Na okraji malého mestečka v srdci Slovenska bola stará ulica, na ktorú čas zabudol. Cesty plné výmolov, autobusy jazdili len zriedkavo a susedov bolo možno spočítať na prstoch jednej ruky. Ale v posledných rokoch sa všetko zmenilo – sem začali prichádzať ľudia unavení z betónových džunglí. Jeden po druhom kupovali domy – niektorí ich opravovali, iní bořili až do základov, aby postavili nové, moderné domy.
Ján a Zuzana sa tiež rozhodli presťahovať. Starý domček v hlbke ulice ich nestál veľa, a byt v meste nechali dcére. Dom opravili, dvorec vydláždili a pred domom vysadili malý záhon – presne taký, aký si vždy priali. Zať im priniesol z lesnej škôlky malý smrek. Vysadili ho pri plote, aby bol vidieť z ulice.
Najprv stromček vyzeral slabý, akoby sa nevedel uchytiť. Ale Ján so Zuzanou sa nevzdávali – hnojili ho, polievali a rozprávali sa s ním ako s živým. A raz sa to zmenilo. Smrek začal rásť. Nie rýchlo, ale stále. Prvú zimu ho ozdobili, deti a vnúčatá sa pri ňom vyfotili – a odvtedy pri ňom každé Vianoce blikali svetielka a znejal smiech rodiny.
Po dvoch rokoch už bol skutočne krásny. Zelený, štíhly, s jemnými ihličkami. V lete okolo neho rozkvitla tráva a manželia snívali o lavičke, kde by večermi sedávali v tieni. Ale raz ráno Zuzana vyšla na dvor a zamerala. Smrek zmizol. Zostal len peň. A kúsok ďalej pri kontajneri – vyvrhnuté telo stromčeka, ktorý tak milovali.
Šok. Hnev. Bezútešný smútok. Kto by niečo také urobil? Navyše v lete, nie v zime, nie počas sviatkov?
Ján s pevne zovretými päsťami išiel za susedkou cez cestu – Máriou Jozefovou. Dlho sa na nich hnevala. Jej dom bol starý, ale udržiavaný, ešte od rodičov. Byla vdova, syn ju navštevoval len zriedka. Noví susedia jej lezli na nervy.
„Prečo ste to urobili, Mária Jozefová?“ spýtal sa Ján bez hnevu, ale so zármutkom v hlase.
„Vy ste si tu pekne zariadili!“ vyštikla. „Dve autá! Dvorec ako hodinky! A ten váš smrek – ten mi ležal v krku! Vnúčatá kričia, behajú, človek nemá pokoj.“
„Vždy sa len počas sviatkov… Ozdoby… Rodina…“ snažil sa vysvetliť.
„A ja mám v lete zatvárať okná, keď vaši kričia pod nimi?“
On sa v tichosti otočil. Doma všetko povedal Zuzane. Dlho mlčala, potom si utrela slzy a povedala:
„Zo závis”Čas ukázal, že dobrota a trpezlivosť sú silnejšie ako hnev, a nový smrek rástol ako živý dôkaz, že nenávisť nikdy nevyhrá.”
