Vieš čo, musím ti vyrozprávať náš príbeh, lebo mám pocit, že to môžeš pochopiť len ty. Predstav si, že ešte ako šestnásťročná som otehotnela, stále som chodila na gymnázium v Ružomberku. Vieš, malé mestečko, všetci o všetkom vedia. No bola z toho hanba na celú dedinu pri Liptovskej Mare, kde sme bývali. Ľudia si na mňa ukazovali prstom, mamu so otcom by si najradšej prepadli pod zem od hanby. Otec na mňa ledva pozrel, povedal mi: Radšej by som bol, keby si zomrela, ako by si nám toto spravila! Vypadni k starej mame, nevydržím ťa tu už! Tak som si zbalila veci a odišla k starej mame do vedľajšej dediny, do jej staručkého domčeka na konci Kopanic. Bolo tam chladno a smutno. Najhoršie boli tie posledné mesiace, nikto mi veľmi nepomáhal, každý sa akoby bál, že nalepím hanbu aj na nich.
Keď som začala rodiť, tak záchranka ledva dorazila načas, ale zvládla som to. Narodil sa mi synček, volala som ho Marek, a spolu s babičkou sme ho vychovávali vo starom dome. Každý mi len radil, nech si zoženiem chlapa, ale mne na to nebolo. Žila som len pre Mareka, všetko som mu chcela dať. Keď vyrástol, odišiel študovať do Bratislavy. Zrazu som bola doma sama, tak som sa aj ja rozhodla vycestovať za prácou. Tak som zamierila do Talianska, čo bolo pre nás z tej dediny niečo ako výhra v lotérii zárobok bol úplne inde než doma.
Robila som tam opatrovateľku jednej staršej pani, bola na mňa veľmi dobrá. Zarobila som dosť, a občas mi seneiora pridala ešte 100 či 200 eur len tak z vďaky. To mi pomohlo za pár rokov našetriť Marekovi na garsónku v Žiline a zabezpečiť ho na začiatok. Lenže Mareka tie peniaze celkom zmenili, prestal sa aj ukazovať u starkej na návštevy. Bolo mi to ľúto, ale stále som mu mesačne posielala 500 eur, čo zostalo som si šetrila na vlastné bývanie, lebo do tej ruiny, kde sme so starkou bývali, sa už nevrátim.
No ubehlo niekoľko rokov, Marek si našiel ženu, Lenku, rozhodol sa ženiť. Jasné, že som im svetbu zaplatila aj im pomohla so všetkým potrebným. Dúfala som, že teraz už konečne našetrím na seba. Lenže za päť rokov mali dve deti a keď začala vojna na Ukrajine, nevesta bola tehotná s tretím. Stále som im posielala peniaze. Napriek všetkému sa mi podarilo ušetriť dvadsať tisíc eur na byt. Akurát kamarátka predávala parádnu garzónku po rekonštrukcii, tak sme sa dohodli, že ju kúpim.
To bolo ešte v lete. Prišla som domov, že pôjdem všetko vybaviť k notárovi a vtedy mi Marek pustil bombu. Mami, byt sme predali a kúpili dom. Urobili sme zálohu, teraz ešte treba doplatiť druhú časť. A ja na to, že akú druhú? On, že osemnásť tisíc eur! Hovorím, že predsa tie peniaze som našetrila pre seba, teraz ideme byt kupovať. On: Mami, no tak to nejde S tromi deťmi predsa v garsónke nemôžeme žiť. Myslel som, že mi pomôžeš ako vždy. Vravím: A prečo si si nenašetril? Prečo si mi to včas nepovedal? Nie, teraz už musím myslieť aj na seba Môžem trochu pomôcť, ale všetko nedám. On na to: Ty nemyslíš na vlastné vnúčatá? Ja sa len pousmiala, keď som si spomenula, koľko som im posielala každý mesiac. Vravím: Veď ste si mohli našetriť, za tie roky vám to mohlo pekne vyniesť. To vari sa mám znova celá obetovať? On mi ešte povedal, že pár rokov v Taliansku a našetrím si znovu, že načo mi byt teraz. Stačí, keď sa niečo stane, alebo budem chorá kam pôjdem? On: Tak sa vrátiš na dedinu k babke! Tak som mu odsekla: Tak tam choď ty s deťmi, ja už nie.
Ostala som si za svojím. Nechcela som dať tie peniaze. Marek sa urazil, prestal sa mi ozývať. Počula som, že si peniaze nakoniec požičal, kde sa len dalo. Kazí to vzťahy, ale vieš čo? Nemôžem predsa donekonečna iba rozdávať a zabudnúť na seba. Kedy už budem žiť aj ja, nie?
