Myslela som si, že takéto príbehy sú len veci, ktoré človek číta na internete. Ale stala som sa súčasťou podobného príbehu aj ja.
Mala som šesť rokov, keď nás otec opustil mňa, mamu a moje dve mladšie dvojčatá, sestričky. Zmizol zo dňa na deň. Ostali sme samy, len my tri a mama. Mama ho roky bránila, hovorila mi, že je na služobnej ceste, no ja som vedela pravdu. Keď konečne uznala, že sa už klamať nedá, povedala: Ocko už nie je súčasťou nášho života.
Moja detská hlava nedokázala rozlúštiť tie dospelácke záhady. Bola som naňho nahnevaná a potajomky si predstavovala, ako sa vracia domov. Ale nikdy sa to nestalo. Mama s nami žila sama, nikdy si už nikoho nenašla. Bolo to pre ňu ťažké, ale asi nemala na výber. Kto by chcel rozvedenú ženu s troma deťmi? Roky plynuli. Ja som sa už vydala. Mám vlastné deti. Bývam stále na dedine. Máme malú farmu a jabloňový sad. Nie je to žiadna veľká vec, ale začína sa nám dariť. Pomaličky to prináša nejaký zisk.
Pred pár mesiacmi mi zatelefonoval neznámy muž. Povedal, že musíme súrne hovoriť. Naznačil, že má záujem o jablká vo veľkom. Súhlasila som, samozrejme. Stretli sme sa medzi mojimi stromami bol to plešatý, tučný pán. Usmial sa na mňa a podal mi balíček. Otvorila som ho boli tam lacné sladkosti a krabica instantnej kávy. Zaskočilo ma to. A on povedal:
Ja som tvoj otec.
Nevedela som, čo povedať. Zamrmlala som iba: Bol si niekedy vo väzení? Nie. Chceš kúpiť jablká? Nie. Tak dovidenia. Dovidenia
Položil tašku na lavičku. Došla som ho a vrátila mu tie lacné veci. Premýšľam, čo vlastne čakal. Upozornila som sestry, že sa môže objaviť aj u nich. Mala som pravdu navštívil ich s tou istou taškou. Ako sa dá vrátiť po dvadsiatich štyroch rokoch len s krabicou kávy? Skús mi to vysvetliť.
