“Chybný” otec
Ako dlho si pamätám, s mamou sme žili v začarovanom kruhu. Ráno odišla do práce – zametala ulice v našej štvrti v Prešove. Popoludní sa vracala s plastovou fľašou vodky v ruke. Do ôsmej večer už spala – vyčerpaná, opitá, chrápajúc za zatvorenými dverami svojej izby.
Našťastie sme mali oddelené izby. Aspoň som mohla v tichosti robiť úlohy.
Boli dni, keď mama nepila. Vtedy sme spolu upratovali, piekli koláče a smiali sa. Tie chvíle som zbožňovala. Verila som, že ak budem dobrá a snažiť sa, mamke sa také dni budú páčiť viac. Ale prišlo ráno a všetko sa zopakovalo – vodka, ticho, prázdne oči.
Keď som mala tri roky, bolo všetko inak. Mama pracovala v potravinách a otec bol vodičom autobusu. Pamätám si leto: išli sme cez park, také horúčavo, že sa asfalt topil, a otec nám kúpil zmrzlinu. Jeho kopeček mu spadol – a obrovský chlpatý pes mu ho zhltal. Smiali sme sa až do slzí. Mama sa s ním potom podelila o svoj kornútik.
A potom sa všetko zrútilo. Do nášho domu prišiel cudzinec so správou: otec zahynul pri nehode. Autobusu zlyhali brzdy, a aby zachránil cestujúcich, vyhnal ho do priekopy a obetoval sa.
Po tom sa mama zrútila. Začala piť. Stratila prácu. Uchytila sa ako upratovačka. Život sa zmenil na boj o prežitie.
Keď som mala štrnásť, objavil sa on – strýko Janko. Pekný, triezvy. Nerozumela som, čo videl na mame – aj keď ešte vyzerala dobre, štíhla, tvár ešte nie celá opitá. Neskôr sa ukázalo: jednoducho nemal kde bývať.
Ale jeho príchod pôsobil ako mágia – mama takmer prestala piť, varila, usmievala sa. Žiadna starostlivosť od neho nebola, ale aspoň nepil a nebíjal nás. Za to sme boli vďačné.
O pol roka neskôr mi mama povedala, že je tehotná. A z nejakého dôvodu rozhodnutie, či má zostať dieťa, nechala na mne. Pamätám si, ako som sa tešila. Dúfala som, že dieťa ju úplne vráti k životu. Snívala som, ako budem tlačiť kočík, ako budem mať sestričku. Bola som si istá – bude to dievčatko.
Mama ma počúvala so žiariacimi očami. A strýko Janko sa vtedy akoby tešil. Povedal, že “vždy chcel mať dieťa”.
Ale po pár týždňoch sa začal meniť. Stal sa mrzutým, pochmúrnym. Na jedlo nechával čoraz menej peňazí, domov chodieval neskoro. Mama žila v oblakoch a nič si nevšimla. Mne bolo strach.
Nastal večer, keď mamu odviezli do pôrodnice. Ubehli dve hodiny a strýko Janko začal volať do nemocnice.
“Haló, povedzte, už pani Horváthová pôrodila? Chlapec? Dobre. Čo ste povedali?” – jeho hlas náhle ustal, tvár sa skrivila. Vypol telefón. Sadol si v tichosti.
“Čo je s mamou?” – chytila som ho za rukáv. “Hovor!”
Pozrel sa na mňa so zvláštnou ľahostajnosťou a vycedil:
“Eva porodila chybu. Chlapec je nedorastený. Takéto ja nechcem. Aj tak som sa tu zdržal dlho. Mám inú ženu – nie chudobnú alkoholičku, ale normálnu, s bytom, s peniazmi. Bez ‘chybných’ detí. Povedz svojej mame, aby na mňa nedúfala.”
Vstal a začal si pokojne zbierať veci. A ja som stála a pozerala, ako sa nám život rozpadá.
“Ty… ty si hajzel!” – vyrvalo sa mi z úst. “To je tvoje dieťa! Čo teraz budeme robiť?! Nemôžeš nás takto len tak opustiť!”
Uškrnul sa. Pozrel sa na mňa sprosto:
“Ty si pekná, keď sa hneváš. Len si ešte príliš mladá…”
Odtrhla som sa od neho a, triašuc sa od strachu, zabuchla za sebou dvere izby. O hodinu nato sa ozvali dvere vchodu. Odišiel.
Bola to najčiernejšia noc môjho života. Revila som do vankúša, predstavujúc si, ako mama zistí o zrade. ViniToto bolo posledné, čo sme o ňom kedy počuli.
