal Adam, “lebo tu už nezvládam zostať sám.”
